Denník N

Vráťme Slovenskej republike suverenitu!

Vraždu, ktorá rozhýbala Slovensko, je treba spolitizovať. Zatiaľ ju vnímame cez osoby a pýtame sa na kriminálne dôsledky. Ale je tu aj politická rovina. Vzniká vážne podozrenie, že Slovenská republika stratila alebo stráca časť svojej suverenity. A to je vážna politická téma, ktorú treba urýchlene riešiť. Najprv však treba začať používať slovo politika v správnom význame tohto slova.

Čo sa vám vybaví pod pojmom politika? Predpokladám, že politická strana a jej úporné úsilie získať čo najviac hlasov voličov, tým pádom čo najviac moci. Aby mohli presadiť svoje záujmy. Politika je však niečo iné. „Mnohí považujú politiku za plánovité, organizované a cieľavedomé sociálne konanie, ktoré je zamerané na vybudovanie, udržiavanie alebo zmenu spoločenského poriadku. Iní chápu politiku ako umenie spravovať veci verejné, resp. riadiť štát a realizovať jeho ciele.“ To sú dve z viacerých definícií politiky. S týmito definíciami budem pracovať v tomto blogu.

Politické strany, spory medzi nimi, súboj o moc – to všetko je súčasťou politiky. Ale nie je to jej zmyslom. Zmysel je v tých veciach, ktoré sú napísané vyššie. Vytvárať spoločenský poriadok, spravovať veci verejné, realizovať ciele štátu – to je zmysel politiky. A v tomto zmysle nám zúfalo chýba politizácia verejného života. Nepýtame sa predstaviteľov verejného života či už v štátnych alebo v straníckych funkciách na to, čo je zmyslom politiky. Redukovali sme politiku používanie verejných zdrojov. To je tiež dôležitá súčasť politickej činnosti, ale opäť – nie je to jej zmysel. Ak verejnú debatu o politike ovládne nakladanie s verejnými zdrojmi a pátranie po osobných prepojeniach a sporoch politikov, strácame zo zreteľa zmysel politiky. Vlastne používame slovo politika a neorzumieme jej podstate. Je to rovnako mylné ako hovoriť nevestincom „domy lásky“.  Ten, kto to urobí, nerozumie tomu, čo je to láska. Stráca zo zreteľu jej podstatu a redukuje ju len na sex.

Slovo politika, politický aj 29 rokov po nežnej revolúcii používame tak, ako nás to naučili komunisti – ako násilné vnucovanie istého svetonázoru iným, pričom v pozadí prázdnych rečí o budovaní svetlých zajtrajškov je len vidina podielu pri koryte pre tých, ktorí sa dostanú v systéme moci vyššie ako iní. Len si spomeňte, ako sme si o tom hovorili vtipy za komunistov. Ale to nie je politické v tom zmysle, ako sme o tom písali vyššie. Takýmto chápaním úplne míňame pravý význam slova politika.

Články zavraždeného novinára poukazovali na rozpor nášho spoločenského poriadku s Ústavou SR. To, na čo v skutočnosti poukazovali, je strata – alebo prinajmenšom vážne ohrozenie – zvrchovanosti, suverenity nášho štátu. Štát je suverénny a zvrchovaný vtedy, keď na jeho území neexistuje žiadna vyššia moc ako štátna. Za komunistov bola suverenita čskoslovenského štátu obmedzená mocou iného štátu – Sovietskeho zväzu.  Udialo sa to bez súhlasu občanov. Celkom vážne kladiem otázku: je Slovenská republika dnes suverénnym štátom? Alebo je jej suverenita obmedzená mocou ekonomických skupín, ktoré vyvíjajú nátlak na štátne orgány a tie potom ohýbajú právo, aby naplnili ich ekonomické záujmy? Upozorňujem, že to nie je čierno-biela otázka. Vždy sa nájdu excesy, keď nejaký človek v pozícii moci zlyhá. Dôležité je rozoznať moment, kedy rozsah týchto zlyhaní nadobudne také rozmery, že už ho možno nazvať systémovým zlyhaním a suverenita štátu je obmedzená.

