BLOG
Lukáš Majersky
Lukáš Majersky
1 164

Koniec detstva

Veľkolepý príbeh o premene ľudstva a základné dielo modernej špekulatívnej fikcie.

Legendárny britský sci-fi spisovateľ Arhur C. Clarke je považovaný spolu s Isaacom Asimovom a Robertom A. Heinleinom za otcov zakladateľov moderného povojnového sci-fi žánru. Vo svojich dielach sa zameriava viac na technologické stránky vedeckej fantastiky, čo neprekvapuje, keďže bol vyštudovaným matematikom a fyzikom a počas druhej svetovej vojny pracoval ako radarový inštruktor pre RAF.

Jedno z najuveriteľnejších diel špekulatívnej fikcie je román Stretnutie s Rámou, v ktorom do slnečnej sústavy príde mimozemské vesmírne teleso, ktoré mieri rovno k nášmu Slnku. Zem sa rozhodne narýchlo k cudziemu valcovitému telesu vyslať prieskumnú misiu. Čo posádka objaví sa vymyká akejkoľvek ľudskej skúsenosti a logike a príbeh je od začiatku do konca dokonale pochopiteľný, a predsa prekvapivý, napínavý a nezabudnuteľný.

Arhura C. Clarka zrejme najviac preslávila jeho kniha, ktorá vznikla v spolupráci s režisérom Stanleym Kubrickom pri písaní scenára pre jeho film 2001: Vesmírna odysea. Kniha je o monolite od vysoko vyvinutej mimozemskej civilizácii, ktorý sa objaví pred 5 miliónmi rokmi pri úsvite ľudstva, keď naším primitívnym predchodcom dal základy logického premýšľania a ktorý má zrýchliť evolúciu vybraných druhov. Ten istý monolit objavíme v roku 1999 na povrchu mesiaca. Keď sa vedci pri jednej expedícii k monolitu priblížia, vyšle monolit signál k Saturnovému mesiacu (vo filme vyšle signál k Jupiteru). Dva roky neskôr smeruje k cieľu signálu vesmírna expedícia, pri ktorej sa vysoko umelo-inteligentný palubný počítač zblázni a zavraždí posádku, z ktorej prežije len kapitán Bowman. Ten má pokračovať v misii. Na konci sa dostane k ďalšiemu monolitu, ktorý sa premení v transdimenzionálny portál, v ktorom Bowman nielen zistí, že ľudstvo nie je jediný druh, ktorý si monolit vybral, ale jeho život mu v mimočasovom zrýchlenom móde prejde pred jeho očami až do okamihu, kedy má zomrieť, keď sa monolit znovu objaví a Bowman sa premení vo hviezdne dieťa! Monolit nielen slúži na to, aby premenil primitívny druh na inteligentný, ale aby premenil kapitána Bowmana na superbytosť, pre ktorú čas ani priestor nehrá žiadnu rolu a pre ktorú vesmír je ihriskom poznávania a predznamenáva tak evolúciu človeka. Mozog taviaca kniha a film, ktoré ak ste na prvý raz nepochopili, nemusíte si to nijak vyčítať.

O Vesmírnej odysey som sa tak rozpísal preto, pretože nadväzuje na Clarkovu myšlienku ďalšej evolúcie človeka. S touto myšlienkou prvý raz sofistikovane a majstrovsky prišiel v jednom z najznámejších a najobľúbenejších sci-fi diel v anglosaskom svete. Je ním román Koniec detstva.

Príbeh začína počas studenej vojny, kedy prebiehajú závody vo zbrojení a kedy sa USA predbiehajú so ZSSR v zastrašovacej taktike. Ultimátnym zastrašením súpera bude, keď bude človek prvý raz stáť na Mesiaci. Je naivné si myslieť, že vesmírne závody a misia Apollo vznikla z ľudskej potreby poznávať nepoznané. Myšlienka vyslať človeka na Mesiac vzišla z elementárneho strachu Američanov z toho, že Sovieti vyslali prvý satelit a prvého človeka do vesmíru. Ak raketa unesie človeka, unesie aj atómovú bombu…

V knihe Američania so Sovietmi akurát pracujú na rakete, ktorá by mala človeka vyslať na Mesiac. Ich snaha však veľmi rýchlo vyjde nazmar.

