Denník N

Mohla som žiť menej zábavný život, no 398 raz som zažila skvelý pocit, keď dobehnete maratón

• Eva Seidlová je Slovenka s najväčším počtom odbehnutých maratónov.
• Minulý víkend bežala svoj 398, o mesiac v Bratislave by mala bežať 400.
• V rozhovore hovorí o ženách bežkyniach a o zlaďovaní behu s rodinou.
• O začiatkoch bežeckého hnutia u nás, o zberačoch maratónov a o svojich spomienkach na najväčšie svetové maratóny, na ktorých štartovala.

Pred pár dňami ste sa vrátili z Tokia, kde s vami „v duchu“ bežala veľká bežecká komunita zo Slovenska, mal to byť vás 400. maratón v poradí. Na Slovensku nie je žena, ktorá by ich zabehla viac.

Musím to spresniť, mnohí si mysleli, že je to môj 400. maratón, ale bol len 398. Musím v marci ešte zabehnúť jeden a v Bratislave by som rada bežala ten 400-tý. Tokio je krásna vec, no môj prvý maratón bol doma, aj 400-tý bude doma.  V marci nie už sú maratóny, no chlapci zo Slovenských zberačov maratónov mi sľúbili, že pre mňa jeden zorganizujú. Plánovali sme ho túto sobotu (3. marca), lebo ďalšie víkendy sú iné preteky. Ale nečakala som, že môžem ochorieť.“

V Tokiu bolo zlé počasie, keď ste ochoreli?

„Nebola som chorá 30 rokov. Nikdy som si nemyslela, že časový posun môže tak zacvičiť s človekom, zrazu však máte osem hodín viac ako si vaše telo pripúšťa a keď si začne zvykať, cestuje domov o osem hodín späť.  Počasie ale naozaj bolo chladnejšie a zorganizovať 40-tisíc bežcov je náročné, dve hodiny sme čakali na štarte a prechod cez cieľové koridory tiež trval asi hodinu a pol.“

Bol s vami v Tokiu niekto s rodiny?

„Z rodiny nie, ale nešla som sama. Z Bratislavy išli ešte dve bežkyne –  Slávka Kompasová (na foto vyššie s E. Seidlovou pred štartom v Tokiu) a jej dcéra, spolu sme cestovali aj bývali na hoteli. Práve naopak, keď som dobehla, nemali mi z domu ani ako zavolať na môj starý mobil. Syn volal na hotel, či som v poriadku. Neviem, prečo sa báli, veď zlé správy rýchle letia.“

V rozhovoroch na otázku, ako ste sa dostali k behaniu hovoríte, že „maratón si našiel mňa“. Ale predsa, viedli vás k športu rodičia?

„K športu nás viedli rodičia od malička. Bolo nás päť detí a nemali sme financií nazvyš, ale všetci sme museli mať lyže, korčule, celé leto sme chodili k vode plávať. Rodičia tiež športovali, otec do poslednej chvíle lyžoval a keď zomrel, tak si želal, aby sme popol rozsypali na jeho lyžiarskom svahu. A mama rovnako, jej popol sme rozsypali v jej obľúbenej rieke.  Moja mama plávala  od ľadov po ľady. Vtedy ešte neexistovali Ľadové medvede, no ona chodila plávať na Kurinec, čo je rekreačné stredisko pri Rimavskej Sobote. Len postupne sa k nej pridávali ďalší otužilci. Zomrela ako 87-ročná a na jej pamiatku robia Sobotské ľadové medvede Memoriál Gabiky Tóthovej. Bolo mi trápne, že jej ľudia robia memoriál a ja neplávam, tak som tento rok začala. Chodím dva razy do týždňa a veľmi ma to oslovilo. A to som mame vždy, keď som ju čakala na brehu, hovorievala: Mama, ty si ale nemysli, že keď sa budeš topiť, že ja skočím za tebou do tej studenej vody.“

Eva Seidlová s medailou z Tokia.

A otec lyžoval rekreačne?

