Denník N

Pán premiér, skúste sa do mňa vžiť

Kto počas posledných dní nenapísal text o Ficovi, nech sa hlási u súdruha Žinčicu, povedal by klasik. Ja však tento text chcem napísať už dlhšie. Teraz mám ale pocit, že už nie chcem, ale musím. V záplave textov na podobnú tému, by tento text nemal byť dlhý, analytický ani ironický. Mal by byť a dúfam že aj je – od srdca.

V piatok som bol súčasťou pochodu ľudí, ktorí protestovali proti tomu, aby sme sa v čase vrátili do 90. rokov, keď sa zločinci prepájali s ľuďmi, ktorí vládli tejto krajine. Nálada bola dobrá, atmosféra až elektrizujúca. Bola v tom sila, tí ľudia boli fajn a neskôr som sa dozvedel, že nás tam bolo cez 20 000. Škoda že ste tam neprotestovali tiež. Či vám to nevadí, že sa opäť cez niektorých ľudí prepája vláda a zločin?

Pán premiér, rád by som vás vyzval iba na jednu vec. Aby ste sa skúsili vžiť do mňa, alebo ktoréhokoľvek iného náhodného občana Slovenskej republiky (tento výraz, „Slovenská republika“ využívate často a rád). Skúsme si predstaviť, že naše role sú obrátené. Nejde o to, aby som bol premiérom, stačí aby som mohol rozhodovať o vašich peniazoch, robil kroky, ktoré majú vplyv na váš život a robil rozhodnutia o veciach, ktoré máte na očiach a sú pre vás dôležité.

K moci sa dostanem tak, že niečo sľúbim. Tým čo mi na začiatku pomohli a aj tým, čo veria, že ich život urobím lepším a dajú mi dôveru. Postupne sa ukáže, že nemôžem splniť všetko a život je opäť raz otázkou priorít. Niektorí ľudia majú na mňa vplyv neustále, tých odmietnuť nemôžem a rečí mi nepomôžu. Iní ľudia majú na mňa vplyv len raz za pár rokov, tam môžem viac sľubovať a viac sa vyhovárať. Postupom času však nerovnováha medzi tým, koľko dostávajú tí, ktorí majú na mňa vplyv neustále a medzi tým koľko dostávajú tí, čo majú na mňa vplyv len raz za pár rokov, nepretržite rastie.

Zatiaľ čo jedna skupina ľudí bohatne spôsobom, že pomaly od arogancie nevedia čo so sebou, druhá skupina ľudí chodí po rozbitých cestách, je odkázaná na zdravotníctvo a školstvo, ktoré je finančne podvyživené a popri tom pravidelne je svedkom toho, ako si niektorí môžu robiť čo chcú, ale nič sa im nemôže stať. Že zákon platí pre jednu skupinu ľudí a pre druhú nie. Dobre viete, v ktorej skupine ľudí sa nachádzate. Ako by ste sa na to pozerali a čo by ste si o tom mysleli? Vari ste príslušníkom akejsi nižšej kasty? Čím ste si to zaslúžili? Ako by ste sa na mňa pozerali?

V živote sa snažíte robiť tú najlepšiu robotu a správať sa tak, aby ste mali čisté svedomie. Ja ale do dôležitých funkcií (ktorí majú vplyv aj na váš život) dosadzujem nie najlepších ľudí, ale poslušných ľudí. To má samozrejme výhody, pri konsolidovaní moci. Nevýhody sú v tom, že krajina sa nikam neposúva a nie všetko funguje ako má. Zároveň niektorí z týchto dôležitých ľudí majú pocit, že keď sú poslušní, môžu si robiť čo chcú. Veď ak nastane problém, majú krytie a nič sa im nestane. Ak by bol problém priveľký, budú odprataní na iné teplé miestečko, prípadne ešte postúpia vyššie. Opäť máte pocit, že sa síce snažíte, makáte a konáte v súlade so svojím svedomím, ale niektorí to proste takto robiť nemusia, pre nich to neplatí. Môžete si síce pomyslieť, že na každého raz dôjde, ale tešiť vás to veľmi nebude. Ako by ste sa cítili pri plnení svojich povinnosti? Pri rannom vstávaní do práce, pri výchove detí, ktoré to tiež vidia?

