BLOG
Ľudmila Kolesárová
Ľudmila Kolesárová
58 359

Opýtaj sa, čo môžeš urobiť, a dozvieš sa, že všetko

Dnes som písala kamarátke novinárke, či nebudú odznaky #allforjan, napísala mi: „Ja som novinárka, ja musím čo najlepšie a najpravdivejšie písať o tom, čo sa v krajine deje. Nemôžem robiť odznaky.“
Umelci si tiež môžu vybrať. Samuel Tomeček, Márie Rotrová a Pavol Hammel si vybrali, keď hrali pre SMER na MDŽ. Aj Táňa Pauhofová, Richard Stanke, Zuzana Fialová, Tereza Nvotová a ďalší umelci si vybrali, stáli na námestí a mrzli ako tichá podpora novinárov.

Telocvikár na tunajšej škole. Mladý chlap, ktorého žiaci žerú aj s navijákom volejbalovej siete, je kamarátom na facebooku s väčšinou žiakov druhého stupňa. Raz si dal nastúpiť deviatakov. Tak pred dvoma rokmi to bolo. Tešili sa, že bude futbal. A on im povedal: „Kámoši, všimol som si, že lajkujete ĽSNS a náckov. Dnes teda nebude futbal,  ale porozprávame si niečo o Hitlerovi.“ A keďže jeho slová majú váhu ako medicimbal, do konca školského roka väčšina deviatakov zmenila názor a všetci vedeli, že fašizmus nie je cesta.

Úloha Jozefa Maka, najdôležitejšieho revolucionára v dejinách, je historická. Kto, ak nie ja, kedy, ak nie teraz? Telocvikár to pochopil. Pochopíme aj my, že sme jediní, kto dnes môže dať smrti mladého novinára a jeho snúbenice, Jána a Martiny, aspoň trochu iný rozmer, kto môže pomôcť novinárom? Rozmer, že takto tu, na Slovensku, žiť nechceme!

Prepáčte, ešte nezvyčajne premostím (och slovo most tiež nie je dnes bohviečo), ale je to ideálne pre vysvetlenie vecí. U nás na veterinárnej klinike je taká fotka. Propaguje národný kastračný program. Dve túlavé mačky, teda mačka a kocúr niekde v uliciach,  majú päť mačiatok. V druhej vlne rozmnožovania majú mačky každý zase päť mačiatok.  To je tak dvadsať päť. V tretej vlne je to už stodvadsaťpäť mačiatok a tak je to po siedmych rozmnožovacích obdobiach už 2 milióny nechcených mačiatok.

Takto je to so zlom.  Róbert Fico a Róbert Kaliňák so svojou politikou bez morálnych zásad začali množenie zla. To je tá zlá správa. Ale takto je to aj s dobrom. To je tá dobrá správa!  Rovnako ako Slovensko dokáže zhumpľovať pár ľudí, tak ho dokáže pár dobrých a odvážnych ľudí zmeniť k lepšiemu.  O tú vieru nás nesmie nikto pripraviť, lebo inak sme na zlej adrese.  A to nie sme. Ale každý musí veriť, že je to práve on, práve ona, práve ja. Len takto to pôjde.

Žijem na dedine blízko mesta Spišská Nová Ves. A hoci som bola v Bratislave v dni pochodu za Jána a Martinu, v našom meste, malom, kde sa toho veľa nedeje, sa zišlo na námestí veľa ľudí.  Pár donieslo sviečky, ktosi transparent a ktosi fotografiu, ktorá je dodnes opretá o fontánu v centre. Tí ľudia doteraz píšu,  ako nimi vražda mladého páru pohla, ako chcú niečo robiť preto, aby sa veci na Slovensku zmenili, aby vinníci boli  potrestaní, aby vláda, ktorá za to môže, už nevládla.

Ale ako? Čo môžem robiť? Nemôžeme čakať také veci od novinárov, ktorých to asi najviac zasiahlo. Dnes som písala kamarátke novinárke, či nebudú odznaky #allforjan, napísala mi: „Ja som novinárka, ja musím čo najlepšie a najpravdivejšie písať o tom, čo sa v krajine deje. Nemôžem robiť odznaky.“

Tak to je. Dnes musíme robiť každý niečo, čo sa dá, čo vieme. Jedinú vec nesmieme, ak nechceme zabudnúť na Jána, ktorému strelili do hrude a Martinu, ktorej strelili do hlavy, na hodnotu slobody tlače a slobody našej vlastnej…nesmieme nerobiť nič.

Všetci musíme byť Ján, všetci musíme byť telocvikár, všetci musíme robiť niečo. A musíme v tom vytrvať.

Učitelia môžu hovoriť svojim žiakom o dôležitosti slobody tlače. Mladí borci na sociálnych sieťach môžu organizovať skupiny, stránky, zasahovať do diskusií, vymýšlať veci, ktorým ani ja už veľmi nerozumiem. Môžete si zmeniť profilovku, nalepiť  nálepku na auto, zorganizovať diskusiu, zaplatiť predplatné novín, ktoré pokračujú v Janovej práci, lebo to je veľmi dôležité…Napríklad ak neviete odkiaľ pozháňať odznak, tak si ho dajte vyrobiť. Ja si dám. A aj miestny kňaz má na kázni veru veľa miesta na múdre slová. Snáď nechcú rečniť len na pohreboch po vražde. A možno stačí vystúpiť zo strany, alebo len zložiť báseň. Už sme tak veľa skutkov nechali vyhniť. Viete si predstaviť, že necháme vyhniť aj toto?

Umelci si tiež môžu vybrať. Samuel Tomeček, Márie Rotrová a Pavol Hammel si vybrali. Hrali pár dní po  vražde na propagandistických oslavách SMERu. Aj Táňa Pauhofová, Richard Stanke, Heňa Mičkovicová, Zuzana Fialová, Tereza Nvotová a ďalší umelci si vybrali, stáli na námestí a mrzli ako tichá podpora novinárov, ktorí, a dnes to bohužiaľ môžeme povedať, riskujú za nás a za pravdu životy.

Juraj Benetin z Korben Dallas si tiež vybral.  Dal slovenskej hymne na námestí, pred tisícami ľuďmi, úplne iný zmysel.

Nepôjde to rýchlo. Dnes to nedokážeme. A možno ani zajtra. Ale nečakajme, že tá zmena príde hneď a že ju urobí niekto iný. Som to len ja, ty, on a ona. Vytrvalo a pevne.

Zabili syna.

Zabili dcéru.

Nech nezabijú

aj našu vieru.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

život, chudoba, choroba a kontrasty. Som na kolesarova@dobryanjel.sk

Blogy

|