Denník N

Desatoro – pravidlá, ako nežiť

A akým spôsobom pôst pomáha k duchaprítomnosti

Nedeľa 4. marec 2018 – Kniha Exodus – Ex 20, 1-17

Zákon bol daný skrze Mojžiša

Boh povedal všetky tieto slová: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.

Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dole na zemi alebo vo vodách pod zemou.

Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať. Lebo ja som Pán, tvoj Boh, Boh žiarlivý, ktorý trestá neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, ale tým, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania, preukazujem priazeň až do tisíceho pokolenia.

Nevyslovíš meno Pána, svojho Boha, nadarmo. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto by zneuctil meno Pána, svojho Boha.

Pamätaj na sobotný deň a zasväť ho.

Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, ale siedmy deň je sobota Pána, tvojho Boha. V ten deň nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani prišelec, čo býva v tvojich bránach. Lebo Pán za šesť dní utvoril nebo i zem, more a všetko, čo je v nich, a na siedmy deň odpočíval. Preto Pán sobotu požehnal a vyhlásil ju za svätú.

Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.

Nezabiješ.

Nescudzoložíš.

Nepokradneš.

Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.

Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho.

Nebudeš túžiť po jeho manželke, ani po jeho sluhovi, ani po slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo mu patrí.“

Tabuľky ako nežiť. Ale čo ďalej?

Michal Patarák

Istanbulského dohovoru som sa nedávno zastával ako dokumentu, ktorý by mohol pomôcť proti násiliu na ženách, pričom jeho odmietanie vnímam ako výhru slovíčok nad obsahom. V diskusii o ňom mi istý pán povedal, že nepotrebujeme žiadny dokument proti domácemu násiliu, pretože nám stačí Desatoro. Problémom je práve to, že nestačí! Veď preto predsa máme trestný zákonník. Ten totiž viaže všetkých, i tých, ktorí ho nechcú poslúchnuť. Nie ako Mojžišov zákon, čo zdobí dvadsiatu kapitolu nejakej starej knižky, ktorý odsudzuje iba tých, ktorí sa mu podriadili dobrovoľne. Je to zaujímavé napätie medzi mravným zákonom kdesi vo vnútri, ktorý máme zrejme každý trošku inak stvárnený, i keď mnohí z nás sú presvedčení o jeho univerzálnom charaktere, medzi zákonom Božím a medzi zákonmi republiky. Ešte by som azda mohol spomenúť aj prírodné zákonitosti, ktoré nie sú zapísané v žiadnom písme, hoci svojím spôsobom stoja nad všetkými zmienenými zákonmi a zákonníkmi. To, že kameň padne na zem, keď ho pustí ten, čo ním chcel ešte pred chvíľou kameňovať, je zákonitosť. Nikto to tomu kameňu neprikáže, proste sa podvolí tomu, čomu sa podriaďujeme my všetci, i keď si to nie vždy uvedomujeme.

Často počúvam, že Desatoro tvoria pravidlá na to, ako žiť. Mne sa však skôr zdá, že sú to pravidlá na to, ako nežiť. Samé nie a ne-. Nehovoria nám ako sa máme vyhnúť zlu, ale len to, ktorému. Niektoré z nich sú motivačne podporené, napríklad ctiť otca a matku máme preto, aby sme dlho žili. Asi sa predpokladá, že ak sa ja postarám o svojich rodičov, keď budú starí, dám príklad aj svojim deťom, ktoré ma budú na staré kolená podporovať, a nie odstrkovať kdesi mimo dohľad. Iné sú podmienené trestom, napríklad to o Božom mene, vzatom nadarmo. Ale čo to je? To predsa nemôže byť iba nadávka, musí tu ísť o čosi viac. Napríklad o oháňanie sa Bohom vo veci, v ktorej neverím v jeho skutočný zásah. No a niektoré z nich sú jadrne a jednoslovne formulované ako jednoznačné príkazy: „Nezabiješ!“ „Nescudzoložíš!“ „Nepokradneš!“ Zdá sa, ako by k týmto imperatívom už ani nebolo čo dodať. A predsa to možné je! Stačí si vypočuť nejakého mravného špekulanta, ktorých je aj medzi veriacimi hojne, čo by nám donekonečna vysvetľoval, že nepovedať celú pravdu nie je lož. Od takéhoto relativistu má však ďaleko človek, ktorý hovorí o lži, ktorá mu zachránila život, napríklad v čase nacizmu a komunizmu. Alebo to nešťastné smilstvo, čo nám do myslí vnáša toľko neporiadku. Niektorí kresťania hovoria, že je ním aj masturbácia, kým iní, že to nie je ani hriech, nie to ešte porušenie tohto prikázania. Mnohí veriaci gayovia a lesby sú zas presvedčení, že pohlavný styk medzi celoživotnými partnermi rovnakého pohlavia nemôže byť hriechom.