„Reinhold zmätene hľadel na pevninu, na more a zase späť: a až po chvíli ho napadlo pozrieť sa na oblohu. A v tom okamžiku raketový inžinier Reinhold Hoffman vedel a rovnako to vedel aj jeho sovietsky náprotivok Konrad Schneider, že prehral svoj závod. A vedel, že ho prehral nie o týždne či mesiace, ale o celé tisícročia. Vysoko nad jeho hlavou, omnoho vyššie než sa odvážil pomyslieť, sa vznášali medzi hviezdami obrovské tiché tiene, ktoré predstihovali jeho raketu tak ďaleko ako on sám predstihol z kmeňa vydlabané kanoe pravekého človeka. V okamihu, ktorý sa zdal byť večnosťou, sa Reinhold spolu s celým svetom díval hore na obrovské lode zostupujúce v nezmiernom majestáte – a zanedlho započul slabý hukot, keď prerážali vzduch v stratosfére. Necítil žiadnu ľútosť na tým, že jeho celoživotná práca bola k ničomu. Celý život venoval tomu, aby dostal človeka ku hviezdam a v okamžiku úspechu hviezdy prišli k nemu. Všetko, čo ľudstvo v minulosti dosiahlo, teraz neznamená nič. A Reinholdovým mozgom sa znova a znova ozývala jediná myšlienka: Ľudská rasa už nie je osamotená.“ (Konec dětství, Laser 1992)

Nad všetkými veľkými mestami sveta sa objavili obrovské mimozemské lode. Päť dní sa nehybne vznášali nad ľudskými metropolami a ľudia nevedeli, čo si o tom majú myslieť. Šiesteho dňa sa Karellen, Dohliadateľ nad Zemou, predstavil celému svetu na všetkých rádiových frekvenciách. Hovoril dokonalou angličtinou, čo ihneď vyvolá nekonečné spory, trvajúce celé generácie. Keď Karellen skončil, všetky národy Zeme vedeli, že dni ich suverenity skončili. Miestne vlády budú stále existovať, ale na poli širších medzinárodných vzťahov bolo akékoľvek rozhodovanie odobrané z ľudských rúk. Argumenty, protesty – všetko bolo márne. Jedna mocnosť sa rozhodla nezmieriť sa so stratou svojho vplyvu a na najbližšiu loď vyslala raketu s atómovou bombou. Raketa tesne pred nárazom proste zmizla. A neozvalo sa žiadne karhanie, nenasledoval žiaden trest. Karellen mlčal, akoby sa nič nestalo a mocnosť vedela, že akýkoľvek odpor je úplne zbytočný. Zmiznutie rakety predstavoval dostatočne jasnú demonštráciu moci. Ľudia začali mimozemšťanov nazývať Vládcovia. Podivná však bola jedna vec. Žiaden Vládca sa žiadnemu človeku nikdy neukázal.

Vládcovia od ľudí chceli, aby vytvorili Svetovú federáciu. Chceli, aby sa ľudstvo zjednotilo. Dali ľuďom technologické vedomosti, aby už ľudstvo nikdy nemuselo materiálne strádať. Nástup autonómnych technológii a automatických továrni znamenal, že už nikto nemusel manuálne pracovať. Svetová ekonomika skolabovala, aby sa pretransformovala. Nik, kto nechcel, už nemusel pracovať. Každý mohol robiť to, o čo sa vyslovene zaujímal, bez ohľadu na to, aký prínos pre ľudstvo to malo. Každý mohol byť sám sebou a šťastný. Veľa ľudí spáchalo samovraždu. Veľa ľudí nevedelo, čo si s toľkým voľným časom počať. Ale bola tu skupina ľudí, ktorá protestovala. Ako môže ľudstvo k domnelej utópii viesť civilizácia, ktorá sa im vôbec neukázala? Aby sa protesty umlčali, dali Vládcovia ľudstvu sľub. „Za päťdesiat rokov – dve generácie od dnešnej – zostúpime dolu z našich lodí a ľudia nás uvidia takých, akí sme.“