„Áno, pretekať som začala až ja. Ak som chcela behať, muselo sa závodne. Vtedy sa mi páčilo vyhrávať, dnes už ceremónie nepotrebujem, viem, že do hrobu si nič nevezmem. Behala som kratšie trate, potom ma chlapci z Tlmačov nahovorili na maratón. Prvý som bežala v Košiciach.“

A ten veru nebol reklamou na maratóny. Od štartu po cieľ pršalo, fúkal vietor.

„Štart vtedy museli dokonca preložiť zo zatopeného štadióna Lokomotívy v Čermeli na cestu. Čas som mala 3:25:23 h. Pamätám si, že po dobehnutí som si premočená v šatni hovorila: tak toto je maratón. Ale na všetko zabudnete.  Postupne som upúšťala od iných behov a dnes behám už len maratóny. Okrem nášho polmaratónu v Tlmačoch, ktorý som spoluzakladala a jediná mám všetkých 35 ročníkov. Už pri jeho začiatkoch som sa snažila byť spravodlivá.  Keď som začala behávať, existovali len dve kategórie, do 35 rokov a nad 35 rokov. Keďže som začala ako 35-ročná, bola som hneď veteránka, darmo som vyhrala celé preteky,  vyhodnotili ma len ako veteránku. Preto sme v Tlmačoch išli inou cestou – mali sme vekové kategórie, ale aj celkové poradie, muži i ženy rovnako, žiadne rozdiely.“

 

Deti som brávala so sebou na preteky, našťastie si to nepamätajú

Začať s behom v 35 rokoch je pomerne neskoro,  bolo ťažké skĺbiť záľubu v behu so starostlivosťou o rodinu?

„Dovtedy som popri deťom študovala vysokú školu a  veľa času na šport mi nezostávalo. No keď som doštudovala, začala som chodiť na preteky a vyhrávať.  Keď to videli chlapci – bežci z Tlmačov, zavolali ma na Beh Trate mládeže. Bežalo sa 20 kilometrov z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice do kopca. Neváhala som, hneď som povedala: čoby nie, idem. A deň pred behom som si bola zabehať 20 kilometrov na školskom dvore, aby som vedela, či takú dĺžku zvládnem. Také boli moje začiatky, až pomaly som sa naučila o behu viac.“

Dnes už je zosúladenie záľuby v behu a rodičovských povinností ľahšie. Na tréningu aj na pretekoch sú ženy s kočíkmi s malými deťmi.

„Bežecké hnutie nebol kedysi také silné ako dnes. Teraz je to pomaly tak, že kto nebehá, je čudný. Vtedy som išla behať a susedky sedeli na lavičke pred činžiakom a rozprávali sa.  A keď ma videli, komentovali: ty nemáš doma čo robiť? No nemám, a vy máte, keď tu sedíte? Veľmi sa teším, že došlo k uvoľneniu, že majú ženy teraz také možnosti zapojiť sa k behu. Aj obliecť sa môžu pekne. Ja som sa prvý rok na pretekoch hanbila obliecť do trenírok, tak som behala v teplákoch. Teraz je i to prínos k behu, keď vidíte okolo seba toľko pekných žien.“

Viedli ste aj vy k športu vaše deti?

„Viedla som ich k športu, ale nenútila som ich behať. Som zástancom toho, aby každý robil to, čo ho baví. Ale postupne prišli na to, že behať chcú. Ako malí išli veľa raz so mnou na preteky, lebo som ich nemala kde nechať. A museli vstávať na prvé autobusy o piatej hodine ráno. Teraz hovoria, že sa na to nepamätajú.  Našťastie, pretože som mávala kvôli tomu výčitky svedomia. Vyčítala som si, že behám na úkor detí a rodiny.  No snažím sa im to teraz oplácať pri starostlivosti o vnučky, keď potrebujú, pomôžem im a postarám sa o ne. Mám päť vnučiek.“

Vzťah máte ale s deťmi dobrý?

„Veľmi dobrý. Syn aj dcéra budú bežať so mnou aj v Bratislave, len polmaratón.  Máme veľmi dobrý vzťah aj so zaťom a nevestou.“

Zabehli ste 398. maratónov a množstvo kratších behov. Dokážte si ich vôbec vybaviť všetky v pamäti?