Čo tu v tomto komentári vlastne stváram? Relativizujem? Vysmievam sa z dávneho biblického textu? Nie! Len sa snažím povedať, že dobro sa nikdy neriadi nejakými tabuľkami, i keby to mali byť tie Mojžišove. Skutočné dobro nemožno konať na predpis. Musíme ho hľadať. Niekedy hlboko vo vnútri nás, inokedy v zložitých životných situáciách, ktoré sú často na míle vzdialené od jednoduchých a schematických riešení.

Zistili, že odriekanie nás robí bystrejšími

Mária Bruneau

Včera som na Big Thinku čítala, že ‘fasting makes us smarter’. Celkom skrátene: autostrády v mozgu akoby lepšie cirkulujú, keď pracujeme s nejakým odopieraním si komfortu.

Konkrétne sa to postenie napríklad dosahuje oveľa ľahšie, keď máme čerstvo po črevnej chrípke. Alebo keď sme sa riadne popálili, okamžite vieme byť opatrnejší a poučenejší v dilemách, či naozaj stojí za to, pre nejaký rozmar či zlozvyk všetko riskovať. A tu v Exode je ten zoznam, čo neriskovať, hneď pekne pohromade. Všetky tieto zákazy mi na prvú znejú unavujúco a pochybujem, že si ich niekto berie ako dovolenkové čítanie do lietadla; ale zároveň sa mi zdá, že sú snáď práve na to určené.

“Neurobíš toto a toto” alebo existencia trestného práva, ľudí, čo majú plné plecia nespravodlivosti, upokojuje a povzbudzuje. Stratených naviguje, a tých, čo zásadne prestrelili, pristavuje.

Prvá zo všetkých tých vecí, čo tu nemáme robiť, je nevybrať si iného boha. Toto by som ale rada pre nezainteresovaných dovysvetlila. Prvá priorita desatora neapeluje na drsnosť a narcizmus jeho zadávateľa (inak by bola biblia definitívne nekompatibilná a málokto by sa obťažoval ju pártisíc rokov ďalej študovať). Boh reprezentuje v Biblii najvyššie dobro a mať iných bohov na klaňanie, v nej znamená hlavne – dávať si záležať na všetkom ostatnom len nie na najvyšších dobrách.

Keďže sa tu prirodzene operuje aj so slobodnou vôľou, predpokladáme, že každý si urobí a má urobiť po svojom. Len nech teda vopred ráta, že kľudne aj do štvrtého pokolenia sa mu to bude fyzikálnymi zákonmi navracať; lebo keď doradu všetkých skrachovancov vysmievaš, prečo by sa tá tradícia nenalepila aj na tvoje deti? A od nich na ich deti a tak do večnosti. Keď si viac potrpíš na jagavej kúpelni ako na dostupnosti pre blízkych, tak ti to tvoja vlastná hlava v časoch samoty či núdze rada predhodí a rovnako to tvoje potomstvo všetko vidí, všetko opakuje. Nemusíš asi ani nikoho zabiť, to je aj tak až piate prikázanie, ale keď nerobíš na prokuratúre v Trebišove s celkom kostolným poriadkom, hrozí ti tak či tak infarkt už len pri pomyslení, že ťa spájajú s vraždami.

Sama si už nejaký čas nemyslím, že sa život dá prežiť celkom pokojne. Aj ak by človek ako už len sväto žil, cestou sa brúsi, kultivuje, a pritom nie vždy všetko dobre odhaduje. Desatoro teda iste nie je cesta chrliaca pohodlie, ale minimálne k ceste poznania má indície. A cesta poznania, to je tak trochu ako investigatívna žurnalistika.

 

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárovliturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisíceročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.

Autori 
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. 
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Pišta Vandal Chrappa, muzikant, spisovateľ a moderátor v Slovenskom rozhlase, má jednu dcérku, žije v Jure. 
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Prepočuli sme Božie slovo

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova a spoločenských tém s ním súvisiacich: jedna epizóda mesačne. Ponúkame rôzne uhly pohľadu. Keď rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie príčinou nesprávneho spracovania informácií. Touto iniciatívou podporujeme vzájomnú interpretáciu. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.