Sociálny pracovník horárom?
Hovorí sa, že my všetci, ktorí pracujeme s ľuďmi, pedagógovia, lekári, sociálni pracovníci a ďalší, môžeme voči našim ľudom – klientom pristupovať niekoľkými prístupmi: ako horár, ako záhradník, alebo ako lovec.
Horár je ten, kto si je vedomý, že sa pohybuje v prostredí, ktoré tu bolo dávno pred ním a malo by zostať aj po tom, keď on tu už nebude. Že okrem fauny a flóry, ktoré je možné vidieť, tu prebieha aj život, ktorý nevidíme (napríklad pod zemou) a rozumieme mu len sčasti a stále máme čo objavovať. Horár si je vedomý, že je parciálnou súčasťou prostredia, ktoré ho presahuje vo všetkých rozmeroch, ale s jasnou rolou – citlivo korigovať prostredie, niečo doplniť (nové sadenice, v zime dokrmovať zver) a niečo ubrať (preriediť les, alebo škodnú zver).
Záhradník je tvorca nového prostredia, ktorý má vlastnú predstavu a povie, že na tomto mieste profil terénu znížime, tam bude kopec, tam jazierko, rozvrhne rastlinstvo, chodníky a lavičky, všetko s jasným zámerom a vopred narysovaným plánom. Následne zeleň strihá, presádza, hnojí a udržuje. A zvyčajne je to krásny výsledok. Záhradník je počiatkom, ale aj koncom svojho krásneho diela. Jeho dielo vyžaduje skôr veľký, neustály vklad a keď odíde za iným projektom, tak sila prírody jeho dielo ukončí v krátkom čase s výsledkom divokej záhrady.
Lovec je ten, koho nezaujímajú súvislosti, kontext a je zameraný na jednu zložku ktorá napĺňa jeho potreby. Zoberie si svoju komoditu s efektívnym výsledkom a presunie sa do ďalšieho teritória za ďalším lovom.
Ako sociálny pracovník skúsim premietnuť tieto prístupy vo svojej oblasti.
Aj lovcov je možné nájsť v sociálnej oblasti. Lovia napríklad svoju kariéru, vplyv, dobrý pocit. Môžu byť zameraní (na prvý pohľad) aj na dôležité javy a procesy, napríklad ochránenie detí pred ich (na prvý pohľad) zlyhavajúcimi rodičmi, pred chudobou a pod. Páchanie dobra sa tiež dá zaradiť primárne do lovenia svojho dobrého pocitu. Verme ale, že sociálnych pracovníkov, ktorí sú najmä lovcami nie je veľa.
Sociálny pracovník záhradník si najprv naštuduje zákon, príručky, vytvorí si svoju normatívnu mriežku na základe svojich životných skúseností a cez ňu pristupuje ku svojim klientom. Ak do jeho mriežky nepasujú, čo žväčša nepasujú, tak vynaloží veľké osobné aj profesionálne úsilie do „skrášlenia“ rodinných vzťahov a procesov svojho klienta. Často aj so slušným, ale iba dočasným efektom, pretože už ho čaká záhradnícka práca v inej rodine. A táto práca býva hodne únavná.
Byť sociálnym pracovníkom horárom je neľahké tiež, pretože je potrebné investovať veľa energie do porozumenia kontextu a súvislostí, zreálniť svoje možnosti, svoju obmedzenú rolu, byť trpezlivý, spracovávať svoju účasť na nezdaroch, citlivo narábať s mocou a slobodou zároveň, povzbudzovať prirodzené pozitívne zdroje v prostredí klientskej rodiny. Ale najmä dobre počúvať a snažiť sa porozumieť niečomu, čo ho presahuje. A byť horárom je čarovné, pretože sa dokáže tešiť z obrazov, ktoré síce nie sú dokonalé, ale krásne svojou prirodzenosťou.
Problém je, že každý z nás, nie len my sociálni pracovníci a všetci, ktorí pracujeme s ľuďmi, sa správame všetkými troma prístupmi zaručene. Každý z nich je síce v istej špecifickej situácii legitímny, ale rozlišovanie, kým práve som, nie je ľahké, ale dosť dôležité.
Marek Roháček, sociálny pracovník, Návrat, o.z.
