BLOG
Tomáš Zemko
151

Príbehy ľudí z arabského sveta, ktorý sa rozpadol

Kedysi kolíska civilizácie. Dnes rozbité a totálne nefunkčné štáty. Za posledných pätnásť rokov si štáty Blízkeho východu zažili turbulentné obdobie.

Chaos a biedu života demonštruje na pozadí šiestich ľudí z týchto krajín, ktorými otriasla Arabská jar a geopolitické udalosti posledných rokov, reportér Scott Anderson prispievajúci do New York Times Magazine. Celý príbeh Fractured Lands: How The Arab World Came Apart, ktorý má dĺžku menšej knihy, si môžete prečítať na tomto mieste. Jeho reportáži venoval New York Times Magazine celé vydanie.

Tri z dvadsaťdva arabských štátov – Irak, Sýria, Líbya – boli sformované na začiatku dvadsiateho storočia európskymi mocnosťami. Diktátori týchto krajín stabilitu a moc udržiavali diplomaciou medzi etnickými a náboženskými klanmi. Keď bol klan zadobre s vladárom, dostal úrad či hodnosť. Keď bol za zle, o výhody prišiel. Takto sa na Blízkom východe v autoritárskych režimoch udržiaval akýsi pakt stability.

Ďalšou črtou diktátorských režimov bol represívny režim a tajná polícia. Čím viac tajná polícia prenasledovala odporcov či kritikov režimu, tým viac ich utláčala do undergroundu. Výsledkom bol systém, kde bolo ťažké určiť skutočného nepriateľa štátu a tak sa vytvárali domnelé podozrenia o podvratných živloch. Tie mali zase za následok vznik paranoidného systému, kde mohol byť každý obvinený z podvracačstva. Silnejšie represie posilňovali paranoju. Kritické poznámky voči režimu ste mohli zdieľať iba s blízkymi priateľmi alebo rodinou. Paranoidnému systému prepadli aj vladári. A tak sa stalo, že napríklad Kaddáfího nebolo možné vidieť na verejnosti niekoľko rokov.

Štáty ako Líbya, Egypt, Sýria či Irak sa odlišovali niekedy viac, inokedy menej v hore popísaných charakteristikách. Pozrite sa na šesť (skrátených) osudov ľudí, ktorí zažili rozpad vlastnej krajiny, a ich boj o prežitie. Medzi nimi je zabijak Islamského štátu, Kaddáfího bývalý vojak, ľudskoprávna aktivistka či kurdský bojovník.

Majdi el-Mangoush (31-32), Líbya

Majdiho rodina si užívala status strednostavovský status. Bola napojená na líbyjský štát, ktorý mal bohaté zdroje z príjmov ropy. „Každý bol nejako napojený na štát. Kvôli bývaniu alebo práci. Bolo nemožné bez toho existovať,“ tvrdí Majdi.

Všetko zmenila Arabská jar. Keď prvé ozveny nepokojov doľahli aj na Líbyu, Majdi študoval tretí rok na vojenskej leteckej akadémii v Misurate. Prvým výstrelom prichádzajúcej revolúcie rebelov ešte spolu s kadetmi na akadémii nerozumel. Až keď ich raz prišli vyzdvihnúť Kaddáfího jednotky, pochopil, že sa niečo deje. Vláda ho nasadila ako špióna do Misuraty, kde mal donášať na protivládnych rebelov.

Keď sa dostal do teraz už Kaddáfího jednotkami bombardovanej Misuraty, okamžite precitol. Povstanie proti režimu netvorili žiadni žoldnieri ani bojovníci zo zahraničia ako tvrdila líbyjská propaganda. Po stretnutí s rodinou vytriezvel ešte viac. Povstalci boli jeho kamaráti a dokonca aj rodina, ktorá sa ocitla na protivládnej listine zradcov.

Nakoniec sa rozhodol dezertovať zo svojej poverenej služby. V čase vydania príbehu študoval za inžiniera, v Líbyi prejavil vôľu zostať a bojovať za lepšiu budúcnosť.

