Denník N

Len odstúpenie Kaliňáka tejto kríze zmysel nedá

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na Slovensku žije množstvo iných Robertov, ktorí milujú moc. Ak tí súčasní iba uvoľnia miesto novým, nijak si nepolepšíme.

Jedna z najtrápnejších situácií, ktoré môže Slovák v zahraničí zažiť, je hovoriť o našich politikoch. O ich neschopnosti vyvodiť voči sebe zodpovednosť alebo urobiť gesto, ktoré upokojí situáciu a uvoľní tlak.

Momentále absolvujem študijnú cestu po Spojených štátoch. Ďalší členovia skupiny (prevažne ľudia z východnej Európy), aj naši sprievodcovia vedia o zavraždení Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vedia to odo mňa, aj z novín. Podrobnosti o správaní sa premiéra, policajného prezidenta a Roberta Kaliňáka si však nechávam pre seba. Hanbil by som sa hovoriť o tom pred Američanmi.

Hanbil by som sa reportovať im o vyjadreniach ministra vnútra v Slovenskom rozhlase. Niečo tak trápne a smutné som nečítal roky. Predstavujem si, ako asi sa musia cítiť rodiny oboch zavraždených mladých ľudí a je mi do plaču.

Včera sme mali voľnejší deň. Mal som čas premýšľať. Okrem iného aj o tomto: prečo sa R. Kaliňák (a jemu podobní z nášho regiónu) tak urputne drží svojej stoličky? Prečo?

On naozaj nerozumie, že tým spôsobuje našej spoločnosti bolestivé rany? Nechápe, že takto len prehlbuje pochybnosti ľudí o demokracii? Že ju ohrozuje?

Alebo sa obáva, že po jeho odchode vyšetrovatelia naberú odvahu a odkryjú nejaké jeho skutky, za ktoré ho môže sudca poslať do väzenia?

Nie. R. Kaliňák nie je hlúpy, aby nevedel, ako svojim pôsobením škodí tejto krajine. A viem, v akom stave sa dnes policajný zbor nachádza. Potrvá ešte dlho (ak vôbec), pokým slovenská polícia bude v stave stíhať skorumpovaných ministrov.

Podľa mňa R. Kaliňák, rovnako ako premiér, miluje moc.

Jedna z vecí, ktorá ma na Američanoch prekvapila, bolo ich vyznanie, že nedôverujú vláde. Nie iba tejto súčasnej, vedenej Donaldom Trumpom. Každej. “We don‘ t trust government,” som počul z mnohých, na sebe nezávislých úst. Táto veta tu zaznieva ako úvod k obšírnejšimu rozprávaniu o tom, prečo založili takú či onakú protikorupčnú inštitúciu, zaviedli rôzne pravidlá, ktoré bezcharakterným jednotlivcom sťažujú prístup k verejnej funkcii a ľudí ochránia pred vládou. Inštitúcie a pravidlá, to je to, čo nazývame tým škaredým slovom: systém.

Zavraždili Jána a Martinu. Všetci sme rozhorčení skutočnosťou, že pravdepodobne na Slovensku už roky pôsobí talianska mafia.

V reakciách na to všetko sa hovorí hlavne o odstúpení R. Kaliňáka, policajného prezidenta, demisii vlády. Prirodzene. Lenže na Slovensku žije mnoho ďalších Robertov, ktorí túžia uspieť v politike. Množstvo Robertov, ktorí milujú moc. Ak tí súčasní iba uvoľnia miesto novým, nijak si nepolepšíme.  Ďalej budú miznúť milióny z našich daní, zomrú ďalší ľudia.

Táto kríza bude mať zmysel len vtedy, keď k povedie nielen k výmene ľudí, ale aj k zmenám pravidiel a inštitúcií, ktoré nás ochránia pred prehnitými jednotlivcami závislými od moci.

Aké zmeny by to mali byť?

Bolo by odo mňa namyslené, keby som teraz skúšal z rukáva vyťahovať zázračné riešenia. Chce to trochu viac času (no nie priveľa, teraz je ten moment) a múdre hlavy pokope.

No keď sa vrátim k neochote R. Kaliňáka vyvodiť voči sebe zodpovednosť a priposratosti nielen členov strany Smer-SD urobiť to za neho, mali by sme sa aj zamyslieť nad zmenami, po ktorých vláda nad krajinou už nebude v dnešnej miere závislá na straníckych centrálach a moc straníckych centrál nebude stáť na predsedovi a jeho sponzoroch. Poviem to inak: nemožno mať demokratický štát, ak demokratické nie sú politické strany a volebný systém umožňuje, aby sa moc koncetrovala v rukách pár ľudí. Nemáme dostatočné brzdy, nemáme protiváhy a naša krajina sa preto rúti k okraju útesu.


 

 

Pavel Sibyla

Teraz najčítanejšie