Kuciak, dôvera a zodpovednosť
Čo sa to vlastne stalo po posledných voľbách?
Keď v roku 2016 skončilo demokratické hlasovanie v parlamentých voľbách, začali menej demokratické hry o vytvorenie koalície. Že Fico vie zostaviť vládu s hocikým už dokázal predtým, keď údajne ľavicový SMER-SD vstúpil do zväzku s nacionalistickou SNS. V tieto voľby sa tento scenár začal opakovať avšak každý očakával, že posledný do partie sa nenájde. Každý dúfal že Fico nezostaví vládu a vznikne široká pravicová koalícia avšak tento predpoklad sa ukázal len nereálnym snom. Pravicové spektrum sa po voľbách skladalo z konzervatívnej SNS a SME RODINA, extrémistickej ĽSNS, liberálnej SaS a strán Sieť a Oľano. V tejto situácii sa do parlamentu dostala ešte strana Most-Híd ktorá sa prezentovala ako strana stredu.
Most-Híd dostal môj hlas z prostého faktu, že naľavo neexistovala žiadna strana (pozn. SMER nepovažujem za ľavicový), a napravo som nenachádzal žiadnu názorovú zhodu. Potom čo sa Sieť defacto rozpadla ešte pred ukončením koaličných rozhovorov, som miesto ľútosti nad hlasovaním pozorne sledoval ako Béla Bugár naloží s mandátom ktorý získal hlavne od sklamaných voličov. Je síce možné interpretovať 28% ktoré SMER získal ako prehru kedy nemohli vládnuť sami, je možné toto číslo interpretovať, že 72% voličov si túto stranu nepraje vo vedení štátu. Je však treba brať v úvahu ako veľmi hodnotovo vzdialené sú všetky pravicové strany. Koalícia pravicových strán by sa bohužiaľ nezaobišla bez SNS, alebo extrémistov.
Priestor tak dostal chladný pragmatizmus a Most do svojich radov získal kandidátku Siete, neskoršiu ministerku Žitňanskú a vstúpil do koalície. Koalícia mohla získať hlasov koľko chcela, avšak nikdy nemohla získať dôveru občanov. Ak by po týchto udalostiach Mostu dôverovali jeho voliči, tak podľa výsledkov volieb by koalícia mala dôveru 43%, avšak realisticky tomu zodpovedá maximálne 36%. Vládna koalícia s tak nízkou dôverou občanov v histórii Slovenska dovtedy neexistovala.
Nové pnutie v koalícii
Že situácia v koalícii začala byť posledný mesiac zvláštna ukázalo nedávne vyjadrenie Roberta Fica po koaličnej rade. Oznámil, že za tejto vlády nebude Istanbulský dohovor ratifikovaný. Je zrejmé že SNS znova využila páku ako v prípade poslednej koaličnej krízy a prvý krát sa začali objavovať plody ich spolupráce s Konfederáciou Biskupov Slovenska. Fico si však mohol dovoliť ustupovať aj za cenu, že poprie svoju vlastnú stranícku politiku a zároveň potopí prácu ministerky Žitňanskej. Nič nebránilo Mostu začať uvažovať o odchode z koalície, tak ako to zvažovala SNS pred necelým rokom.
Než som stihol na situáciu poukázať v blogu a venovať sa jej ďalej, vyšli na povrch informácie o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Smrť novinára
Po mnoho rokoch čo Robert Fico verejne dehonestoval novinárov, jeden z nich náhle zomrel násilnou smrťou. Malo sa tak stať kvôli jeho investigatívnym reportážam, malo sa tak stať potom čo polícia vyšetrovala nebezpečné vyhrážanie voči jeho osobe, a mohol mať pridelenú policajnú ochranu. Slová premiéra však dlhodobo vyvolávali dojem, že novinári sú občania druhej kategórie, bez práva na názor. Objektívne tu nikto nehovorí, že existuje priame prepojenie medzi vraždou novinára a vládou, ale existuje prepojenie medzi chovaním premiéra a dôverou občanov, že prípad bude spravodlivo vyšetrený.
Pri tak nízkej dôvere v kľúčových členov vlády je aj nízka dôvera v konanie orgánov ktoré spadajú pod ministerstvo vnútra. To je výsledok demokratických volieb a následného procesu zostavenia vlády, ktoré riadil osobne Robert Fico. V jeho rétorike a v jeho práci ako politika leží problém s dôverou.
Na stole je racionálna požiadavka o rekonštrukciu vlády, respektíve snaha o vyslovenie nedôvery vláde. Túto požiadavku majú občania a vyslovil ju prezident a predstavitelia opozície. Iracionálna odpoveď o pokuse o prevrat sa nedá akceptovať.
Experti na vyhrávanie volieb evidentne chápu, že treba začať hrať emotívnu kartu a nie racionálne jednať. Racionálne jednanie by bolo o akceptácii popísaného stavu a nasledovala by výmena ministrov voči ktorým nemajú občania dôveru. Emotívne jednanie tohoto druhu ja však cesta do sveta konšpiračných teórií (hovorovo „prakokotov“). V našej politickej kultúre nepredstavuje politické smetisko. Predstavuje politické a kultúrne peklo v ktorom sa ocitajú politici formátu Kotlebu, novinári formátu Rostasa, a bohužiaľ aj predstavitelia náboženských spoločenstiev formátu Chromíka.
Po udalostiach okolo Istanbulského dohovoru v koalícii a iracionálnom jednaní premiéra z posledných dní, nevidím ako občan čo dal hlas Mostu dôvod prečo by táto strana mala zotrvať v koalícii = a to ani z pohľadu chladného pragmatizmu až cynizmu. Netreba zabúdať, že pri podobnej hrozbe zo strany predsedu SNS nikto nehovoril o prevrate a práve „prevratová rétorika“ definitívne zatvorila dvere za možnosťou racionálnej a civilizovanej rekonštrukcie vlády. Nízka dôvera vo vládu, v policajné vyšetrovanie po posledných vyjadreniach premiéra tak dosiahla nové minimum.