„To veru nie, najmä nie tie domáce, kde som absolvovala desiatky ročníkov. Rajecký maratón som bežala 30 ročníkov, v Košiciach 23. Niektoré udalosti mi utkveli v pamäti, ale ťažko si už spomínam na rok. Skôr si pamätám tie, kde som bola iba raz v živote.“

Štartovné dostávam od syna vždy na Vianoce, a potom ideme všetci spolu. Na fotke: Maratón Barcelona – nevesta, syn, sused, jeho manželka, vnučka E. Seidlovej a Eva Seidlová

Tak sa budem pýtať na ne ja – bežali ste aj klasickú trať v Aténach (1994), vnímali ste, že tam začala maratónska história?

„Bežali sme klasickú trať, no v máji, nie v novembri. Boli to Majstrovstvá Európy veteránov v ľahkej atletike. Atény sa vtedy uchádzali o olympiádu, postavili nový štadión, ktorý predstavili verejnosti práve prostredníctvom majstrovstiev.  Zo Slovenska cestoval celý autobus atlétov. Bežalo sa z dediny Maratón povedľa hrobov vojakov z maratónskej legendy do cieľa na klasickom antickom štadióne. Miesto štartu malo silnú atmosféru, ale trať tohto maratónu je jedna z najťažších, pre prevýšenie, ale aj preto, že v meste sa bežalo po 6-prúdovej ceste, z ktorej uvoľnili len časť, vedľa jazdili autá.“

Bežali ste aj v Bostone (2014), kde bežala prvá žena so štartovným číslom – Kathy  Switzer v 1967.  Dovtedy sa ženy pokladali za „príliš krehké“ na to, aby zabehli maratón. Aj Kathy sa organizátori pokúšali stiahnuť z trate

„V Bostone som ju stretla! Všetci sa s ňou fotografovali. Bola som so spolubežcom Vilkom Novákom, on mi hovorí, pozri, kto je tam. A tak sme ju aj my poprosili o fotografiu.  Ale nielen v Amerike sa diali také veci. Poznám skvelú maratónkyňu a reprezentantku Vlastu Rulcovú. Bola fantastická, no nedovolili jej štartovať na Veľkej Kunratickej, pretože je to veľmi náročná trať. Tak sa prezliekla za muža a ako muž aj dobehla. Je odo mňa o štyri roky staršia.“

Bežali ste v Petrohrade Maratón Biele noci (2016).

Petrohrad je krásne mesto. Voľakedy štartoval tento maratón o polnoci. Keď som bežala ja, štartovalo sa už ráno a o dva týždne neskôr, ale ešte sme mohli vidieť biele noci. Teraz počúvam, že  štart už posunuli na júl.  Keď sme bežali, udreli netypické horúčavy a hneď druhý deň sme si už išli pozrieť Petrodvorec v mínusových teplotách. Keby som nemala toľko rokov, išla by som do Petrohradu ešte raz, štartuje sa v centre na námestí pred Zimným palácom.“

Jeruzalem 2012.

„Sedeli sme s mužom pri počítači a zrazu mi hovorí, pozri, keby si išla bežať do Jeruzalema, išiel by som s tebou. Takmer nikdy som mnou na preteky nechodí, tak som povedala: ideme. Naplánovala som celú cestu a dvaja dôchodcovia sme sa vybrali do Jeruzalema. Ja som neveriaca, manžel áno, ale napriek tomu na mňa Jeruzalem silne zapôsobil. Mali sme s mužom  obaja 65 rokov a povedali sme, že keď budeme  mať 70, pôjdeme ešte raz a vezmeme aj najstaršiu vnučku. Odvtedy sa však bezpečnostná situácia zhoršila, vnučku by nám ani nedali. Už vtedy sme zažili chvíle, kedy nám nebolo všetko jedno. Len to, keď na vás pri prechode cez kontrolné stanovištia mieria vojaci. Aj celú trať maratónu lemovali vojaci so zbraňami.“

New York 2007.

