Denník N

„Sľúbili sme si lásku“

POPRAD 02.03.2018, deň kedy som ako 17 ročné mladé dievča cítila husiu kožu, slzy na tvári a vnútornú túžba bojovať. Pochopila som, že spoločne máme v rukách moc, ktorej sa tí hore boja. Moc, s ktorou máme šancu zvíťaziť a vziať si späť spravodlivé Slovensko. Tak bojujme ďalej a nenechajme to tak!

POPRAD 02.03.2018

Od kedy sa mi politika dostala hlboko pod kožu, od kedy som sa začala rozčuľovať nad korupčnými kauzami, podvodmi, prepojeniami vládnych činiteľov na mafiu, na nespravodlivé rozhodovanie súdov v prospech „našich ľudí,“ nezažila som silnejší vnútorný vír myšlienok, pocitov, ale aj otáznikov a nevypovedaných slov, tak ako včera.

Práve piatok 02.03.2018 bol ten deň, deň, kedy sa tisíce ľudí vydali do ulíc. V piatok to nebol deň boja na vyjadrenie nesúhlas u prostredníctvom kriku..bol to deň keď ľudia bojovali tichom, tichom, ktoré vyjadrovalo viac ako tisíce slov, bojovali vnútorným hnevom, bolesťou a tým pocitom bezprávia, v piatok to bolo o úcte a spomienke na vyhasnuté dva mladé ľudské životy, ktorých nevinná krv už navždy ostane na rukách politikov bez chrbtovej kosti dlhodobo ovládaných mocou peňazí a oligarchov.

Ja som tento deň strávila v Poprade. Popravde, nečakala som, že príde veľa ľudí. Ale keď som videla tie stovky ľudí predo mnou, ale aj za mnou, vo vnútri som cítila jednak bolesť, ale na druhej strane aj hrdosť. Hrdosť na to, že patrím medzi ľudí, ktorým to čo sa deje v tejto republike nie je jedno. Ako som tak stála v dave ľudí, stojacom na námestí, z ktorého zneli hlasné tóny tej starej známej revolučnej piesne „Sľúbili sme si lásku,“ obzrela som sa okolo. Videla som na tvárach množstvo sĺz, bolesti, hnevu, ale hlavne som videla túžbu po spravodlivosti. Držala som tú sviečku, tíško vypúšťala slová piesne a nechala slzy len tak tiecť. V istých okamihoch som sa cítila ako keby som stála na námestí v roku 1989, v roku, o ktorom som tak často s otvorenými ústami počúvala, v roku, v ktorom silu ľudského hlasu som tak veľmi obdivovala, ktorý priniesol zmenu. Viem, vy čo ste bojovali za slobodné Slovensko…nechceli ste to takto.

Chcem začať veriť v spravodlivosť, chcem veriť v spravodlivé vyšetrenie vraždy dvoch mladých životov, ktoré mali budúcnosť pred sebou, ktoré sa stali obeťou tejto zvrátenej doby kešu, mafie, korupcie, doby sústavného zametania káuz pod koberec s použitím jedinej formulky „skutok sa nestal“…

Skutok sa stal. Skutok, druhu, ktorý sa neospravedlňuje, nikdy. Vyhasli životy dvoch z nás, z ľudí, ktorí túžili žiť v spravodlivosti, túžili žiť na Slovensku bez špinavostí, bez korupcie a v slobode. Zobrali im, ale aj ich rodinám, to najcennejšie, a to dar žiť.

Nenechajme to tak, dokončme to, čo Ján Kuciak začal, bojujme spoločne za spravodlivosť, za zmenu, za krajinu, v ktorej vidíme budúcnosť. Nežime ďalej v krajine, ktorá sa označuje ako „skorumpovaný mafiánsky štát.” Nebuďme ticho, neskláňajme naďalej hlavy dole, buďme hrdí na silu, ktorú máme spoločne v rukách.

Verím, že tak ako naši rodičia chceli demokratický štát, kde majú ľudia slobodu slova a prejavu, tak si to dnes my všetci chceme vziať späť, vezmime si späť slobodné spravodlivé Slovensko s právom na strane ľudí a nie na strane nechutnej moci peňazí.

Teraz najčítanejšie

Scarlett Langová

Mám 18 rokov a študujem na Bilingválnej Obchodnej akadémii v Rožňave. Veľmi ma zaujíma politika, spoločenské dianie a spravodlivosť v tejto krajine. Snažím sa "bojovať proti korupcii" a to prostredníctvom aktivít v OZ Zastavme korupciu a tiež v mojom meste Rožňava so skupinkou Do vlastných rúk. Túžim žiť v spravodlivej krajine, ktorá nebude od základov napadnutá aroganciou moci, nefunkčnosťou orgánov činných trestnom konaní a korupciou na najvyšších miestach.