Vražda novinára bola politická v tom zmysle, že povedala veľa o tom, ako je to u nás so spoločenským poriadkom. Jeho články totiž preukazovali, aké sú dôsledky toho, keď hlas podobný Ficovi hovorí o zabezpečovaní niečoho vlastnou hlavou. Ukázalo sa, že tá hlava zostala v akejsi slučke. Jednak mentálnej, zacyklenej stále v komunistickom chápaní politiky ako ruvačky o moc, ktorú keď získaš, tak môžeš všetko. Ale predovšetkým zostala v slučke záujmov ľudí, ktorí za svoje investície niečo chcú. Články zavraždeného novinára totiž kládli pred spoločnosť otázku: naozaj chceme žiť v krajine, kde spoločenský poriadok je nastavený tak, že isté skupiny solventných ľudí platia politický marketing istým politickým stranám a tie potom, po získaní moci, robia rozhodnutia v prospech ich ekonomických záujmov?

Politizácia vraždy Jána Kuciaka je potrebná. Ale nie v podobe, či má vládnuť Fico, Maďarič, Bugár, Žitňanská, Sulík, Matovič alebo „ký ďas“. Treba si položiť otázku, či štátne orgány konajú suverénne a zvrchovane. Či uplatňujú moc v prospech tých, ktorí sú jej zdrojom – teda v prospech občanov. Či majú na zreteli v prvom rade ich práva. Alebo či konajú v záujme ekonomických skupín. V súčasnej situácii dvaja poprední predstavitelia vlády – jej predseda a minister vnútra – sú dôvodne podozriví  z toho, že ich konanie nie je suverénne a neplnia mandát, ktorý dostali – ale konajú v prospech záujmových skupín. A teda bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú trestnoprávne zodpovední za akýkoľvek čin, či dokonca bez ohľadu na to, či vražda novinára súvisí s obsahom jeho článkov, mali by byť postavení mimo službu.

Osobne si myslím, že naša spoločnosť si zaslúži čas na to, aby získala lepší prehľad v tom, „kto za koho kope“. Presnejšie: kto kope za spoločnosť ako celok, a kto iba za záujmy nejakej jej podskupiny. Myslím si, že by nám prospelo, keby sme boli na pár chvíľ oslobodení od redukcie politiky na súboj strán. Vláda vedená nestraníkom a zložená z odborníkov, ktorá by udržiavala štát v chode, sanovala niektoré zlyhávajúce funkcie a bola by oslobodená od predvolebného boja, by mohla byť riešením. Politické strany by mali aj naďalej ponechaný priestor v parlamente a jednotlivými hlasovaniami by mali možnosť ukázať, aké sú ich ciele – či sú to ciele ukotvené v hodnotách alebo v záujmoch. Polícia a prokuratúra by mohli získať o kúsok väčší pokoj na to, aby aj ony zviedli vnútorný zápas o to, či prispejú k posilneniu suverenity štátu, ktorého moc je odvodená od všetkých občanov, nielen od záujmových skupín.

A pre nás občanov vznikne pristor, aby sme si urobili domácu úlohu, ktorú sme odflákli po novembriu 1989. Musíme sa totiž stať vedomými občanmi. Musíme si vedieť správne vyberať medzi tými, ktorí sa uchádzajú o naše voličské hlasy. Musíme si uvedomiť, že nie sú všetci rovnakí a nie všetci klamú a kradnú. A že je našou povinnosťou odmietnuť tých, ktorí klamú a kradnú a z tých ďalších si vybrať tých, ktorých predstava spoločenského poriadku sa podobá tej, ktorú by sme si želali v našej krajine. Musíme vedieť odmietnuť politiku záujmov a trvať na politike hodnôt. Debaty v politike majú byť o ideách – nie o tom, komu a koľko.