Dostala som ho na 60. narodeniny od syna.  Predtým som bola domased, v Amerike som nikdy nebola. Teraz sa až zhrozím, keď si spomeniem, s akou ľahkosťou som povedala:  idem. Išli so mnou ešte dvaja bežci zo Slovenska, nikto z nás dovtedy vo svete nebol. Všetky pravidlá som si študovala cez internet, turistom napríklad radili nepoužívať čierne neoficiálne taxíky, len žlté. Teória je pekná, no keď sme vyšli pred letisko, hneď sa na nás „vrhli“ z čierneho taxíku, zobrali nám kufre a nemohli sme odporovať. Boa to prvá facka od veľké sveta. Ale maratón v NY je úžasne zorganizovaný, nie je nič, čo by sa dalo vyčítať. Všetko malo svoje miesto, v niektorých stanoch sa konali bohoslužby, v iných sa podávali raňajky, inde nápoje. Štartovalo sa v troch koridoroch a nad bežcami sa vznášala vzducholoď s obrovskou obrazovkou, na ktorej bežci sledovali priamy prenos z vlastného štartu.“

Paríž 2015.

„V Paríži som bežala so synom. Vždy mi kupujú štartovné ako darček pod stromček a potom chodíme každý rok behávať spolu, ja, rodina môjho syna a aj rodina môjho suseda, synovho rovesníka.  Maratón bežím spolu s chlapcami. A manželky a deti bežia 4 či 5 kilometrové behy, ktoré sa zvyknú ísť deň pred maratónom. A večer sa chodia rodičia baviť a ja strážim deti. Bojím sa výšok, ale v Paríži som sa odhodlala pozrieť sa na Eifelovku.  So susedom som bežala aj ďalší z veľkej šestky maratónov, v Chicagu. Tam je tiež vyhliadková veža, kde sa návštevníci môžu chytiť madiel a vyklopiť sa von z budovy, to som už nezvládla. Dám sa nahovoriť na čokoľvek, ale toto nie.“

A ktorý maratón bol pod stromčekom tieto Vianoce?

Ideme do Madridu, 22. apríla.“

Maratón na streche Slovenského rozhlasu.

 

Každé ráno 10 kilometrov, to je môj život

Najrýchlejšie ste bežali maratón štyri roky po svojej premiére v Považskej Bystrici v 1988.

„A práve ten si nepamätám. Viem, že som ho bežala iba raz, lebo som tam nevedela docestovať ráno. Chodila som na maratóny tak, aby som mohla odísť z domu ráno a večer sa vrátiť. Viem, že som bola prvá, ako som obehla na zákrute ženu predo mnou, ale neviem, čo som dostala.“

Bežali ste aj trochu bláznivé maratóny – na streche Slovenského rozhlasu…

„To je 6 alebo 12 hodinovka, ale mne dovolili bežať maratón, je to pomerne nebezpečné, dlaždice na streche sú rozbité. Bežala som aj v podzemných garážach v Českých Budejoviciach v Mercury centre. A partia 14 bežcov sme behávali maratón Prievidzká chodba na chodbe základnej školy. Keď tento skončil, vybrali sme sa na beh do soľnej bane Sondershausen. Sfárali sme s prilbami a čelovkami asi 700 metrov pod zem, kde sa bežal päťkilometrový okruh, pod nohami nám chrapčala soľ. Beží sa v decembri ale pod zemou bolo príjemne.“

Čo vám beží hlavou, keď bežíte?

„Zamyslím sa nad všeličím. Keď beháme hamburgy (vznikli podľa vzoru hnutia zberačov maratónov v nemeckom Hamburgu. Keď nie je toľko oficiálnych maratónov, organizujú si zberači maratónov tzv. hamburgy. Musia spĺňať  viaceré podmienky, najmä musí byť trať oficiálne zmeraná, beží sa bez odmeny, občerstvenie si zabezpečuje každý sám a pod.), beží sa 42 kolečiek, počítam si ich, ale tu prehodíte s niekým slovo, tu sa uhýbate kočíku, keďže sa behá v parku a odrazu neviem, koľké bežím. Počítam  však ďalej a keď zastavím, že mám maratón,  povedia mi organizátori: poďme poďme, ešte dve koliečka.“

Divákov pri behu vnímate?