Čo sa týka Líbye, zaujímavosťou je rozhovor, ktorý spravil v októbri 2002 Anderson s Kaddáfím. Vtedy mu diktátor predpovedal, čo sa stane, ak Američania podniknú inváziu do Iraku. „Bin Ládin,“ odpovedal. „Niet o tom pochýb. Irak by mohol skončiť ako liaheň pre Al-Káidu, pretože ak Saddámova vláda padne, nastane v Iraku anarchia. Keď sa to stane, proti Američanom sa zdvihne vlna odporu v podaní džihádu.“

S odstupom vyše 15 rokov možno dodať, že Kaddáfí sa celkom trafil.

Azar Mirkhan (41), Iracký Kurdistán

Azar sa narodil synovi veliteľa kurdských bojovníkov zvaných Pešmerga (tí, čo čelia smrti) na iracko-iránskej hranici. Takmer celý život prežil v exile v Iráne. Otec, rovnako ako brat, mu zomreli v boji proti irackej armáde.

Po vzostupe Islamského štátu sa dal spolu s bratmi, ktorí medzitým pôsobili v Spojených štátoch a Európe, do zbrane. Ako praví Pešmergovia zodvihli zástavu Kurdov a vydali sa brániť vlasť. Keď Európania sledovali na internete a televízii otrasné videá popráv teroristov, Azar a ďalší jeho bratia čelili bojom v teréne. Raz sa dokonca stalo, že všetci piati bratia bojovali na rovnakom fronte. „Ešte šťastie, že teroristi nepoužili mínomet. Naša mama by bola nahnevaná,“ cynicky žartoval Azar, tiež vyštudovaný ako lekár.

Vždy však nemal také šťastie. V jednom z bojov mu snajper trafil pravú ruku tak, že skoro o ňu prišiel. Nakoniec sa mu zahojila. „Najdôležitejšie je, že znova dokážem strieľať,“ komentoval to odvážne.

Na boje s islamistami sa vždy tešil. Už dokázal spoznať aj ich taktiku. „Najprv pošlú samovražedných atentátnikov v obrnených Humvees. Keď ich nezlikvidujete, a dostanú sa až na kopec – a na to potrebujete priamy zásah – spôsobia obrovské krátery v múroch, sú to veľké explózie. V následnom zmätku pošlú pechotu. A za nimi snajperi. Všetko sa deje veľmi rýchlo. Všade je ticho a naraz sú všade. Dôležité je zostať v kľude, zamerať si ciele, pretože ak spanikárite, ste vybavení. Toto je problém s irackou armádou, vždy panikária.“

Majd Ibrahim (25-26), Sýria

Vyrastal v pomerne liberálnej rodine v sýrskom multináboženskom meste Homs. Väčšinu kamarátov tvorili kresťania, viac vedel o Biblii a Ježišovi ako Koráne a Mohamedovi. Sníval o západnej budúcnosti svojej krajiny.

Koncom januára 2011 sa Baššár Asad pochválil novinám Wall Street Journal. „Sýria je stabilná. Prečo? Musíte byť tesne spojený s presvedčeniami ľudí,“ tvrdil sýrsky diktátor. V marci, keď skolabovali vlády v Egypte, Tunisku a Líbya sa dostávala do chaosu, Asad stále zachovával pokoj. Chrbát mu kryli štátom ovládané médiá, ktoré o búrlivých udalostiach nereportovali.

Všetko zmenil až 17. apríl toho istého roku, kedy po krvavej prestrelke medzi demonštrantami zostali desiatky obetí, prišli na námestie Homsu desiatky tisíc pobúrených ľudí. Asadovi vojaci pálili na nich zo striech. „Keď to boli dovtedy iba protesty, odvtedy to bolo povstanie,“ spomína Majd. Námestie Clock Tower sa neskôr stalo symbolom sýrskeho povstania proti režimu.

