Denník N

Šťastný život má korene v utrpení

Veľa ľudí vidí šťastný život v peniazoch, v úspechu alebo vo vzťahoch. Ale nie je tomu tak. Skutočne šťastný život má korene niekde úplne inde – v utrpení.

„Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“ (Mt 20, 16)

Tento známy citát z Biblie ukazuje, že ak chceme viesť šťastný život, musíme byť poslední. Alebo aspoň musíme byť otvorení možnosti, že raz skončíme na poslednom mieste života. No ale ako viesť šťastný život, keď sme na poslednom mieste? Ako sa dá viesť šťastný život popri každodennej rutine, strate zamestnania alebo dokonca popri strate blízkeho? Akú má vôbec spojitosť šťastný život s nešťastnými udalosťami? Práve takú, že tu sa to celé začína. Na poslednom mieste sa totiž začína všetko to, čo človek potrebuje na to, aby mohol viesť skutočne šťastný život.

Čo máme na dne? Nič. Ale sme absolútne oslobodený od honby za úspechom. Na prvý pohľad to znie čudne, ale v tomto čase môžeme premýšľať o tom, čo v je živote naozaj dôležité. Môžeme zistiť, že máme hodnotu a zmysel len preto, že sme. Taktiež máme príležitosť sa nechať prijať druhými ľuďmi. Môžeme od nich zakúsiť aspoň kúsok bezpodmienečnej lásky, keďže nemáme nič, čím by sme im to mohli vrátiť. Na dne totiž nie sú žiadne peniaze, ani úspech, ani sláva alebo kopec záujmov. Na dne sme len my a tí druhí.

Inými slovami, na poslednom mieste sa nám ponúka možnosť objaviť vlastnú dôstojnosť a na vlastnej koži okúsiť bezpodmienečnú lásku. A toto sú práve tie veci, ktoré robia život životom. Iba poznanie vlastnej dôstojnosti a bezpodmienečnej lásky nám ponúka priestor na to, aby sme mohli viesť šťastný život. A to v každej chvíli.

Utrpenie je otázkou času

Nie som však naivný a predpokladám, že mnoho čitateľov nebude hneď tak celkom súhlasiť. Áno, v istom zmysle sa ani nečudujem. Však ako môžem mať šťastný život, keď som na poslednom mieste? Čo mi už len môže dať ťažká choroba? Čo mi môže priniesť smrť blízkeho a vôbec na čo mi je strata zamestnania? Na to, aby som poznal vlastnú dôstojnosť? Alebo nebodaj na to, aby som objavil bezpodmienečnú lásku príbuzného, ktorý mi práve zomrel?

S týmito námietkami sa úplne stotožňujem. Ani jedna z vyššia uvedených rán života nie je to, čo hľadáme a nerobí náš život šťastným. Dokonca ani nechcem, aby sme tieto veci umelo vyhľadávali, len kvôli tomu, aby sme boli poslední medzi prvými. Však to by ani nebolo zdravé.

No napriek tomu si stále stojím za tým, že iba prijatím utrpenia (alebo jeho možnosti) vieme objaviť vlastnú dôstojnosť a bezpodmienečnú lásku. Okrem toho, utrpenie je beztak nevyhnutnosťou, lebo raz na každého príde. Ak to nebude rakovina okolo päťdesiatky, tak to bude infarkt v starobe. Ak prácu nestratíme pred dôchodkom, tak v dôchodkovom veku určite. A ak nám nezomrie manžel alebo manželka tesne po svadbe, tak zomrie tesne po sedemdesiatke. Proste na každého z nás dôjde čas, kedy budeme poslední.

Ale prečo si uvedomovať utrpenie teraz, keď je v mojom živote všetko v poriadku? Nie je to hlúposť?

Nie, nie je. Totiž každý človek, ktorí si neuvedomuje utrpenie, nedokáže žiť šťastný život. Okrem toho, že utrpenie ho raz prepadne nepripraveného, nebude poznať ani vlastnú dôstojnosť a bezpodmienečnú lásku. Odmietnutím utrpenia totiž podmieňujem vlastnú dôstojnosť svojím komfortom. Mám hodnotu len vtedy, ak mám dobrú prácu alebo ak som aspoň zdravý. Ak odmietam byť posledný, tak tiež odmietam bezpodmienečnú lásku. V postoji odmietnutia posledného miesta, ma druhí môžu milovať až vtedy, keď podám patričný výkon napríklad v škole. Lásku môžem dať len v prípade, ak mi zdravie aspoň ako tak slúži. Takéto sú teda zhruba postoje človeka, ktorý neprijal do svojho života skutočnosť bolesti. Nepozná vlastnú dôstojnosť a už vôbec nie bezpodmienečnú lásku.

Výsledkom toho sú úspešne nešťastní ľudia. Sú to ľudia, ktorí majú navonok všetko – peniaze, priateľov a rodinu, ale vo vnútri miesto šťastia cítia nepokoj. S priateľmi sa zabavia iba vtedy, ak podajú výkon otvoreného pohoďáka. V rodine nájdu teplo až vtedy, keď bude všetko dokonale pod kontrolou, čo však nikdy nestane. A o peniazoch netreba ani hovoriť, tých nikdy nie je dosť.

Dokonca si dovolím tvrdiť, že postoj úspešne nešťastného človeka je dosť krutý aj k ostatným ľuďom. Tento človek totiž nevyhnutne podmieňuje dôstojnosť druhých ich výkonom. Život iného človeka má v našich očiach zmysel len vtedy, ak spĺňa naše kritéria úspechu. Tohto obeťou bývajú najčastejšie deti. Rodičia mnohokrát vidia šťastie napríklad len v dostatku hudobného talentu a kvalitnom zdraví. Akonáhle však dieťa toto nespĺňa, sami rodičia mu dávajú pociťovať, že jeho hodnota závisí len od množstva jeho hudobného talentu a kvality zdravia (resp. od podania akéhokoľvek iného výkonu). Takéto dieťa si potom prestáva uvedomovať svoju vlastnú dôstojnosť a tak sa dostáva do rovnakej špirály stresu ako jeho mama a otec.

Bezpodmienečné áno životu

Ako sme mohli vidieť, úspešne nešťastní ľudia podávajú výkon, aby našli vlastnú dôstojnosť a bezpodmienečnú lásku. Taktiež neustále žiadajú od svojho okolia, aby podalo podobný výkon, lebo ináč nemá pre nich hodnotu, keďže im nevie zabezpečiť ich vlastné uvedomenie si svojej dôstojnosti.  Títo ľudia sú teda závislí na výkone, lebo nevedia, že láska a ľudská dôstojnosť sú len zadarmo.

No a práve v tomto spočíva to tajomstvo, ktoré tak mnohým žalostne uniká. Ak chceme žiť naozaj šťastný život, musíme životu povedať bezpodmienečné áno. Lebo iba na dne zisťujeme, že tie najdôležitejšie veci (ľudská dôstojnosť a láska) sú zadarmo. Iba vtedy sa dokážeme pre nich slobodne a vedome rozhodnúť. A keď to spravíme, nájdeme šťastie nielen na dne, ale aj na vrchole.

Teraz najčítanejšie