Sudca Ti je skutočnou historickou postavou. Sudca Ti Žen-ťie žil v časoch rozkvetu čínskeho cisárstva za vlády Tchangov (618 – 719) a do svojich slávnych a obľúbených románov si ho vypožičal Robert van Gulik, orientalista a spisovateľ, ktorý sa u nás po dlhých rokoch práve dočkal čerstvej reedície titulu Červený pavilón.

Pavilón stál v úzadí rozsiahlej kvetinovej záhrady, spola ukrytý za vysokými krami oleandrov, vysadenými naokolo. Sudca Ti sedel v kresle pred vysokou zástenou, pomaľovanou rozkvitnutými slivkovými halúzkami… Bolo tam veľmi ticho, ozýval sa iba bzukot včiel, lenivo poletujúcich medzi bielymi kvetmi oleandrov.

A tak sudca Ti prichádza do hostinca pochybnej povesti v Rajskom ostrove, pretože všetky izby naokolo sú beznádejne obsadené. Aj v tomto hostinci je dostupný jedine tzv. Červený pavilón, o ktorom Ti netuší, že sa v ňom stala vražda. Rajský ostrov je miestom vášní a nespútanej zábavy, miestom plného luxusných spoločníčok či kurtizán. Aj sudca Ti sa okamžite stretáva s nádhernou kráľovnou kurtizán, Jesenným kvetom.

A Jesený kvet vzápätí zomiera. A len chvíľu pred ňou pritom v Červenom pavilóne zomrel akýsi akademik, ktorý spáchal samovraždu kvôli Jesennému kvetu. Sudca Ti sa ujíma vyšetrovania a spustí tým smršť udalostí. So svojím spoločníkom Ma Žungom zistia, že pred tridsiatimi rokmi v tom istom pavilóne spáchal úplne rovnakú samovraždu ešte jeden muž.

Sudca Ti má nad čím premýšľať. Ale podobne ako ostatným slávnym literárnym detektívom, aj jemu to skvelo myslí.

„Aké hlúpe! Ten chlap je známy všadenos. Dúfam, že nezistí…“ Znepokojene potriasol hlavou.

Kurtizány sú posiate sinkami, umierajú, správca ostrova čosi tají, majiteľ starožitníctva má zrejme na svedomí čosi nepekné, Ma Žung sa zamiluje do kurtizány Strieborná víla, ostrov obchádza malomocný a kdesi žije bývalá krásna kurtizána, ktorej vek a choroba vzali pôvab. Zostal jej len zamatový hlas, ktorým každého dokázala omámiť. A ktosi chce zabiť i samotného sudcu Ti. A akademik namiesto listu na rozlúčku nakreslil záhadný symbol.

Tajomstvo Červeného pavilónu bolo nevýslovne odporné a hrozné, dokonca ešte hroznejšie ako čudná nočná mora, ktorá sa mu tam prisnila, keď našiel kurtizánino nahé biele telo na červenom koberci.

Robert van Gulik bol orientalista, ktorý vyrástol v Indonézii, vedel po čínsky a dlhé roky pôsobil ako diplomat nielen v Číne, ale aj v Indii, Japonsku a Libanone. Čo v tých krajinách spoznal, zažil, čo sa naučil, to všetko zužitkoval v románoch, v ktorých sa snúbi znalosť s talentom. A keďže van Gulik sa okrem štátnej činnosti venoval aj súdnym sporom, inšpirácie mal na rozdávanie.

Jeho romány smelo konkurujú románom so Sherlockom Holmesom či Herculom Poirotom a slečnou Marplovou. Robert van Gulik totiž zvolil rovnaký spôsob písania. Dej odsýpa a čitateľ pátra po náznakoch, ktoré by ho mohli priviesť k vyriešeniu prípadu. Alebo sa len tak nechá unášať atmosférou čínskej kultúry, ktorá z jeho kníh srší. Doteraz som van Gulika nepoznala a ako fanúšičku Agathy Christie ma rozhodne oslovil.