Denník N

Ako pomôcť deťom zvládať dni po vražde novinára a jeho snúbenice?

Od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa stále nevieme spamätať. Tento hrubý akt násilia bol cez čiaru. Naša spoločnosť sa zmieta v emóciách. V médiách vidíme burcujúce davy volajúce po spravodlivosti. Vidíme politikov, ktorí sa obviňujú a političku, ktorá pod ťarchou obvinení plače. Vidíme umelcov, ktorí vzdávajú úctu. Vidíme smútiacu rodinu a blízkych… Ľudia sa o vražde rozprávajú. Niekedy používajú slová ako „len diabol mohol zabiť nevinných“ či „nevinní boli popravení“. Ľudia sú znepokojení a majú pocit, že na Slovensku neexistuje spravodlivosť. Toto všetko vnímajú i deti. Dotýkajú sa ich udalosti. Ako rodičia cítime zodpovednosť za ich bezpečie, ale i za budovanie hodnôt, ktoré im chceme odovzdať.

Cítim potrebu stáť tvárou v tvár tejto situácií. Cítim, že už nemôžem byť nečinná. Avšak nie som si istá tým, čo môžem spraviť. Necítim sa dosť silná urobiť zmeny.  Som vďačná Ľudmile Kolesárovej za blog Opýtaj sa, čo môžeš urobiť a dozvieš sa, že všetko. Pre mňa osobne bol práve jej blog tým, ktorý ma posunul ďalej. Posunul ma od vyjadrovania nespokojnosti a účasti na protestoch o krok vpred.

Som matka. Som špeciálna pedagogička. Ja môžem prispieť svojim pohľadom na to, ako rodičia môžu pomôcť zvládnuť deťom prekonať toto dianie v spoločnosti.

Hovoriť či nehovoriť?

Ako matka 5 ročných dvojičiek som riešila túto dilemu. Hľadala som v sebe odpoveď, kedy je ten vek, aby deti boli pripravené. Bude ich to zaťažovať alebo im vďaka tomu vštepím hodnotu pre spravodlivosť? Dá sa vôbec určiť veková hranica, od ktorej môžeme hovoriť s deťmi o vražde?

Nakoniec som si to vyhodnotila tak, že takto otázka nestojí? Otázka stojí inak. Čo my ako rodičia s touto témou robíme? Je táto téma súčasťou našej rodiny? Forma môže byť rôzna.  Dieťa môže počuť rozhovory,  sledovať s nami udalosti v TV, ísť s nami na pochod či koncert, ísť s nami zapáliť sviečku k fotografii. Staršie deti môžu o téme počuť v škole či od rovesníkov a mať svoje vlastné toky informácii v on-line priestore.

Ak dieťa cíti túto tému, môžeme to vidieť v tom, že sa na ňu pýta alebo o nej hovorí. Niektoré deti sú do témy aktívne zapojené, pretože to tak jeho rodičia cítia. To je priestor o téme hovoriť. Bez pochybností!

Ako na to?

Pri takýchto udalostiach majú deti často skreslené informácie. Môže to byť v dôsledku toho, že vidia len úseky informácií, nerozumejú všetkým súvislostiam či preberajú informácie len od rovesníkov.  Preto deti potrebujú počuť fakty a nie expresívne vyjadrenia o „vražde“, „poprave“ či „diabloch“.  Môžeme povedať, že zomreli dvaja ľudia. Môžeme povedať, že zomreli kvôli svojej práci.

Sledujte ako dieťa reaguje.   Rozprávajte menej ako dieťa a dávajte jemu priestor na to, aby formulovalo svoje myšlienky a obavy. Vytvorte priestor na otázky. Tak ľahšie odhadnete mieru vypovedaného, aby dieťa toho nepočulo viac ako zvládne. Vo všeobecnosti sa rozhovor týka toho na čo sa dieťa pýta a toho, čo o téme už samé vie. Rozprávajte len o tom. Nemusíte ísť ďalej. Vyhýbajte sa detailom.

Dôležité je poznať, čo dieťa „o tom vie“, “ čo o tom počulo“ alebo „čo videlo“. Reagujte na ich otázky. Odpovedajte na to, čo ich zaujíma a hľadajte odpovede primerané veku.

Je dôležité brať v úvahu vek dieťaťa, jeho emočnú blízkosť k téme a  jeho temperament. To sú väčšinou tri základné skutočnosti, ktoré ovplyvňujú to ako naše rozprávanie bude vyzerať.

Rozprávajte v krátkych vetách. Kľudne nechajte znieť ticho, aby bol čas na spracovanie povedaného. Nebojte sa povedať „Neviem, ale zistím viacej.“

Zdieľajte spolu pocity. Aj vďaka tomu odhaľujete pozadie hodnôt, ktorým veríte. „Som nahnevaná, pretože nie je správne, že zomreli.“ „Rada by som išla zapáliť sviečku, aby sme si uctili pamiatku dobrých ľudí.“ Ak vás ako rodičov udalosť zasiahla, aktivita vám môže priniesť úľavu. Zmierniť pocit bezmocnosti. Vtedy väčšinou pôsobíte istejšie a vyrovnanejšie. Deti  túto istotu cítia a pomáha im cítiť sa pri vás bezpečne.