Viem premieňať peniaze na moc a moc na peniaze. Rozdeľujem ľudí na tých, ktorí konajú tak ako chcem ja a na tých, ktorí hádžu špinu, robia protištátnu činnosť resp. len útočia a robia zle. A možno ešte na tých ľudí, ktorých ignorujem. Je tu ale zvláštna vec. Napriek tomu, že mám veľkú moc, vidíte, že si nedovolím útočiť na hocikoho. Do niekoho si rád kopnem. A niektorí ľudia sú nedotknuteľní, vyšetrovania slúžia na to, aby sa nenašli žiadne dôkazy, resp. iba dôkazy o tom, že zákon sa neporušil. Som najmocnejší muž krajiny, ale na niektorých ľudí nemám. Dávalo by vám to zmysel?

Ako mocný a vplyvný človek (väčšinou) rozhodujem o tom, kto na ktorom poste bude a komu budú prúdiť peniaze, ktoré mi dávate aj vy. A rozhodujem aj o ľuďoch, ktorí rozhodujú o tom, komu pôjdu peniaze, ktoré nám dávajú ľudia z celej Európy. Tie peniaze by nám mali zlepšovať život. Nám všetkým. Ale oni zase zlepšujú život (a to veľmi výrazne) len určitej skupine ľudí. Mne je zjavne prednejšie, ako sa majú ľudia, ktorí na mňa majú vplyv počas celej doby a menej sa starám o to, ako sa majú ľudia, ktorí na mňa majú vplyv len raz za pár rokov. Vy máte pocit, že za svoje peniaze, ktoré mi dávate, nedostávate adekvátnu hodnotu. Ale tie peniaze platiť musíte. Čo by ste si o tom mysleli?

Vyjde najavo, že peniaze, ktoré mám spravovať najlepšie ako viem, dostávali aj zločinci a že som o tom vedel a bolo mi to jedno. Pretože mám pocit, že mi nikto nič nemôže a všetko sa ututle, mám v tom prax. Tých ktorí o tom píšu vysmejem resp. ich označím nejakou nadávkou. A potom títo ľudia zomrú rukou chladnokrvného vraha. Začnem hovoriť o vyšetrovaní, ale musím to mať pod kontrolou. A nepripustím akúkoľvek zodpovednosť, nikto nemusí odstúpiť. Nikto mi do toho nebude kafrať, ja sa vyšetrím sám. Sledujete túto situáciu a premýšľate. Naozaj som presvedčený o tom, že pravda je len to, čo poviem ja? Alebo už nemôžem pripustiť, aby sa čistá pravda dostala na svetlo? Kladiete si otázku, či by som nemal ponúknuť funkciu, kým sa vec nevyšetrí. Lenže, môžem to ja vôbec urobiť? Mám konať tak aby som splnil čo som sľúbil jednej skupine ľudí (to je tá, čo má vplyv aj mimo volieb), alebo vrátil dôveru tej druhej skupine ľudí (to je tá, čo sa k tomu „môže“ vyjadriť až o dva roky)? Čo je teraz dôležitejšie? Mám toľko moci a vplyvu, ale nechcem konať správne? Alebo nesmiem?  Poviem vám len jedno, na mojom mieste by ste si kládli veľmi správne otázky. A toto sa nedá obkecať. Skúste sa do mňa vžiť a skúsiť si predstaviť, ako by ste sa cítili na mojom mieste. Máte? Tak čo s tým?

Ďakujem za výstižný ilustrák Cynickej oblude.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).