„Nie, som absolútne zahľadená do seba. V Košiciach mám však sestru a viem za tých 25 rokov, že vždy stojí na rovnakom mieste, tak jej hneď kývam. Ona ma čaká s pohárom a ja sa musím napiť.“

Beháte s hodinkami?

„S týmito starými ručičkovými. Ale posledné hamburgy v Žiline sa ku mne pridal mladý chlapec, ktorý mal skvelé hodinky. Nastavil virtuálneho súpera, bežal so mnou a stále ma dirigoval. A ja som mala zrazu o polhodinu lepší čas. Bežecké hodinky majú čosi do seba, veru by som také chcela, no som „lajdák“ v tom, aby som sa ich naučila používať.“

Koľko bežíte v tréningu?

„Každé ráno vybehnem z domu a bežím 10 kilometrov. To je môj život. Voľakedy som to zvládla do hodiny aj s osprchovaním, teraz mi to trvá hodinu aj pol. A večer idem hrať pingpong do susedov.“

A regenerácia?

„Prídem domov, vybalím sa, rýchle vyprať, navariť, upratať. A vonku čaká záhrada. Cielene neregenerujem, ani na masáže nehodím. Ale otužovanie, s ktorým som začala, to je cesta k regenerácií a k zvyšovaniu výkonov. Som presvedčená, že to bude robiť stále viac ľudí. Kúpanie v studenej vode a správne dýchanie.“

A výživa?

„Tiež ju neriešim. Ale na beh si so sebou vždy beriem kockový cukor. Počas behu jem i pijem, čo je na trati, ale kockový cukor mám ako psychologickú barličku.“

Asi ste nikdy neriešili ani techniku behania…

„Nemám vzhľadné behanie, behám šuchtavo, ale ani raz ma kolená či kĺby neboleli. Voľakedy som krajšie behala, keď boli aj výkony.“

A koľko párov tenisiek máte?

„Teraz tri páry. Voľakedy sme behali v tom, čo prišlo z Partizánskeho. Potom som prešla na japonské Mizuno, až ma v Bratislave nahovorili vyskúšať bostonky a odvtedy na ne nedám dopustiť, na bostonky a Adidas Adizero.“

Zbieranie maratónov je už organizované, aj vy ste členkou Spolku zberateľov maratónov.

„Spolok vedie Šaňo Simon, ktorý teraz bude bežať už tisíci maratón. Keď spolok vznikol, členom sa mohol stať ten, kto mal 50 maratónov, ale členovia rýchle pribúdali. Dnes je hranica na členstvo u nás sto maratónov a vo svete 300. Dva razy do roka náš spolok dodáva štatistiky a nám chodia do emailu celosvetové tabuľky. Rebríček vedú bežci s viac ako dvetisíc maratónmi a je medzi nimi aj žena, Sigrid Eichner s 2085 maratónmi.“

 Zo žien máte na Slovensku najviac maratónov odbehaných vy.

„Áno, ale oproti číslam v celosvetovej tabuľke je to nič. Okrem mňa sú na Slovensku ešte tri ženy, ktoré sú v Spolku a majú odbehnutých viac ako sto maratónov – Zlatka Semanová, Betka Tizsová a Anka Balošáková.“

Zbieranie maratónov má už dnes  vo svete množstvo podôb. V roku 2003 už padol rekord 7 maratónov na 7 kontinentoch za 7 dní, v roku 2012 už je to 7 maratónov na 7 kontinentoch za menej ako päť dní. Vo vašom spolku zberačov patrí prvé miesto Christianovi Hottasovi, ktorý zabehol 2634 maratónov, má 62 rokov a jeho cieľom je teraz vraj bežať jeden maratón každý deň. Kam tieto maratónske rekordy smerujú?

