Požiar Reichstagu upevnil moc nacistov

27. februára 1933 večer vyrazili berlínski hasiči do akcie. Horela jedna z najvýznamnejších budov krajiny – Ríšsky parlament. Hoci sa im oheň podarilo zlikvidovať, škody boli obrovské.

Komu požiar prospel?

Adolf Hitler bol kancelárom len mesiac. Spolu s Goebbelsom, Göringom a ďalšími nacistickými vodcami prišiel v krátkom čase k horiacemu snemu. „Teraz žiadne zľutovanie. Za toto bude každý komunistický funkcionár zastrelený,“ vyhrážal sa Hitler na zhorenisku. Na druhý deň priniesli nacistické noviny Völkischer Beobachter Hitlerovo vyhlásenie:  „Vypuknutie požiaru malo byť signálom, aby sa v berlínskych obchodoch rozpútalo rabovanie, ktoré by zamestnalo políciu. Nasledovať mali teroristické akcie, lúpeže a vraždy, až by to vyústilo do občianskej vojny. V sídle komunistov v Liebknechtovom dome sa našli zoznamy ľudí, ktorí mali byť medzi prvými obeťami.“ Reakciou na požiar boli dekréty, ktoré na Hitlerov nátlak podpísal prezident Paul von Hindenburg, ktoré výrazne oklieštili slobodu tlače a zhromažďovania, zasiahli do osobnej slobody. Namierené boli najmä proti komunistom, ktorých Hitler obvinil, že podpálenie Reichstagu bolo ich dielo a mal to byť signál k puču. Tisícky z nich – ako aj ďalších ľavicovo zmýšľajúcich ľudí – sa ocitlo za mrežami.

Komu však požiar skutočne prospel? Komunistom určite nie. Skôr Hitlerovi a jeho strane NSDAP. Blížili sa predčasné voľby (5. marca), v ktorých NSDAP chcela dosiahnuť väčšinu v nemeckom sneme.

K podpaľačstvu sa priznal mladý Holanďan

Na mieste činu zadržali 24-ročného holandského murára, anarchistu Marinusa van der Lubbeho, ktorý sa vyšetrovateľom priznal a tvrdil, že konal sám. „Chcel som pozdvihnúť a zapáliť pochodeň v prospech robotníkov,“ vypovedal. Súd, ktorý sa konal v Lipsku, ho poslal na smrť. Popravili ho 10. januára 1934 sťatím gilotínou.

Cez Lubbeho sa polícia dostala ku komunistickému poslancovi Ernstovi Torglerovi a k trom bulharským komunistom. Medzi nimi bol Georgi Dimitrov, ktorý všetky obvinenia odmietol, sám sa dokázal obhájiť a naopak v priamej konfrontácii s Göringom obvinil z požiaru snemu vysokých funkcionárov NSDAP. Dimitrov a jeho druhovia mohli po súde odcestovať z Nemecka do Moskvy.

Vo voľbách získala NSDAP síce viac mandátov ako štyri mesiace predtým, napriek tomu nemal Hitler v sneme väčšinu. Našiel však „riešenie“. Za pomoci konzervatívnych poslancov dal 23. marca odhlasovať tzv. zmocňovací zákon. Ním parlament vlastne zrušil sám seba, lebo umožnil vláde – a teda führerovi – ďalšie štyri roky vydávať zákony bez schvaľovania v sneme. Diktatúra bola na svete.

Rehabilitácia po 75 rokoch

Historici sa dodnes nezhodli na tom, či bol Lubbe naozaj podpaľačom, či konal sám alebo mal spoločníkov. Jedna z hypotéz hovorí, že snem podpálilo komando SA, ktoré priviedlo na miesto činu nadrogovaného alebo zhypnotizovaného Lubbeho. Zástancovia tejto interpretácie vychádzajú z dobových dokumentov, ktoré sa považovali za stratené. V skutočnosti ich mala v rukách bezpečnostná služba Nemeckej demokratickej republiky, ktorá ich však nevyužívala na objasnenie požiaru, ale na nátlak na osoby nepohodlné komunistickému režimu.

Príbuzní van der Lubbeho sa celé desaťročia usilovali o zrušenie rozsudku a o očistenie mena. V roku 1967 sa prípadom zaoberal súd v Západnom Berlíne, ktorý pôvodný rozsudok trestu smrti zmenil na osemročné väzenie. Nuž, to Lubbemu určite nepomohlo, keďže bol už viac ako tri desaťročia po smrti. V roku 1980 súd nacistický verdikt úplne zrušil, ale Spolkový ústavný súd to neakceptoval. Pred 10 rokmi nemecká najvyššia štátna zástupkyňa Monika Harmsová rozhodla o Lubbeho rehabilitácii, vychádzajúc zo zákona z roku 1998, ktorý anuloval verdikty ľudových a vojenských stanných súdov. Toto rozhodnutie je len symbolické a nevyplýva z neho žiaden nárok na odškodnenie.

Ríšsky snem dnes

Neorenesančná budova Ríšskeho snemu – Reichstagu – vyrástla v rokoch 1884 – 94 podľa projektu Paula Wallota. Objekt zničený požiarom zasiahlo počas 2. svetovej vojny bombardovanie a poslednú ranu mu dali sovietski vojaci pri obsadení Berlína začiatkom mája 1945. Po povojnovom rozdelení Berlína sa ruiny ocitli v západnej časti mesta blízko hranice. Rekonštrukčné práce prebiehali v rokoch 1961 – 64. Po nej boli v budove reprezentačné a výstavné priestory. Po zjednotení Nemecka sa hlavné mesto krajiny presunulo z Bonnu do Berlína, kam sa vrátil aj Spolkový snem. Poslednú rekonštrukciu z rokov 1995 – 99 projektoval Brit Norman Foster, ktorý uspel v súťaži takmer dvoch stoviek architektov. Najväčšou zmenou je nová sklenená kupola s priemerom 38 m, výškou 23,5 m a hmotnosťou 1 200 ton. Jej oceľová konštrukcia pozostáva z 24 kolmých rebier a 17 vodorovných kruhov a je pokrytá sklom s plochou okolo 3 000 m². Stala sa novým symbolom nemeckého hlavného mesta a vyhľadávanou turistickou atrakciou. Na vnútornej strane kupoly sa vinie 230 m dlhá rampa, z ktorej sa môžu návštevníci dostať ma vyhliadku vo výške 40 m. V strede kupoly sú vertikálne zrkadlá, ktoré do hlavnej sály Reichstagu nasmerujú slnečné lúče. Prvá plenárna schôdza nemeckého Spolkového parlamentu sa vo vynovenej budove konala 19. apríla 1999.

Foto: net