Stále som na Slovensko hrdá
Stále som na Slovensko hrdá. Aj keď to, čo sa stalo, nehorázne bolí. Aj keď táto rana zostane na Slovensku nepeknou jazvou. Nech zostane. Zaslúžili sme si ju. Teraz musíme prísť na to, čo s ňou musíme urobiť, ako nám to pomôže zmeniť sa.
Keď som prišla na Slovensko z krajiny, kde sú vraždy novinárov a verejných činiteľov, bohužiaľ, bežnou vecou, cítila som sa tu bezpečne. Aj keď tu na Slovensku zatiaľ je a bol Fico, aj keď Slovensko malo vždy svoje muchy, ktoré ma veľmi štvali. Vždy som však mala pocit, že to nikdy neprekročí hranicu, ktorú moje rodné Rusko už dávno prekročilo. A zrazu prišla vražda, taká ohavná, akú sme si nevedeli ani predstaviť ani v najhorších snoch, ani v najhoršej realite. Vražda mladého človeka, ktorý sa hrabal vo výkaloch našej spoločnosti, hľadal ich naschvál, aby na ne mohol poukázať a tým urobiť zo Slovenska lepšiu krajinu. A vražda jeho mladej a šikovnej priateľky. Poprava dvoch mladých ľudí, ktorí mali sny a snažili sa ich napĺňať. Ktorí boli ešte len na samom začiatku svojej životnej cesty. Prerábali si dom. Chystali svadbu. Obaja len začali naplno pracovať a boli fakt dobrí v tom, čo robili. Mali svoje ideály. Verili, že môžu svoju krajinu zmeniť. Takých ľudí je veľmi málo, boli veľmi vzácni. Naozaj úprimne verili.
A zrazu sa stalo toto. Zlo. Nemalo sa to stať, nikdy sa to nemalo stať. Ani ja, a myslím že mnohí Slováci, či tí, ktorí na Slovensku žijú a považujú Slovensko za svoj domov, zrazu nevedeli, čo so sebou. Ako máme s tým, čo sa stalo, naložiť. Ako máme naložiť sami so sebou, s našim svedomím, s našimi myšlienkami, so všetkým našim životom pred. Čo máme robiť? A bude to vôbec stačiť, ak urobíme to, čo považujeme za nutné? Môžeme urobiť viac? Veď ani to nebude stačiť…
A Slovensko s týmto ohavným činom naložilo so cťou. Naozaj si to myslím a nemyslím tým vládu, ale jednoduchých ľudí. Slovensko sa zobudilo. A slovenskí ľudia majú moc veci meniť, vychádzať do ulíc, nielen si uctiť pamiatku popravenej dvojice, ale aj vyjadriť svoj celospoločenský nesúhlas. Lebo to, čo sa stalo, je nielen útokom na slobodu slova, na novinárov, či iné profesie, ktoré súvisia s vyhrabávaním toho najhoršieho, čo táto spoločnosť ponúka, ale útok na nás všetkých. Nikdy sme si nemysleli, že takúto facku dostaneme, ale mýlili sme sa a bolo to veľmi bolestivé prebudenie do rána, kde nečestná vláda a smrť nevinných ľudí nemá miesto. Vláde sa dá tolerovať veľa vecí, aj keď s nimi nesúhlasíme. Ale toto sa tolerovať nedá. Toto v nás nemá miesto. Toto nami pohlo.
A Slovensko toto zlo netoleruje. A po pravde, vybiehajú mi slzy. Cítim hrdosť za krajinu, v ktorej žijem. Lebo sme vyšli do ulíc, aj keď to bolo najmenej, čo sme mohli urobiť. Lebo vyjdeme znovu, keď to bude treba. Lebo vecí sa začínajú hýbať. Lebo stále, aj na najvyšších vládnych pozíciach, máme ľudí, ktorí situáciu zvládajú so cťou a pokorou. A hlavne, máme tu ľudí, ktorí sa zamysleli nad tým, čo môžu urobiť, aby sa takéto niečo už nikdy nezopakovalo. Ľudí, ktorí na vraždu Jána a Martiny nezabudnú. A zrazu som si uvedomila, že som na tisícky kilometrov vzdialená od svojej rodnej krajiny, v ktorej podobe som sa deň po vražde novinára a jeho priateľky, zobudila.
Sme v dobe, kedy sa na Slovenskú píšu dejiny. Krvavé, veľmi zlé, škaredé, ale aj s obrovským nádychom čerstvého vzduchu a nádeje. Kvôli Jánovej práci, v ktorej musíme pokračovať. Kvôli Martine. Kvôli nám všetkým. Bude veľmi dobré, keby si to uvedomíme. To, čo sa stalo, bolí. A bude to bolieť, ešte veľmi dlho to bude bolieť. Osobne ja nechcem, aby sa moja krajina, pre život v ktorej som sa z vlastnej vôle rozhodla, premenila na podobizeň krajiny, z ktorej som odišla.
Verím tomu, že sa to neudeje. Slovenskom sa práve valí smršť novoty, ktorá síce súvisí s ohavným činom, aký sa tu ešte nikdy nestál, ale zároveň priniesol nové povedomie o mieste, v ktorom žijeme. Nielen to nepekné povedomie o dianí na najvyšších miestach, s ktorým teraz bojuje celé Slovensko. Ale aj to povedomie, že stále máme šancu sa zmeniť. Je to veľmi vzácne.