Ja verím, že im vďaka aktivite odovzdám i posolstvo, že sa nemusíme báť postaviť sa za dobrú vec.  Možno i vedomie, že niekedy musíme prehovoriť, aby sa veci pohli k lepšiemu. Hodnotu, že každý jeden človek sa môže rozhodnúť ako sa vo vyhrotenej situácii zachová. To však je moja túžba, čo by som rada odovzdala svojim deťom. Čas ukáže, či sa splní.

Odpovede primerané veku

Škôlkari

Nepredpokladajte, že dieťa o udalosti nič nepočulo. Nespoliehajte sa na to, že téme nemôže rozumieť a preto ju nepreciťuje.

Malé deti sa môžu viacej báť, pretože udalosti vzťahujú k sebe. „Nemôžem takto zomrieť aj ja?“ „Nemôžu sem tí zlí ľudia prísť?“ „Nemôžu zabiť moju maminku alebo tatinka?“ „Nemôžu prísť k nám domov?“ To sú možné otázky, ktoré im môžu víriť hlavou. Tu je namieste upokojiť. Uistiť deti, že napriek všetkému je tu bezpečne. Môžete povedať, že takéto udalosti sú výnimočné. Môžete hovoriť o práci polícii, ktorá teraz hľadá vinníkov. Môžete hovoriť o tých, ktorí sa starajú o bezpečie. Povedať, že maminka s tatinkom nie sú v ohrození. Vždy môžete reflektovať aj tú emóciu. „Bojíš sa, že by si mohol aj ty takto zomrieť. Deti takto nezomierajú.“

Druhé špecifikum je, že malé deti inak prežívajú časopriestor. Môžu sa cítiť ohrozene, pretože si myslia, že hrozba útoku je blízko. Uistenie, že udalosť sa stala ďaleko alebo v inom meste, by mohla pomôcť.

Deti predškolského veku sa môžu stále dookola pýtať tú istú otázku. Buďte trpezlivý a odpovedajte. Je to spôsob, akým sa vyrovnávajú s udalosťami a ako spracovávajú počuté. Mnohé slová sú pre ne príliš abstraktné. Vrátane vnímania smrti. Pokojné a stručné odpovede môžu pomôcť.

Školáci

Dá sa predpokladať, že je väčšia pravdepodobnosť, že deti udalosť zachytili. Pre mladší školský vek je charakteristická zvedavosť. Deti sa často snažia pochopiť zmysel tragédie. „Prečo ľudia zabíjajú?“ „Prečo niekto chce stále viac a viac peňazí?“

Čím sú deti staršie, tým majú viacej informácií.  Môže byť, že nemajú záujem rozprávať sa o tom s rodičmi, ale preferujú len rovesníkom. Nevzdávajte to. Iniciujte rozhovor. Zaujímajte sa o ich názor a o názor ich kamarátov. Snažte sa nechať väčší priestor dieťaťu. Vyhýbajte sa monológom a prednáškam.

Emočná blízkosť

To ako dieťa vníma túto udalosť, závisí od tzv. emočnej blízkosti. Logicky, čím sú deti bližšie k udalosti, tým to emočnejšie prežívajú.

Dieťa sa môže viac identifikovať so situáciou, ak:

  • mama alebo otec pracuje ako novinár, resp. v médiách, v redakciách.
  • žije v blízkosti mesta, kde žili obete alebo miesta, kde k vražde došlo.
  • v nedávnej minulosti zažili nejakú ťažkú udalosť napr.: smrť blízkeho, rozvod

Láska, súcit a nádej

Akokoľvek je to ťažká situácia, každý z nás sa môže rozhodnúť ako s ňou naloží. Citlivé deti môžu reagovať väčšími obavami a úzkosťami. Je to prirodzené. Všetci do určitej miery cítime podobné pocity.

Ak vyhodnotíte, že je toho na vaše dieťa priveľa. Snažte sa obmedziť dopĺňanie informácií a nevystavujte dieťa novým informáciám. Nechajte mu čas. Pomôžte mu vyjadriť smútok. Môžete sa zamerať na prejavenie solidarity (zapálením sviečky, predplatením novín, umeleckým vyjadrením, cez náboženstvo). Zamerajte sa na hrdinstvo. Na odvahu novinára, ktorí sa nebál. Na odvahu novinárov, ktorí ďalej pátrajú po pravde. Poukážte na to, že sa teraz deje veľa dobrého. Ľudia sa neboja vyjadriť solidaritu. Pomáhajú si.

To, čo sa stalo je strašné, ale svet je miesto, kde je ešte stále veľa lásky, súcitu a nádeje.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Soňa Pekarovičová

Som mama, mama dvojičiek. Žijem v Novom Meste nad Váhom. Výchova mojich detí je pre mňa zmysluplnou činnosťou, ktorá ma veľa učí o sebe, o vzťahoch i o svete. Som špeciálna pedagogička so súkromnou praxou. Dlho som pracovala a stále pracujem na vlastnom koncepte pomoci pre detí s ADHD/ADD a poruchami učenia. Baví ma objavovanie nových možností. Baví ma pomáhať riešiť emočné problémy detí a problémy v správaní.