Emócie nemusia znamenať hon na čarodejnice
Emócie môžu byť za určitých situácii nanajvýš prirodzené. Dnešná spoločnosť reaguje aj emotívne na stupňujúce sa kauzy, kedy po mnohých kauzách vysokej korupcie, zneužívania v resocializačnom zariadení, kauzách kedy polícia zasiahla neprimerane a násilne sa stala aj vražda mladého páru. Premiér aj bezpečnostní analytici hovoria o zachovaní pokoja, že sa jedná o destabilizáciu štátu. Nuž destabilizovala ho tak najväčšia vládna strana, ak všetky cesty vedú do Ríma, všetky kauzy vedú nakoniec ku Smeru (koho je to chyba, akú konšpiráciu za tým chcete hľadať?). A toto nebola prvá ani posledná. Nenechajte sa učičíkať, dá sa aj pokojnou a legitímnou cestou zmeniť to zlé čo stále pretrvávalo až do dnesných dní.
Bezpečnostní analytici Tóth, Bránik, Žitný spochybňujú najpravdepodobnejšie motívy aby potom utiekali k menej pravdepodobným až nepravdepodobným (nedajte sa vysmiať, ale špekulovanie nemá nič s odbornosťou ani prácou analytika). Ten prvý dokonca s Kočnerom minulý rok chcel zakladať stranu Cieľ, takže ak hovoríme o strete záujmov, netýka sa iba politikov, ale niekedy aj inak verejne činných osôb.
Tiež sa spomína spolitizovanie prípadu. Prípad je spolitizovaný nechtiac aj samotnou obeťou, keďže Kuciak vyšetroval kauzy s presahom do politiky. Síce sa kritizuje opozícia, že sa to snaží spolitizovať, ale najviac spolitizoval prípad samotný premiér, keď vytiahol milión eur na stôl. Nemajú sa snáď politici z ostatných strán vyjadrovať kriticky? Ja si naopak myslím, že by sa mali. Že naopak nie je priestor na alibizmus. Nie je priestor hrať sa na falošnú stabilitu, na svet v ktorom sa nič nedeje. Lebo káuz je príliš veľa a spoločnosť reaguje ako reaguje, možno aj preto, že si uvedomuje, že je už dlho tou žabou čo sa varí v hrnci a teplota je už príliš vysoká.
Možno vec, ktorú si uvedomujem čoraz viac. Téma, ktorá sa vždy otvára pri výročí novembrovej revolúcie. Je veľkou chybou vzdať sa vyvodenia zodpovednosti, robiť hrubé čiary, začínať vždy odznova, odpúšťať veci, ktoré sa nedajú odpustiť a ktoré ani nemá niekto právo odpustiť, lebo sa týkajú všetkých. Nemá to nahradiť hon na čarodejnice, ale musí existovať spravodlivosť aj v podobe vyvodenia zodpovednosti. Zlo sa nemá čoho báť už dlhé desaťročia. Zdanlivo padol socializmus a komunisti, ale živná pôda pre oportunistov ostala.
Rozumiem ľuďom, ktorí vyzývajú v pokoj a krotenie emócií, ale nesúhlasím s nimi, myslím, že sa mýlia. Vzdávajú sa aktivity, nechávajú si už iba svoju vieru v dobré, sú ako Beneš, ktorá si vzdáva Gottwaldovi s vierou, že sa to zmení (asi samo od seba).
