Detský svet

Ticho, počuť len tikot hodín pripevnených na stene, sekundová ručička obieha pravidelnú dráhu a svojou vytrvalosťou sa stará o posun dvoch zvyšných. Nie je tak málo, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, práve naopak, čas celkom pokročil.

Napriek všetkým relevantným skutočnostiam vo vnútri, akoby zastal čas, len z času na čas sa ozve jemné vrznutie postele. Pulzujúci život sa do bytu dostáva len vo veľmi obmedzených dávkach vo forme hluku áut z rušnej ulice. Je pracovný deň, tretí v poradí, inak povedané streda, ale všetky pracovné povinnosti zostali kdesi v ústraní. Nie je tu nikto okrem nej, kto by jej pomohol, podal pomocnú ruku, ani s pohárom vody nikto nepríde, o varení teplého čaju sa netreba ani baviť.

Len ona a Anička, jej malá copatá okaňa, sedí pri písacom stolíku, okolo nej záplava farbičiek a voskoviek, drobnými prstíkmi ich stíska a snaží sa, aby ju poslúchali. „Mami, pozri, čo som nakreslila,“ ukazuje jej malá jeden z najnovších výtvorov. Nevidí nič, papier má príliš blízko, na túto vzdialenosť by nezaostrila nič, ani keby nenosila okuliare. Rýchlo vytiahne ruku spod paplóna: „Ukáž, moja, rada si pozriem tvoj výtvor.“ Celá rozhorúčená hľadí na detskú tvorbu, ani pri najlepšej snahe nevie, čo malá vytvorila, vidí čosi veľké zelené. Nechce ju sklamať, ale naozaj netuší. „Pekná kresbička, len mi prezraď, čo si nakreslila.“ „Ty nevieš, mami?“ s prekvapením v hlásku povie Anička. „Ospravedlňujem sa, zlatíčko, ale pri tej mojej chorobe mi to akosi nejde,“ hľadá výhovorku. „Je to drak, nemám ich rada, ale tento prišiel zjesť tvoju chorobu.“ Dcérke sa v očkách zjavia iskričky, je šťastná, našla riešenie.

Posadí si ju k sebe na okraj postele, niekoľkokrát jej prejde rukou po vláskoch, detský svet je fascinujúci. Len čo ju prepadne suchý dráždivý kašeľ, otočí sa opačným smerom a pošle ju k stolíku.