Majd počas týchto revolučných udalostí stále študoval na univezrite Al-Baath hotelový manažment. Armáda však nechcela, aby plamienok nepokojov prerástol do veľkého požiaru, preto sa rozhodla zakročiť proti protestujúcim v Homse. Vyhliadky boli teda pre mladého študenta mizerné. Až neskôr sa univerzita rozhodla zatvoriť brány a Majdovi rodičia ho poslali do Damašku.

Na Arabskej jari bolo zaujímavé aj niečo iné: ľudia začali protestovať proti vlastným vládam, už nie proti Západu.

Po utlmení bojov sa Majd vracia na univerzitu. Keď sa však blíži koniec štúdií, hrozí mu odvod do armády. Spolu s rodičmi usúdi, že touto cestou sa vydať nechce. A tak sa spolu s ďalšími odvážlivcami zo Sýrie vydá po utečeneckej trase cez Turecko a Grécko do Európy. Cez východnú Európu sa dostal až do nemeckých Dráždaň, kde sa na neho usmialo šťastie – dostal azyl.

V čase publikácie študoval Majd po nemecky, aby si mohol dokončiť titul z hotelového manažmentu.

Khulood al-Zaidi (36), Irak

Mladá Khulood (druhá najmladšia zo šiestich detí) snívala o tom, že získa vzdelanie a bude postupovať v kariére. Nechcela nasledovať osud ďalších irackých dievčat, od ktorých sa očakávalo, že si po škole nájdu manžela a budú mať deti. Tri mesiace pred dokončením štúdií však do Iraku vtrhli Američania. Tretieho apríla 2003 americká armáda dobyla jej rodné mestečko Kut. „Američania boli priateľskí, no najviac ma zarazilo, akí obrovskí boli – najmä ich vozidlá a zbrane. Pripadalo mi to, ako keby nás okupovali mimozemšťania,“ spomína Khulood. S príchodom Američanov do Iraku prišla aj nová nádej, že sa z diktatúry stane otvorená krajina.

Postupom času sa však situácia zhoršovala. Čoraz častejšie sa objavovali vzbury proti novým okupantom. Prišlo aj na Khulood, ktorá pracovala v neziskovom sektore pod krídlami Američanov. Prirodzene, hnev povstalcov dopadol aj na ňu. Vtrhli do jej kancelárie a netrvalo dlho, kým zistila, že jej život je v ohrození.

Neskôr v Jordáne pracovala ako humanitárna pracovníčka japonskej neziskovky, ktorá sa starala utečenecké deti.  Ale aj odtiaľ chceli ísť preč. Jedna jej chorá sestra zostala v Amáme, na cestu do Európy sa vydala iba Khulood a Teamim. Skoro neprežili cestu z Turecka do Grécka na gumennom člne. Pašerákom za prevoz zaplatili 2 tisíc dolárov. Dostali sa až do Klagenfurtu v Rakúsku. Odtiaľ sa im pomocou šťastnej náhody cez Facebook dostala pomoc od jedného člena Zelených v miestnom parlamente.

Mama jej zomrela v Kute. Stále neprestávala veriť, že svojho otca a sestru prepraví z Jordánu do bezpečného Rakúska.

Wakaz Hassan (22), Irak

Narodil sa iba 24 kilometrov od rodiska Saddáma Husajna v Dawre (práve tu našli Američania skrývajúceho sa Saddáma). Pred inváziou sa jeho rodine žilo dobre. „Všetko bolo vtedy dobré. Jednoduché,“ spomína Wakaz. Bol súčasťou sunnitskej menšiny tvoriacej asi 15 až 20 percent celkovej moslimskej populácie Iraku.

Ako 19-ročný pracoval ako pomocná sila na stavbe, keď sa k moci začali dostávať teroristi z Islamského štátu. Spolu s bratom sa k nim pridal v júni 2014. „Nebolo to kvôli náboženstvu. V tej chvíli som nevedel ani za čo bojujú. Môj brat ale povedal, že sa máme k nim pripojiť,“ nechal sa počuť Wakaz.