„Neviem si predstaviť. Ale sedem maratónov na 7 kontinentoch sa sedem dní sa dá zabehnúť, aj by sa mi to páčilo. Dnes tieto cesty organizujú cestovky a kto má peniaze, môže si to dovoliť.  Kedysi sme behávali v Ostrave double maratóny, v sobotu jeden a v nedeľu druhý. Moji spolubežci zo spolku si i dnes vymyslia sedem za sedem dní a idú.“

A vaše plány?

„Trochu pokory nezaškodí, niekedy za mesiac zabehnem aj štyri maratóny a teraz si neviem jeden naplánovať.  Ale na tom 400.  by som chcela spraviť ešte pekný čas. Posledné roky som v Bratislave robila vodičku na časy 4:00 a 4:30, to by som zvládla, ale dohodla som sa, že to vezmú za mňa, nech skúsim ísť rýchlejšie. No obávam sa, či to vyjde kvôli chorobe aj kvôli veku. Po 70 tke to vraj ide s rýchlosťou dole vodou.  Šaňo Simon mi to potvrdil, trénuje viac ako ja a posledné razy som ho predišla. Neviem, či sa to deje len u mužov alebo i u žien.“

Niektoré vaše maratóny v tabuľke boli pôvodne aj dlhšie, sto kilometrové behy, len ich „previedli“ na maratón.

„V 90. rokoch vzniklo hnutie ultrabežcov,  aj od nás išli bežkyne na Majstrovstvá Európy a potrebovali ma do tímu, bežala som sedemkrát, raz v Žiline, potom vo Francúzsku, Taliansku, dva razy v Belgicku. Veľmi sa mi to páčilo, ale mojej rodine už menej. Bolo to časovo veľmi náročné, musela som vždy z domu odísť na celý týždeň. A mám dojem, že to sa už o mňa aj báli. Tak sme sa dohodli, že budem behať len maratóny. Ja som spokojná, netreba špekulovať, čo som mohla a čo nie. Mohla som žiť aj menej zábavný život, takto zažívam vždy znova ten skvelý pocit, keď dobehnete maratón.“

Ešte máte predsa jeden cieľ, po Tokiu vám do „veľkej šestky“ svetových maratónov  (Berlín, Boston, Chicago, NY) chýba už len Londýn.

„Londýn by som mala bežať o rok, na štartovné tam je lotéria podobne ako v Tokiu a je veľmi ťažké dostať sa na štart. Preto som veľmi vďačná všetkým, ktorí mi pomohli dostať sa do Tokia a rada by som im touto cestou poďakovala. Neviem, čo je ťažšie, či získať miesto na štarte či peniaze na cestu.“

Na vysvetlenie, bežci vám pomáhali so štartom a s cestou do Tokia, zbierka stále trvá, ak sa vyzberá náhodou viac, zvyšok peňazí má putovať do Plamienku. Aj preto som v úvode povedala, že v Tokiu s vami v mysli bežalo veľa bežcov.

„Najradšej by som sa  každému jednému osobne zo srdca poďakovala, ale viem, že to nie je možné. Veľmi ma to dojalo, no zároveň ma to mrzí, keď si uvedomím, koľko ľudí je na podporu odkázaných viac ako ja. Čas ukáže, možno sa budem vedieť každému odmeniť, či slovom či pomocou.“

„Ešte zabehnem Londýn, a takáto medaila budem moja,“ hovorí Eva Seidlová.

 

Staršie blogy autorky A. Hajdúchovej na : https://hajduchova.blog.sme.sk/

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Andrea Hajdúchová

Andrea Hajdúchová

Dlhoročná redaktorka SME (skoro 10 rokov, niektoré články tu: https://www.sme.sk/aut/195/andrea-hajduchova), neskôr hovorkyňa a PR špecialistka. Ako novinárka som sa venovala najmä témam ako ľudské práva, tretí sektor, životné prostredie, sociálne veci, okrajovo školstvo, zdravotníctvo. Na blogu chcem prinášať najmä zaujímavé rozhovory o témách, ktoré riešime my rodičia :-). Staršie blogy na SME https://hajduchova.blog.sme.sk/