Ako prvú lekciu v kurze deomkratického občianstva ponúkam tému sociálny konflikt vs. sociálna zhoda.

V zásade existujú dva pohľady na spoločnosť. Jeden vychádza z pohľadu na spoločnosť ako na organizmus, ktorého jednotlivé súčasti sa navzájom dopĺňajú. Cieľom politiky v takejto spoločnosti je hľadanie harmónie medzi jej rôznymi zložkami, z ktorej budú potom všetci spoločne profitovať. Druhý pohľad vníma spoločnosť ako navzájom súperiace spoločenské skupiny (triedy) či jednotlivcov, medzi ktorými prebieha súťaž o moc. Politika je potom snahou nadiktovať pravidlá výhodné pre „moju skupinu“ iným skupinám. Hovoríme o teórii sociálnej zhody a teórii sociálneho konflitku.

Totalitné režimy v 20. storočí boli založené na teóriách sociálneho konfliktu. A za 60 rokov sa predstava permanentného sociálneho konfliktu dostala hlboko do mentálnej výbavy obyvateľov Slovenska.  Vláda HSĽS bola založená na diktáte národa, vláda KSS (KSČ) na diktáte spoločenskej triedy. Keď Václav Havel hovoril o pravde a láske, ktorá musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, tak v tom porovnaní lásky a nenávisti hovoril práve o tom, že ľudia majú hľadať v spoločnosti zhodu, a nie konflikt. Samozrejme, v realite nie je ani láska, ani nenávisť, ani zhoda a ani konflikt absolútny. Ale prevažovať bude to, čo prevažuje v mysliach väčšiny ľudí. Čo prevažuje v našej mysli? Akých politikov si zvolíme? Tých, čo delia spoločnosť, na „my“ a „oni“? Alebo takých, ktorí vnímajú spoločnosť ako priestor kde sa usilujeme dosiahnuť, aby sa všetci mohli cítiť ako „my“ a túto krajinu považovať za „našu“?

Vražda dvoch mladých ľudí je emocionálne silná záležitosť. Otázka, kto je za ňu vinný, je pochopiteľne prvou, ktorá človeku napadne. A túžba po treste je pochopiteľnou prvou emóciou. Kontext tejto vraždy si však vyžaduje, aby sme sa dostali ďalej. Od kriminalizácie činu sa treba posunúť k jeho politizácii. Treba pristúpiť k poctivej debate o spoločenskom poriadku, o tom, čo je to politický mandát a zodpovednosť človeka v štátnych a straníckych funkciách. Všimli ste si, ako nám negatívne vnímanie slova „politika“ znemožnilo dosiahnutia spravodlivého spoločenského poriadku? Ako ľudia vo verejných funkciách „neodstúpia, kým im nebude preukázaná trestnoprávna zodpovednosť“ – lebo zatiaľ je to „len politizácia“? Akoby existovali len dve možnosti – buď si vo funkcii, alebo v base. Akoby nebolo možné nebyť  ani vo funkcii, ani v base. Včera pred úradom vlády sme videli, kam to vedie – slová „odstúpiť“ a „do basy“ boli vykrikované ako synonymá. Ale je medzi nimi obrovský rozdiel. Odstúpiť znamená dovoliť, aby spoločenský poriadok formoval niekto iný – to je politizácia. Ísť do basy znamená niesť trest za preukázaný trestný čin – to je kriminalizácia. Prosím, nestraťme zo zreteľa tento rozdiel!

Moja mienka je, že vláda by mala odstúpiť. Podozrenia z trestných činov by mali byť prešetrené a ak bude podľa zákona (pri dodržaní práva na slušný proces) zistené spáchanie trestného činu, vinník by mal skončiť v kriminále. A my by sme mali dostať čas zorientovať sa v politike a správne si vybrať vo voľbách politikov, ktorí vrátia Slovenskej republike plnú suverentiu.

 

Teraz najčítanejšie