Krátko o poslednom týždni

S mojim priateľom C. z Nemecka cestujeme do Guilinu v Číne. Máme posledný týždeň prázdnin, kým sa nám v Šanghaji začne letný semester. Študujeme Čínštinu a biznis. Sme typickí millenials – plní ideálov, chceme sa neustále vzdelávať a zmeniť svet.

Nocujeme na letisku a krátime si čas debatou. Snažím sa C. priblížiť krásy svojej krajiny: „Spišský hrad! A Slovenský raj! Prídeš v lete, pôjdeme na túru! A vezmem ťa na halušky!“ Som nadšená, googlim všetky Slovenské krásy a hrdo mu ich ukazujem. C. má ale rád politiku, a vtedy väčšinou stíchnem. Zvesím plecia a zabudnem na halušky.

„Ono je to zložité. Hrozne zložité. Ach, nie zložité, iba hrozné. Príšerné je to, prehnité, skorumpované, a pritom by sme už mohli byť ako Švajčiarsko, keby sme chceli,“ vysvetľujem mu. Už sa mi dvíha tlak, už ho nepustím k slovu, spúšťam vlnu frustrovaného monológu, hovorím o všetkých kauzách, vysvetľujem mu ten oxymoron, ako môže byť Slovensko krásne, a pritom tak príšerné, a ako sa tam raz veľmi chcem vrátiť keď dokončím univerzitu v Dánsku, ale v skutočnosti ani nemôžem.

O dva dni na to zavraždia dvoch ľudí.

Rozhorčená chodím po izbe a nechápem, ako sa niečo také môže stať. Veď my sme malebné Slovensko! Dejú sa zlé veci, ale toto? To je ďaleko za hranicou toho najväčšieho extrému, ktorý som si dokázala predstaviť. Nie. Celé zle. Aj mne je zle.

Moje spomienky na výlet v Guiline boli tie, že keď sa ma vo vlaku Číňania pýtali odkiaľ som, nikdy som sa za svoju krajinu nehanbila viac. O dva dni na to čítam, že je to celé ešte komplikovanejšie, a že chobotnica siaha až tam, kam siaha. To už som v Šanghaji, a čítam všetko, čo sa dovtedy zistilo, aj posledný článok Jána Kuciaka, a pri tom plačem. Som frustrovaná, znechutená, smutná, cítim sa oklamaná, vyhnaná, ako keď vám zhorí dom v ktorom ste síce dlho nebývali, ale vždy ste sa tam chceli vrátiť. Cítim sa, ako keby ma opľuli – oh, nie, cítim sa, ako keby na mňa pľuli už hrozne dlho a neprestajne. Ale najviac zo všetkého sa bojím. Bojím sa, že sa nič nezmení.

Som študent a expat, tak ako veľa ďalších Slovákov. Sme mladí, ale nie sme hlúpi. A verím, že nie som jediná, ktorá si myslí, že konanie jedného z najvyšších štátnych predstaviteľov je pravdepodobne to najhoršie, čoho sa Slovensko kedy dožilo.

Poznáte ten pocit, keď niekoho vidíte na titulkách webov a novín, a príde vám fyzicky zle? Dúfam, že v najbližších týždňoch sa mi polepší. Že už to zmizne.