Vlastnou hlavou II.

Čo píšu dezinformátori – Kiska, Soroš a mimovládky

V pondelok sa verejnosť dozvedela o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Prvú dezinterpretáciu udalostí som registroval v utorok, v stredu bol už rovnaký naratív na jednom známom dezinformačnom webe a vo štvrtok už úplne všade. V rôznych odtieňoch ho prepísali v podstate všetci hlavní aktéri slovenskej a českej dezinformačnej scény. V krátkosti ho zhrniem. Nebudem mu však venovať veľa priestoru, pretože, ako bolo povedané, to už urobili iní a pretože to pre našu analýzu jednoducho nie je potrebné.

Novinár a jeho družka sú ‚rituálne zavraždení‘ za účelom mobilizácie spoločnosti, ‚majdanizácie‘, ktorá má vyburcovať obyvateľstvo a zvrhúť vládu. Keď sa potom štátu ujmú rebeli  Dúhovej Revolúcie, zrovnoprávnia ženy, zlegalizujú imigráciu, homosexuálne zväzky, drogy, zakážu cirkev, folklór, hokej a slovenskú zástavu. V skratke. Hlavnými organizátormi sú nápadne zohratí novinári, tretí sektor a prezident Kiska, ktorý je zástupcom Amerických imperialistov a samotnej šedej eminencie, ťahača nitiek, Georga Soroša a jeho židovského kapitálu. To všetko poznáte.

Spomínali sa ešte okrajové teórie, ktoré mali vysvetliť drobný kontext a dodať hlavnej línii na dôveryhodnosti, no dosiahli presný opak – veď posúďte sami. 1. Ján Kuciak vrahov poznal, pretože obete neboli zastrelené v kúpeľni, kde sa podľa psychológov v podobných situáciách beží zavrieť veľká väčšina ľudí. 2. Chlapci z ‚Ndrangheti nechali na mieste činu živé náboje, čo je mafiánsky rituál “Uno per tutti” (jeden za všetkých). Rituál je samozrejme vymyslený a ‚Uno per tutti‘ sa v taliančine, ktorou plynule hovorím, používa presne tak ako sa používa v slovenčine ‚všetci za jedného (a jeden za všetkých)‘ a nemá nič spoločné s mafiou. 3. Na Slovensko prišla Sorošova pravá ruka Marcello Fabiani, prítomný všade tam, kde padajú vlády. V Taliančine sa jedná o typické priezvisko, ktoré nájdete v strede a na severe Talianska úplne všade. Dušan Kováč a Juraj Pollák by povedzme boli jeho slovenské ekvivalenty. Veď nakoniec, skúste si ho pogoogliť. Hlbšie podobné interpretácie udalostí posledných dní nemá význam rozvádzať. Snáď súhlasíte.

Rozvediem niekoľko myšlienok o národe a štáte. Dezinformátori totiž primárne používajú tieto dva pojmy a je kľúčové si o nich niečo povedať. Najprv o tom, že národná idea je vzhľadom na dejiny relatívne mladá a keď vznikla bola omnoho silnejšia ako je dnes. O tom, že charakter národného štátu sa v kontexte nezastaviteľnej  globalizácie mení a národný princíp slabne. Tento úvod vyústi do jadra, kde popíšem dva typy vlastenectva. Ten ktorí radi stimulujú konšpirátori a druhý, ktorý je pokrokový a hľadí do budúcnosti. V poslednom odstavci príde Soroš ;-)

Národ a štátnosť – viac ako život

Politika identity (Identity Politics) je politická pozícia na základe ktorej politici mobilizujú voličstvo cez ich identitu, povedzme na základe príslušnosti k národu, etniku, vierovyznaniu, lokality atď. Na opačnej strane spektra politici mobilizujú napr. cez spoločenský, či ekonomický pokrok a rozvoj. Nacionalizmus, alebo ak sa rozhodneme pre termín vlastenectvo, či patriotizmus, je myšlienkový koncept na základe ktorého si národné štáty zabezpečujú svoju vnútornú súdržnosť. Francúzko nemôže existovať, ak by sa jeho obyvateľstvo prestalo identifikovať s francúzskou národnosťou, je symbolmi a mýtami ktoré ‚francúzskosť‘ denne reprodukujú.Michael Billing vo svojej známej knihe ‚Banálny Nacionalizmus‘ píše: ‚Všetky spoločnosti, ktoré udržiavajú armádu, veria, že niektoré hodnoty sú cennejšie ako sám život.‘ Billig tým myslí národ s štátnosť.

