Závidíme si aj počet sviečok…

Už je to týždeň, čo sa celý svet dozvedel, že v našej krajine niekto brutálne popravil novinára a jeho snúbenicu. Mladého človeka, priblížne v mojom veku, ktorého kolegovia považovali za jedného z najtalentovanejších investigatívnych novinárov na Slovensku. Mnoho ľudí o tejto tragédii povedalo mnoho rôznych slov a myšlienok. Ja som sa pôvodne vyhýbal akýchkoľvek vyjadrení, no nedá mi a minimálne k jednej veci sa vyjadriť musím.

Prrečítal som si viaceré vyjadrenia ľudí, ktorí sa pýtajú, prečo by sme si mali takýmto, vraj „prehnaným“ spôsobom uctievať novinára a čím je on „viac“, ako ostatní, ktorí zahynuli. Pýtajú sa, či nám všetkým má byť za niekym viac smutno, ako za ostatnými… Bohužiaľ, typická vlastnosť nás Slovákov. Zá sa, že si závidíme aj pohreb či počet sviečok…

Ja sa chcem všetkých, ktorí vyjadrili úprimnú sústrasť za novinára, zastať. Áno, spomínali sme za človekom, ktorý mal také isté orgány, ako bežný človek. Ktorý mal dve ruky, dve nohy, hlavu, vlasy, oči, ústa, nos… Skrátka, mal znaky, ktoré ho nepredurčujú na to, aby sme si jeho pamiatku išli uctiť do ulíc. Takto J. Kuciaka a jeho priateľku vnímajú viacerí ľudia. No tí ostatní vedia, že vražda novinára a jeho snúbenice má niekoľko významných odkazov, vďaka ktorým si smrť týchto ľudí musíme neustále pripomínať a nikdy na túto udalosť nesmieme zabudnúť.

Zomrel človek, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou zomrel pre svoju prácu. Nebol to klasický novinár, ktorý písal o tom, komu vykukla bradavka, kto sa s kým vyspal alebo kto koho okradol. J. Kuciak odkrýval kauzy a bojoval za spravodlivosť. J. Kuciak sa snažil špŕtať sa vo veciach, ktoré ho pravdepodobne stáli život. V zlodejinách, kauzách a v nečestných peniazoch, ktoré si rozdeľovali rôzni píživníci na dotáciach a ľudia, ktorým ku šťastnému životu stačili dobré kontakty na vysokopostavených ľudí. Odvážny mlady muž písal o tom, kam idú naše dane, kto sa nabaľuje na štáte a práve tým ohrozoval svoje zdravie a ohrozil svoj život a život svojej priateľky.

Investigatívny novinár tohto typu je ako novodobý jánošík. Bohatým berie, pretože upozorňuje na kauzy a zabráňuje ich rozšíreniam, a tým pádom nám ostatným necháva peniaze v štátnej pokladni. Nakoniec hrdina za svoje hrdinstvo skoná tragickou smrťou. Nemal šancu sa brániť, nemal žiadnu príležitosť povedať posledné zbohom a rozlúčiť sa so svojou rodinou. A my sme nemali šancu mu za jeho činnosť poďakovať. Spolu s ním možno zomrelo niekoľko nevyriešených káuz, niekoľko článkov a zistení, ktoré by posúvali Slovensko dopredu. A preto na túto vraždu a na vraždu jeho priateľky, ktorá v jeho činnosti stála za ním a podporovala ho, nesmieme zabudnuť. A aj preto vás prosím, zapáľte mu sviečku, nech tam hore vie, že jeho prácu si všetci vážime. Investigatívni novinári a aktivisti sú zvyknutí na slovné kopance, urážky, nadávky a trestné oznámenia, no smrť je niečo, čo sa už nikdy, nikdy nesmie stať a nikdy sa to stať ani nemalo. Ja som si uctil pamiatku J. Kuciaka a jeho snúbenice hneď, ako som prišiel domov z víkendového školenia a cením si každého, kto bol v piatok alebo v sobotu v uliciach, minimálne myšlienkami.

Vážení novinári, verte, že vaša práca má zmysel. Nenechajte sa zastaviť ani znechutiť. Dávajte však na seba pozor.