Z obyčajného robotníka sa tak stal nájomný vrah. Spomína, ako mu raz nakázali popraviť zviazaného muža. Jeden z účastníkov popravy skopol nešťastníka na kolená a podal Wakazovi pištoľ. „Ukázali mi ako to spraviť. Namierite zbraň dole. Nie presne na stred hlavy, ale kúsok na jednu stranu,“ povedal mladý Iračan, z ktorého sa stal zo dňa na deň zabijak.

Po približne roku sa rozhodol aj spolu s bratom Mohammedom rady islamistov opustiť. Tajne sa dostal až do Kirkúku, kde chcel začať odznova. Až pokiaľ ho nestretol na ulici kurdský policajt a nevypýtal si od neho preukaz totožnosti.

Odvtedy ako ho zadržali, strávil tri mesiace v kurdskom väzení na neznámom mieste. Spolu s ďalšími 40 zajatcami ich podozrievali z kolaborácie s Islamským štátom. Wakaz sa rýchlo k činu priznal. Po priznaní ho čaká zrejme poprava. Ale nie od Kurdov, tí nepopravujú. Až ho ale predajú do rúk Iračanov, tento osud ho zrejme neminie. „Odsúdia ho na trest smrti. Potom ho prepravia do irackej väznice, kde ho obesia,“ povedal jeden z členov tajnej kurdskej polície.  Neexistuje žiadna šanca, že ho prepustia? „Iba ťažko,“ tvrdí policajt. „Keby bol vyššie postavený člen Daeš, možno. Ale on je nikto. A chudobný. Takže nie. Bez šance.“

Nevedno, či dnes Wakaz ešte žije.

Laila Soueif (61-62), Egypt

Poslednou osobou, o ktorej Anderson píše, je Laila Soueif. Jej budúci manžel Ahmed Seif sa angažoval v komunistickom undergrounde. Neskôr sa dostal za svoju činnosť do väzenia. Vyrastala v privilegovanej rodine, jej sestra Ahdah Soueif je známa egyptská spisovateľka.

Laila vyučovala matematiku na Káhirskej univerzite v Egypte. Feministka a ľavičiarka mala dlho opletačky s režimom. Keď sa vlády po vojenskom prevrate ujal generál Sisí, jej muž, prominentný ľudsko-právny právnik, bol vo väzení. Spolu mali tri dcéry, ktoré sa vydali v šľapajach rodičov, protestovali proti režimu a stali sa z nich aktivisti.

Syna a dcéru mala na konci reportáže stále v egyptskom väzení. Jej muž, rovnako ako ona aktivista, zomrel v roku 2014.

Blízky východ: Je to komplikované

Aké ponaučenie si môžeme z ich príbehov zobrať? V prvom rade si treba uvedomiť, že zatiaľ čo pre bežného Európana znamená utečenecká kríza široký pojem, pre tisícky ľudí z Blízkeho východu ide o boj o život. Pravdaže, nie všetci utečenci majú v prvom rade na zreteli zachrániť si holý život.

V druhom rade je mať na pamäti, že Blízky východ s bohatou a spletitou mozaikou náboženstiev, kultúr a etník je komplikované miesto, kde sa Západ (Briti a Francúzi po prvej svetovej vojne, Američania vpádom do Iraku) pri zásahoch zvonku veľmi popálil. Následky pociťujeme dodnes. A ešte dlho budeme.

Nakoniec, a to je najsmutnejšie, krajiny Blízkeho východu sa budú zviechať z otrasov dlhé roky. Ba čo viac, vyhliadky na stabilizáciu a obnovu zdevastovaných štátov na funkčné demokracie (alebo aspoň funkčné nerepresívne štáty) je v nedohľadne.

O rozpadnutom Blízkom východe napísal pekný článok aj časopis The Economist.

Video na záver: Komplikovaný Blízky východ

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Racionálny optimista. Najmä o knihách.

Blogy

|