Národný štát sa zrodil v krvi – národná identita vôbec nieje taká stará, ako si možno myslíme

Britská profesorka Mary Kaldor píše, že je kľúčové chápať národný štát v kontexte vojny pretože vo vojne vznikol. V minulosti na vojenský konflikt stačili zámienky, ktoré dnes považujeme za absurdné, napr. ujma na cti alebo šľachtická krv veliteľa, či panovníka. Príslušnosť k náboženstvu alebo konfesii je ďalším typickým motívom. Európske národné štáty vznikli v kontexte priemyselnej revolúcie a predovšetkým vojny len koncom 18. storočia.

Je pozoruhodné si preto uvedomiť, že v predošlých vojnách nebojovali štáty, či národy, ale rôzny iní aktéri. Vojenský historik Martin Van Creveld napríklad uvádza, že známa Peloponézska vojna (431–404 pred n. l) bola vojnou medzi sparťanmi a aténčanmi, nie medzi Spartou a Aténami. Kaldor uvádza, že od čias Rímskej Ríše až po neskorý stredovek vojny viedli miestne milície, cirkev, feudálny baróni, barbarské kmene, mestské štáty atď. Nikto z nich pravdaže nebojoval a nezomieral za národ alebo štátnosť. Aby boli veľké národné armády udržateľné, panovníci museli štandardizovať verejnú správu, zbieranie daní a pôžičky. Charles Tilly píše, že bolo nutné upraviť bankový systém a tvorbu peňazí, aby sa oddelili prostriedky panovníka od prostriedkov štátu, čo nakoniec viedlo k založeniu centrálnych bánk. Kaldor dodáva, že aby štát legitimizoval výber daní, musel na svojom území garantovať bezpečnosť. Zrodil sa štátny monopol legitímneho násilia a štát začal ponúkať bezpečnosť výmenou za dane. Zlikvidoval banditov, lupičov, pirátov a lúpežníkov a odstránil tým súkromné formy ‚ochrany.‘ Anthony Giddens tiež dodáva, že počas procesu kedy sa národné štáty utvárali a navonok definovali vojnami proti iným štátom, v ich vnútri prebiehal proces stabilizácie a poriadku. Národný princíp je v dejinách naozaj pomerne nový fenomén.

Vlastenectvo v období globalizácie

Vlastenectvo je hlavným princípom politickej mobilizácie dezinformátorov. Je preto absolútne kľúčové vnímať národný štát a vlastenectvo v súčasných súvislostiach a predovšetkým v kontexte globalizácie. Globalizácia je zastrešujúci pojem niekoľkých súbežných a súčinných procesov. Jedným z jej univerzálnych dôsledkov je skutočnosť, že národný princíp slabne. Napríklad ľudia zamestnaní v priemyselnej výrobe, ktorí boli skupinou tradične mobilizovanou cez vlastenectvo, sú odsúvaní na okraj ekonomického a spoločenského záujmu. Nové komunikačné metódy zoslabujú význam územne definovaných komunít a štát ako jednotka ekonomickej a vojenskej moci stráca význam pretože politické, ekonomické a vojenské rozhodovanie sa presúva do nadnárodných organizácií. Ekonomika sa mení z priemyselnej na ekonomiku vedomostnú, a výroba sa presúva, a z veľkej časti už nachádza, mimo Európu. Niektorí autori tvrdia, že národný štát je v ľudskej histórii len dočasným úkazom, pretože vznikol za špecifických dejinných okolností, ktoré nutne podliehajú zmene.

Spiatočnícke a pokrokové vlastenectvo

Podľa Mary Kaldor, národný štát zatiaľ nezaniká, ale je nutné pripustiť, že sa v kontexte nezastaviteľnej globalizácie mení. S ním sa mení aj vnímanie vlastenectva a politickej mobilizácie. Kaldor rozlišuje jeho dva typy: spiatočnícke (regressive) a pokrokové (forward-looking) vlastenectvo.

Spiatočnícke vlastenectvo prevláda, resp. má potenciál prevládať prevažne v etnicky a kultúrne homogénnych spoločnostiach. Charakterom je exkluzívny (v zmysle slova exklúzia, teda vylúčenie), neprijíma a aktívne vyčleňuje ostatné národnostné skupiny. Nie je preto náhoda, že existuje značný presah medzi militantným vlastenectvom a fundamentalistickými náboženskými prúdmi (a vzniká napr. klérofašizmus). Politická mobilizácia je založená na kultúre a tradíciách a vytvára a/alebo utvrdzuje vášne a pocity oddanosti. Tento model je ale v súčasnosti pomerne ťažko udržateľný, pretože v globálnej dobe je mimoriadne náročné zachovať homogénne spoločenstvá, ktoré budú zároveň otvorené a demokratické Odolávať kultúrnym, ideologickým a migračným vplyvom sa dá len intenzívnou propagandou a indoktrináciou alebo násilím.

