Denník N

Hoci mrzne, od rána svieti slnko

Ako sa mi podarilo znížiť antipsychotiká a ako sa tým skvalitnilo aj moje žitie

Už dlho mám problémy s ranným vstávaním. Ak aj vstanem skôr, naraňajkujem sa, v lepšom prípade dám aj prať a znovu zaľahnem. Spávam potom aspoň do desiatej až jedenástej, kedy som už konečne vyspatá. Poobede je to už dobré, väčšinou niečo uvarím, idem na prechádzku, navečer bicyklujem na stacionárnom bicykli alebo si zacvičím pilates. Inak aj vďaka upršanej zime a pochmúrnemu počasiu dosť pociťujem akúsi prázdnotu. Nič ma neteší. Do jednotlivých prác v domácnosti ba aj do cvičenia sa ťažko odhodlávam. Vôbec nepociťujem radosť alebo akési zadosťučinenie z vykonanej práce. Jeden deň je ako druhý.

Osobne si myslím, že ma takto tlmí nie moja choroba, ale skôr antipsychotiká. Okrem toho za pol roka, odkedy ich po neúspešnom pokuse o úplne vysadenie, znova beriem, odvtedy som zas pribrala 17 kg. Je to smutné, som obézna. Antipsychotiká ma utlmujú a spomaľujú aj môj metabolizmus. Neraz som doktorke vravela, že ma prírastok na váhe znepokojuje. Najprv mi argumentovala tým, že po týchto antipsychotikách sa až tak nepriberá ako po tých, čo som brala kedysi. Asi na dvoch kontrolách si ma aj odvážila a hmotnosť si zapísala do záznamu. „Z obezity ma už aj kolenné kĺby bolia,“ snažila som sa doložiť ďalšiu priťažujúcu okolnosť. „Hlavne, že sa vám stav stabilizoval. Vo vašom veku už mnoho aj psychicky zdravých ľudí má problémy s kĺbmi. Vy potrebujete mať nervy trochu obalené,“ hľadala argumenty ona. Chápem, beriem u nás najnižšiu dávku antipsychotík pre dospelých. Tá nižšia dostupná dávka je už dávkou pre dospievajúcu mládež a ja sa s tými mojimi piatimi krížikmi k nej zaraďovať nemôžem. Avšak pred tromi rokmi, keď som bola v stabilizovanom stave, bola som na tejto zníženej dávke antipsychotík a dobre som všetko zvládala. Zvládla som dokonca aj dcérinu svadbu, čo doktorka považovala za kritickú udalosť. Hoci išlo o radostnú udalosť, bola spojená s viacerými starosťami a pri tom mojom zmýšľaní…

Na poslednej kontrole som už teda druhýkrát žiadala psychiatričku o zníženie antipsychotík. Minule mi nevyhovela a „odložila“ zníženie s tým, že môžeme to skúsiť po Novom roku, keď už manžel nebude pracovať na týždňovky čiže, keď už budem viac pod dozorom. Tentoraz sa to tiež pokúsila odsunúť. Prihovoril sa však aj manžel, ktorý bol na kontrolnom vyšetrení so mnou. Ja som jej zas pripomenula, že už minule sme to posunuli a aj vzhľadom na to, že už manžel pracuje blízo bydliska a je teda denne doma, by sme to už mohli skúsiť. „Snažím sa to naťahovať,však,“ priznala s úsmevom a zároveň dodala, „dobre teda, no len preto, že na mňa tak naliehate. Ale nižšie už nepôjdeme. A v rezerve si nechajte pár tabliet z pôvodnej dávky, keby bolo treba sa na ňu vrátiť. Keby sa stav zhoršil, zavolajte mi.“

Po roku od hospitalizácie s ďalšou epizódou psychózy som sa teda konečne dočkala zníženia o tretinu. Pomaly som prešla z 15 mg na 10 mg systémom, že dva týždne som jeden deň brala ešte pôvodnú vyššiu a druhý deň zas nižšiu dávku. Ranné zobúdzanie sa po úplnom prechode na zníženú dávku upravilo. Už nemám ráno pocit, že neviem, čo s načatým dňom. Ľahšie sa púšťam do prác v domácnosti, ľahšie sa mi ide z domu, keď potrebujem ísť niekam niečo vybaviť. Pociťujem radosť dokonca už aj pri upratovaní, čo je moja najneobľúbenejšia činnosť. Uvedomila som si, že predtým ma ani varenie a vypekanie, ktoré ma inak tešia, už nebavili.

Tento týždeň aj zima ukázala svoju pravú tvár a aj tu, na juhu Slovenska, nám prituhlo. Je to podobne ako teraz s mojou chorobou. Hoci mrzne, od rána svieti slnko.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.