Denník N

Ostrovy s kamennou menou

Prvý marcový deň je na pacifickom súostroví Yap v znamení zábavy a ožívaní tradičnej kultúry ľudu, obývajúceho tieto fliačky zeme doslova na konci sveta.

Ostrovy Yap sú súčasťou Mikronézskej federácie v západnej časti pacifického súostrovia Karolíny. Ide o atoly s celkovou rozlohou súše vyše 100 km2, olemované koralovými útesmi. Reliéf stúpa od pláží alebo hustých mangrovových porastov do nadmorskej výšky 178 m na vrchu Taabiywol na hlavnom ostrove Yap. Trvalo tu žije vyše 11 000 ľudí, ktorých základným zdrojom obživy je rybolov, pestovanie kurkumy, kokosovej palmy na produkciu kopry a ďalších tropických druhov ovocia a zeleniny.

Uzol podmorských káblovej siete

Prví Európania sa na Yape zastavili v roku 1528. Išlo o výpravu španielskeho objaviteľa Álvara de Saavedru. Asi sa tu zachovali dlhšie a zanechali dobrý dojem, lebo keď o 15 rokov neskôr zakotvila pri brehoch ostrova loď Ruya Lópeza de Villalobosa, námorníci boli prekvapení, keď ich ostrovania privítali po španielsky.

Španieli kolonizovali Yap z Filipín a mali ich v moci až do roku 1899, keď sa dostali do rúk Nemcov, ktorí z Yapu urobili významný uzol podmorskej káblovej siete. Po prvej svetovej vojne sa stali mandátnym územím spravovaným Japoncami, ekonomicky sa však čoraz viac dostávali pod vplyv USA. Počas druhej svetovej vojny znamenal Yap dôležitú základňu japonskej armády, ktorej posádku tvorilo takmer 6 000 mužov. Američania ako víťazi spravovali ostrovy po vojne pod mandátom OSN až do roku 1986, keď sa sformovala Mikronézska federácia voľne pridružená k USA.

Kamenné peniaze.

Najväčším unikátom ostrovov Yap sú rai – peniaze vysekané do kameňa s dierou uprostred. Môžu byť drobné, s priemerom 7 – 8 cm, ale raritou sú najmä tie najväčšie, ktoré dosahujú priemer 3,6 m, hrúbku pol metra a ich hmotnosť sa odhaduje na 4 tony. Nie sú výtvorom miestnych kamenárov, ale priviezli ich v dávnych dobách na člnoch najčastejšie z ostrova Palau. Niekedy išlo o obojstranne výhodný obchod, ale nezriedka sa kvôli tejto „tvrdej mene“ rozhoreli vášne a bitky. Hodnota týchto peňazí sa tak odvodzovala nielen od veľkosti, ale i od histórie, ktorá s kamenným diskom súvisela. Najstaršie majú až okolo 2 000 rokov. Za kamenný peniaz o výške človeka sa dala kúpiť kokosová plantáž. V roku 1874 si americký kapitán írskeho pôvodu David O´Keefe založil výnosný obchod prepravou „peňazí“ na nákladných lodiach z Palau na Yap, kde ich vymieňal za miestne produkty, najmä za kopru. Nadmerná produkcia viedla k devalvovaniu tejto „tvrdej meny“. Osudy svojrázneho kapitána vykresľuje film Jeho veličenstvo O´Keefe, ktorý natočili v roku 1954 v Burt Lancastrom v hlavnej úlohe.

Za takýto kamenný peniaz sa dá kúpiť plantáž kokosových paliem

Dnes je na Yape oficiálnym platidlom americký dolár, ale z úcty k tradíciám sa kamenné peniaze využívajú ako svadobný dar, pri iných slávnostných príležitostiach, pri prevode pozemkov alebo pri náhrade škody. Ostrovania si ich veľmi vážia, napriek tomu, že na prenesenie tých najväčších je potrebná sila najmenej dvadsiatich zdatných chlapov. Okrem toho na ostrovoch kolujú aj ďalšie platidlá, vyrobené z tkanín, z rohoží, kokosového orecha, mušlí či z kurkumovej pasty vytvarovanej do gule.

Ročne príde na Yap okolo 5 000 turistov

Domorodí obyvatelia Yapu hovoria austronézskym jazykom, v bežnej komunikácii sa používa angličtina. Tradičné obydlia si obyvatelia Yapu zhotovovali z kôry a sušených palmových listov. V osadách sú aj spoločenské stavby, v ktorých je škola, ale v ktorých sa usporadúvajú aj rôzne stretnutia a tanečné zábavy. Až do začiatku minulého storočia, do príchodu nemeckých kolonistov, sa v spoločnosti dodržiaval prísny a zložitý kastový systém, ktorý mal najmenej sedem úrovní. Okrem tradičných zdrojov obživy, ako je pestovanie palmy a iných tropických plodín alebo rybolov, sa na Yape snažia rozvíjať cestovný ruch. Na korálové ostrovy doslova na konci sveta si nájde cestu ročne okolo 5 000 návštevníkov.

Foto: net.

Teraz najčítanejšie

Jozef Sliacky

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.