Pokrokové vlastenectvo ponúka alternatívu k predošlému modelu a dáva možnosť národnému štátu, aby sa zmenil a zároveň si svoju identitu zachoval. Je inkluzívne (v zmysle slova inklúzia), kultúrne a etnicky rôznorodé, založené na humanizme a univerzálnych ľudských hodnotách. Práva občanov prevažujú nad národným princípom a štátna moc vytvára svoju legitimitu tým, že zaisťuje bezpečnosť a vymožiteľnosť práva. Zásadnou vecou, ktorú je nutné na tomto mieste zdôrazniť, je vlastne celkom logický záver, že v takejto spoločnosti má štát podstatne menej možností priamo zasahovať do života svojich občanov ako v spoločnosti tvrdo postavenej na národnom princípe.

Nové vlastenectvo a identita

Banálne vlastenectvo ako ho opísal Billig je reprodukované (pripomínané) každý deň. V školách, televízii cez športové prenosy keď fandíme ‚našim‘ alebo keď šikovný Slovák alebo Slovenka prerazí v zahraničí, slovenské vlajky vejú na úradoch, na námestiach spievame hymnu, atď. To je všetko fajn, no v porovnaní s minulosťou by už len málokto za národ a/alebo štát položil život. Na to aby globalizačnými zmenami oslabené vlastenectvo nabralo znovu na intenzite, aby sa mohlo vrátiť k sile akú malo v minulosti, musí nutne mobilizovať cez propagandu, pretože realita je dnes iná. Mobilizácia sa preto deje cez príbehy ktoré sú založené na vlastnej, národnej kultúre a vyčleňovaní cudzieho (podľa hesla ‚cudzie nechceme a svoje si nedáme‘) a tým formuje, čomu nobelový laureát Amartya Sen hovorí, jednoduché identity‘ (unidimensional identities).

Sen píše, že tento typ identity je postavený na odlišnosti a nutne potrebuje svoj protipól, pretože len ten ju môže definovať a bez neho je ničím. Najúčinnejším spôsobom ako jednoduchú identitu vytvoriť je násilie alebo jeho hrozba. Moja identita nie je jednoduchá pretože som Slovák, manžel, otec, fotograf, milovník hudby, atď. Moje identity sú pomerne vyvážené, žiadna nevytŕča. Ak vás ale povedzme prenasledujú pretože ste Slovák, budete sa v prvom rade vidieť a cítiť ako Slovák, nie ako milovník dobrého vína. Taký bol kontext v ktorom sa organizovali slovenskí národní buditelia/dejatelia. Ale to bola iná doba.

Dnes, konkrétne u nás, dezinformačný aktéri nedisponujú násilím, a tak si musia vystačiť jeho hrozbou. Budú vás presviedčať, že ak sa politik XY dostane k moci, nahrnie ku nám dav zbesilých utečencov, ktorí tu postavia mešity, znásilnia naše dievčatá, prinesú násilie do ulíc, vydrancujú štátny rozpočet, lebo pravdaže, nebudú pracovať, len poberať dávky, atď. Ak nemáte nástroje, aby ste porozumeli, že ide o manipuláciu, naľakáte sa a prepnete do režimu dlhodobého ohrozenia. Imaginárna hrozba pôsobí a mení sa na stav úzkosti. Rozdiel medzi strachom a úzkosťou je podla nemeckej psychoanalytičky Karen Homey v tom, že na rozdiel od strachu, je úzkosť neprimerane silnou reakciou na skutočnú alebo pomyselnú hrozbu. Rovnako ako je cieľom komerčnej reklamy umelo vytvárať dopyt, propaganda vytára úzkosť, ktorá by sa nikdy nebola objavila sama.

Kto je nepriateľ

Ako sme povedali, spoločnosť postavená exkluzívne na národnom princípe musí byť nutne autoritárska. Vládnuť bez nutnosti rešpektovať zákon, kritiky a sankcií z EU, bez doliezavých novinárov a (niektorých Sorošom spolufinancovaných) mimovládnych organizácií ktoré propagujú ľudské práva, rovnosť pred zákonom, či medzikultúrne súžitie je pre mnohých politikov veľkým lákadlom. Preto propaganda tieto inštitúcie a individuálnych ľudí v očiach verejnosti očierňuje. Ktokoľvek za ňou stojí, si želá, aby sa naša krajina pod hrozbou vymysleného nebezpečia uberala smerom do minulosti, kedy individuálne slobody boli ‚podriadené blahu národa.‘ Lenže my vieme ako to vyzeralo.