https://www.amazon.co.uk/Childhoods-S-F-MASTERWORKS-Arthur-Clarke/dp/0575082356

Päťdesiat rokov je doba dostatočne dlhá na to, aby sa svet a jeho obyvatelia zmenili takmer k nepoznaniu. Bola to dostatočná doba na to, aby si ľudia na lode vznášajúce sa ticho nad ich hlavami zvykli, až ich už ani neregistrovali. A potom nastal deň kedy sa vládcovia ukázali. Ich opatrnosť bola zrazu úplne pochopiteľná. Nebolo pochýb – blanité krídla, malé rohy, chvost, kopýtkovité nohy – mali všetko. Tá najstrašnejšia zo všetkých legiend, sprevádzajúca ľudstvo z temnej minulosti hlbokej nevedomosti, sa stala skutočnosťou. Ale Karellen nebol hrozivý. Stál pred ľuďmi vo svojej ebenovej majestátnosti a usmieval sa.

„Život súčasnej generácie bol oproti minulosti omnoho pokojnejší. Niektorým ľuďom chýbala oná horlivosť a neustále náhlenie sa za niečím, zatiaľ čo väčšina žila v pokoji a pohode. Človek sa poučil, že odpočinok nie je žiaden hriech, pokiaľ samozrejme nezdegeneruje do úplnej lenivosti. Veľkú časť svojho voľného času ľudstvo venovalo vzdelávaniu. Celoživotné vzdelávanie v odboroch, ktoré ľudí najviac zaujímali, bez myšlienok na peniaze, profit, nadradenosť. Ľudstvo stratilo svojich starých bohov: a bolo dostatočne zrelé na to, aby nemuselo mať nových.“

Po rokoch Utópie však nastal koniec. Deťom Utópie sa začínajú snívať podivuhodné sny o vzdialených planétach, hviezdach, galaxiách. Sny siahajúce na svety vzdialené nepredstaviteľne ďaleko, tak ďaleko, až to aj samotným Vládcom vyráža dych. Vládcovia tieto sny nepozorujú prvý raz. Zjednotenie Zeme nie je ich prvý projekt. Spravili to už párkrát pred tým. Vládcovia snom nerozumejú. Skúmajú ich, študujú, snažia sa pochopiť. Už si ani nepamätajú, kedy sa to stalo, keď ich kontaktovala tajuplná vesmírna Nadmyseľ. Oni, čo starli tisícročia a mali geniálne mozgy, boli vybraní, aby zjednocovali inteligentné svety a pracovali pre nepochopiteľné a nepredstaviteľné ciele Vesmírneho nadvedomia. Teraz sa to na Zemi začalo konečne diať. Deti snívali, upadali do snového sveta, v ktorom začínali vnímať neznámu kozmickú entitu. Snívali a začali experimentovať so svojimi schopnosťami. Začali pretvárať svet okolo seba. Boli poslednou generáciou človeka. Ľudský druh, ľudská rasa stála pred svojim koncom. Druh homo sapiens sapiens došiel na koniec svojej dlhej cesty. Už zanedlho sa deti stanú súčasťou vesmírneho Nadvedomia a svet zanikne. Nastal koniec detstva ľudskej civilizácie.

Veľkolepý príbeh o transformácii a transcendencii ľudského druhu, o prerode ľudskej spoločnosti. Vesmír je nepredstaviteľné, tajuplné a často strach naháňajúce miesto, kde sa odohrávajú javy, ľudským mozgom neuchopiteľné. „Vesmír nie je pre človeka.“ Človek, aby pochopil kozmos, musí sa stať niečím, čo je viac než človek. Kniha z roku 1953, ktorá vznikla z poviedky Anjel strážny z roku 1946, nestratila nič zo svojej krásy a aktuality ani v súčasnosti a je nielen ukážkou autorovej geniálnej obrazotvornosti, ale je aj jedným zo základných diel modernej špekulatívnej fikcie.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Vždy sa vyplatí prečítať dobrú knižku.

Blogy

|