Kto udáva SMERovanie tejto krajiny?

To nám aj počasie 2.3.2018 počas stretnutia občanov na pamiatku dvoch nevinných mladých ľudí muselo pripomenúť tú nápadnú podobnosť s novembrom 1989? Nezašli  sme veru ďaleko od vtedy, po dlhšom medzipristátí v Močiar-lande (čo všetko majú títo dvaja JUDr-landi – čítaj „doktor manipulácie moci“ spoločné?), znovu čelíme tým istým starým otázkam o zmysle: Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Kam ideme? Čelíme starým známym: arogancii moci, korupcii s kolapsom morálky. Podivnou časovou slučkou sme sa dostali tam, kde sme už boli – v 90-tych rokoch.

Buďme úprimní, zlyhali nielen policajti, súdy, prokurátori, tajné aj menej tajné služby, politici na plnej čiare, ale aj my všetci. Ako rodičia, učitelia, aj voliči  – dostupné informácie o minulosti aj prítomnosti sa nepretavili do praktického poučenia. Na druhej strane zvíťazila korupcia a politické kliky. Veď, kde to preboha žijeme, či čo to tu vlastne „prevádzkujeme“? Spravodlivosť je v kolapse, právo a etika v kóme, morálka nejaví známky života.

Ešte pred tým, ako svet po brutálnej vražde opustili dvaja mladí, nevinní ľudia, ktorí žili život v pravde a pre takýto život chceli aj niečo urobiť, nás ostatných už predtým pomerne dlho, postupne opúšťal zdravý rozum, citlivosť, súdnosť, elementárna odvaha, základy demokracie. Mimochodom to, že v r. 1989 sme sa prebrali z letargie až vtedy, keď zločinná moc  brutálne zaútočila na mladých nebude podobnosť čisto náhodná. Jeden z princípov racionálneho myslenia a demokracie je, že v otvorenej kritickej diskusii nechávame zomierať naše myšlienky/hypotézy namiesto seba. Boľševici naopak s obľubou nechávali zomierať iných za svoje „grandiózne ideály“. Tu zabili dvoch ľudí a spolu s nimi sa pokúšajú zabiť aj myšlienky a odvahu.

Keď pri tejto príležitosti dvaja vysokí predstavitelia (ich) štátu vystúpia v televízii po boku s miliónom v „keši“, iba ukazujú jazyk, ktorému rozumejú – moc a peniaze. Pokúšať sa s nimi diskutovať o bolesti matiek, zúfalstve otcov, súcitnosti obyčajného človeka, morálke, spravodlivosti, demokracii je ako súťažiť s tchorom v smrade. Ten milión by si mali dať ako priateľa v profile, na svojej asociálnej sieti, a samozrejme, aj naopak, milión si dá za priateľov ich. Je niekto prekvapený? To naozaj ste si tak naivne mysleli, že Paška bol jediný výtečník tohto „svoločenstva“ horného poschodia moci? Keď chcú niečo povedať „ľudu“, najmú si PR agentúru, aby im poradila, čo si vlastne oni „myslia“. Samozrejme s výnimkou, keď nadávajú novinárom alebo iným slobodne mysliacim jednotlivcom do prostitútok. Vtedy prehovoria rodnou rečou, resp. „vlastnou hlavou“.

Kto tu vytvoril prostredie, kde si za jedny rolexky môžete predplatiť „spravodlivosť“ na jedno volebné obdobie vopred? Nie je jasné, či oni ovládajú moc alebo moc ovláda ich. Keďže atmosféra v spoločnosti je napätá, tak si možno niektorí spomenú aj na poučenie z minulosti – počas komunizmu niektoré politické maškary tak dlho riadili (ich) štát, až ho doriadili.

V socialistickom Maďarsku sa zasa koncom 80-tych rokoch o politikoch hovorilo (citujem a ospravedlňujem sa aj krajine aj manželkám, toto nie je z nedeľnej školy): „Ak by politici robili s manželkami to, čo s krajinou, boli by spokojné aj manželky aj krajina“). SME z 1.3. zasa cituje istého JUDr. poslanca istej politickej strany, ktorý o  svojej spoločnej fotke s Antoninom Vadalom na Facebooku hovorí „pochádza z nejakej spoločenskej udalosti, kde bol väčší počet ľudí .. Nikdy sa vraj nebránil“ ak sa s ním ľudia fotili ako s “atrakciou“. Škoda, že neštudoval dejiny, pre takéto „atrakcie“  mali už v stredovekom meste Levoči na námestí takú menšiu klietku. Ale, ak to myslel ako žart, boli tu už aj onakvejší humoristi. Mark Twain raz partnerovi v diskusii povedal: „Dajme tomu, že ste idiot. Dajme tomu, že ste člen Kongresu. Ale to sa opakujem.“ A viete, čo sa stalo? Žiaden člen Kongresu Spojených štátov na neho nepodal trestné oznámenie. Napadá vás nejaká súvislosť? Kvalita adresátov sa nedá porovnať.

