Prečo riaditelia škôl riešia najmä papiere

V prvom kroku analýzy riadenia a financovania školstva sme sa pozreli na to, akí rôzni aktéri v ňom pôsobia a o čom rozhodujú. Na Slovensku ich v tzv. malom či regionálnom školstve (v sieti materských, základných a stredných škôl) máme viac než dosť.

Školské zákony za základného aktéra neoznačujú ministerstvo, ale riaditeľa školy. Riaditelia a riaditeľky slovenských škôl môžu rozhodovať o mnohých veciach týkajúcich sa vzdelávacieho procesu, prijímania žiakov, odmeňovania zamestnancov, hospodárenia školy, či plánov jej ďalšieho rozvoja. (1) V rozsahu právomocí je ich postavenie veľmi podobné tomu v Českej republike. Rozhodovať môžu o významne viacerých záležitostiach, ako povedzme ich kolegovia a kolegyne v Maďarsku či Rakúsku. (2)

Aj keď sa z platnej právnej úpravy javí, že kompetencie riaditeľov škôl sú pomerne silné, z desiatok rozhovorov, ktoré sme v projekte To dá rozum urobili, sa ukazuje niečo iné. Efektívne uplatnenie ich právomocí je obmedzené viacerými systémovými nedostatkami.

V prvom rade nie je dostatočne jasne vymedzený vzťah medzi riaditeľmi a zriaďovateľmi škôl, ktorými sú v našich podmienkach obce a mestá, cirkvi, súkromné osoby alebo štátne orgány. Spolupráca riaditeľov a zriaďovateľov dnes závisí viac od medziľudských vzťahov ako od jasne nastavených pravidiel. To často spôsobuje frustráciu na oboch stranách, pretože nie je jasné, kto má do čoho zasahovať a niesť za to zodpovednosť.

Pri každej škole pôsobia aj samosprávne orgány – rady škôl tvorené zástupcami zriaďovateľa, pedagogických i nepedagogických zamestnancov a rodičov. Na väčšine škôl je vytvorená i žiacka školská rada a rada rodičov. Tieto orgány sú však funkčné len vtedy, ak majú jasnú agendu, angažovaných členov a do rozhodovania sú aj reálne zapájané. Na Slovensku je to dnes skôr výnimka ako pravidlo.

Množstvo povinností pri riadení školy priamo súvisí s rozsahom právnych predpisov. Ak si dáte do jedného dokumentu iba päť či šesť základných zákonov k malému školstvu, máte čítanie na niekoľko stoviek strán. K tomu treba pripočítať desiatky nariadení, vyhlášok a metodických usmernení. Školy sa samozrejme musia riadiť aj celým radom iných noriem. Od zákonníka práce, pravidiel upravujúcich bezpečnostné či hygienické štandardy, až po tie, ktoré súvisia s verejným obstarávaním či štatistickým vykazovaním. (3)

Zaiste, ak manažujete nemocnicu alebo reštauráciu, tiež sa musíte riadiť množstvom predpisov. Špecifickým problémom školstva je však to, že v rámci jedného systému existujú rôzne režimy riadenia takpovediac pod jednou strechou. Ak ste riaditeľom spojenej školy, ktorej súčasťou je základná aj materská škola, na obe sa vzťahujú iné pravidlá a zodpovedáte sa iným orgánom. Ak máte v škole jedáleň alebo školský klub, aj tie majú svoje vlastné predpisy. Za odlišných podmienok sú v stredných školách poskytované rôzne formy odborného vzdelávania a prípravy. A inak sa riadi škola, ktorá má právnu subjektivitu, než taká, čo ju nemá.

Príklady, v ktorých je zdanlivo silné postavenie riaditeľov škôl obmedzené množstvom pravidiel, kompetenciami iných aktérov a nedostatkom zdrojov, v našich rozhovoroch odznievali často. Rozsiahlosť a zlá prepojenosť zákonov spôsobujú, že riadenie škôl nie je pružné a v takomto prostredí vedie k dvom základným stratégiám „prežitia“. Desiatky riaditeľov a riaditeliek nám potvrdili, že pri všetkých povinnostiach je ich riadenie nevyhnutne selektívne. Jedni sa sústreďujú najmä na to, aby bolo „papierovo“ všetko v poriadku, no potom podľa vlastných slov nemajú dosť času na riadenie pedagogického procesu. Tí, ktorí sa sústredia primárne naň, zas nemajú šancu obsiahnuť celú agendu a často nemajú v poriadku všetky „papiere“.

 Väčšina riaditeľov si volí prvú stratégiu, pretože nechce urobiť žiadnu chybu. A preto sa niet čo čudovať, že od nich často počúvame o byrokracii, neustálom zasielaní údajov rôznym inštitúciám, nejasnej interpretácii pravidiel, neefektívnej komunikácii a chýbajúcej podpore pri riadení.

Prijatie druhej stratégie – z administratívy robiť len to najnevyhnutnejšie a sústrediť sa na skvalitňovanie vyučovania, riadenie ľudských zdrojov, či zlepšovanie školskej klímy si vyžaduje odvahu a ochotu podstúpiť riziko. S ohľadom na šírku agendy si však efektívne riadenie vyžaduje aj vytvorenie prostredia dôvery, v ktorom možno rôzne povinnosti delegovať na iných kolegov a kolegyne. Spolu so zapájaním žiakov a rodičov do spolurozhodovania je to väčšia výzva pre kvalitnejšie riadenie slovenských škôl ako všetka administratíva.

Peter Dráľ
analytik projektu To dá rozum

Článok je skrátenou verziou kapitoly Výber, kompetencie, rozvoj a výkon funkcie riaditeľa v Analýze zistení o stave školstva na Slovensku, dostupnej na: https://analyza.todarozum.sk/docs/412924001td1a/

Zdroje: 

(1) Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon), Zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, Zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch.
(2) OECD (2016). PISA 2015 Results (Volume II): Policies and Practices for Successful Schools. Paris: OECD Publishing, p. 114-119.
(3) Ministerstvo vnútra SR (2018). Prehľad zákonov, vzorov a predpisov. Okresný úrad v Trenčíne, odbor školstva.