Členovia Európskeho parlamentu si uctili pamiatku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej minútou ticha. Niektorí slovenskí politici by museli mlčať minimálne do budúcich volieb. Rozdiely sa žiaľ stierajú, p. Žitňanská, p. Šebej, vážil som si vás, ale už malo byť zvážené aj odvážené, tu sa nepostupuje podľa abecedy. Rozhodnutie už malo padnúť, rana katov už tiež dopadla dávnejšie. Vyzerá, že tento vlak vám už ušiel. Alebo čakáte, kým sa vypíše výberové konanie na novú vlakovú súpravu? Takisto mi chýba hlasný hlas otcov biskupov. K Istanbulskému dohovoru mali akosi „naponáhlejšie“. Toto by sa umiestnilo aj medzi top tromi prikázaniami.

Na záver mám pre vás iba polovičnú správu: rýchle riešenie neexistuje, anarchia riešením určite nie je. Posilňujte demokratické základy štátu, pokiaľ ešte nejaké sú. Nejaké individuálne odstúpenie to nespraví. Podľa niektorých odporúčaní by mali niektorí odstúpiť, ale zároveň aj nastúpiť – na výkon trestu, samozrejme. Na Ministerstve spravodlivosti by všetci mali chodiť v čiernom a na celom ministerstve by mali hrať Ave Maria. Na Ministerstve kultúry dúfam už hrajú.

O akej odvahe v tejto súvislosti preboha hovoríme? Už (zatiaľ) nás nebijú eštebáci na námestí a nepolievajú hasičskými autami. Stačia stopové prvky odvahy. Ozvať sa. Nabudúce to môžu byť vaše deti, bratia, sestry, manželia, kamaráti, susedia. Delegovať túto zodpovednosť na nejaký kolektívny politický orgán je ako čakať na trus od dreveného hojdacieho koníka, na tieto rozhodnutia máme vlastné individuálne orgány, ktoré sa nazývajú mozog a srdce, na odvahu majú Angličania orgán, ktorý nazývajú „guts“, o preklad sa radšej nepokúsim. Stalo sa módnym strašiť ľudí umelou inteligenciou, o čo všetko nás pripraví. Nestalo sa, neboli to migranti, ani umelá inteligencia. Osvedčeným nepriateľom človeka je stále iný „človek“ , aj keď tento názov je v tejto súvislosti nepatričný. Vrahovia nechali na mieste svojho hrozného činu nábojnice ako svoju vizitku. Aký odkaz im zanecháme my?

Načo chodiť do kina na Sedem statočných, keď u vás na pracovisku, meste, dedine,.. sa nenájde ani jeden. Osobne mám k tomu elementárny dôvod. Obava, že sa ma raz dcéra spýta: Kde si bol vtedy ty a prečo si sa neozval? Obava z hanby môže byť aj produktívna. Správajte sa teda tak, aby ste sa mohli pozrieť na seba v zrkadle (pokiaľ máte zrkadlo, ktoré ukazuje fyzikálnu realitu a nie to, čo by ste tam chceli vidieť vy). Aby sme sa nemuseli hanbiť pred svojimi deťmi a aby mladí neutekali z tejto krajiny. Naučíte sa síce skypovať, ale vaše deti vám to nenahradí a krajina príde o nádej.

Ešte, že máme prezidenta. Nie je to síce (zatiaľ?) štátnický formát typu W. Churchill, K. Adenauer a málo ďalších, ale aspoň normálny, slušný človek, ktorý sa neopája mocou/funkciou. Aj za to Pán Boh zaplať. Radšej dvakrát.

Ale nemôžeme to všetko zvaliť iba na neho. Kde sú všetci vedci, umelci, lekári tela aj duše, robotníci, roľníci, pracujúci aj dôchodcovia, vysokoškoláci aj záškoláci, všetci ľudia, čo vedia, kde je sever alebo ktorákoľvek iná svetová aj nesvetová strana?