Príbeh kameňa a aprílovej jarnej búrky
Milujem svoju prácu. I keď priznám sa, že sú aj také rána, kedy by som crngajúci budík najradšej utíšila ukazovákom. Natiahla telo, otočila ho na druhú stranu, perinou sa zneviditeľnila a ďalej snívala, snívala, snívala.
Posledný čas sa nám toho v práci naozaj kopí. Máme mesiac pred veľkým festivalom a je toho tak veľáááááá, čo treba vybaviť, odmailovať, rozhodnúť, prerobiť, upgreidnuť, doplniť, zavolať, stretnúť, napísať, nafotiť, pripraviť, preposlať, stanoviť, boostovať, nabriefovať, popozývať, delegovať, vycestovať, dohodnúť.
Nechcem, ale písať o pracovných „to-do“ listoch.
Dovoľte mi zdieľať, čo ku mne pred pár dňami potichúčky pristúpilo…
Práve som sa vtedy vrátila z jedného úžasného, pracovného meetingu domov. Bolo to ako často hovorím, stretnutie s „VEĽKÝM“. Človekom majúcim charizmu, čaro, zmysel pre rovnováhu, čisté oči, čo sú ozaj studnicou. Daný muž je inovátor, vynálezca, profesor, nadšenec, poľnohospodár, letec, otec, manžel jednej ženy, milujúci syn. O stretnutím s ním som mala dlho na tele zimomriavky zmyselnosti. Keď si naozaj uvedomím, koľko je tu na tom našom Slovensku skvelých, dobrých, krásnych ľudí s pokorným rozumom, vnímaním svojej vnútornej intuície, srdca a svojich vlastných poslaní.
Vždy ma to dobije miliónmi voltov, byť po boku na pár chvíľ týmto osobnostiam. Často premýšľam nad ich príbehmi. Často sama lietam v oblakoch z ich inšpirácií. Silný vietor ich odhodlania, sily a vôle chcieť, ma unášajú. Odfúúúúúúúkavajú ďaleko za horizont.
Keď som sa zrazu vzdušným balónom presunula k sebe samej. A zamyslela sa nad svojim životom.
Že ja by som nevedela prezentovať o svojom živote. Hovoriť hodiny, hodiny a hodiny o svojich úspechoch, produktoch, inováciách, projektoch. Nevedela by som hovoriť ani o krajinách, kde som dlhé roky žila a ktoré ma učili novým pohľadom a názorom. Nikdy som nemenila svoje trvalé bydlisko za to zahraničné. Nevyštudovala som Harvard, ani nemám v mene PhDr a CSc. Nemám pestrofarebné certifikáty, nerozumiem ani do hĺbky umeniu. Neovládam tri reči. Nekamarátim sa s vplyvnými ľuďmi. Slobodne ani oni so mnou.
Proste som taká OBYČAJNÁ…
Ticho.
A zvláštne uvedomenie si toho. Pichlo ma a zosmutnelo.
Bol už večer a ja som sa bez extra nálady presunula do postele. Nebolo ešte veľa hodín a tak som si ešte pootvorila knihu.
A tam to BOLO!!!
Hneď na prvej strane. Venovanie…
„Žene, bojovnici, ktorá prekročila prah k múdrosti a je ozdobou nás žien.
Tvojmu srdcu, kde dochádza k návštevám, zázrakom, predstavám, inšpirácii a hojeniu akéhokoľvek druhu.
Matke, ktorá je staviteľom domova pre dušu.
Tvojím očkám Lenka.
A všetkému ostatnému, čo nemenej mám rada :-)
Gabika“
A celé som to pochopila. Ja nie som obyčajná, keď mám skutočných, krásnych, chápavých, veselých i smutných, cítiacich, vidiacich priateľov. Ľudí, čo iba cez slová rozprestrú slzy šťastia a vďaky na tvári.
Gabika mi cez myšlienku vnorenej do čistej strany pripomenula, že veď my predsa nesmieme porovnávať, posudzovať a hodnotiť naše životy. Ten Tvoj s mojím. Jej s naším. Ani ich s tým jeho. Život so životom sa nedá porovnať. Bolo by to ako priložiť príbeh kameňa k príbehu aprílovej jarnej búrky.
Ako sa dá porovnať tvrdosť a múdrosť nerastu s životadárnou kvapkou z neba?
Sú neprirovnateľní, neporovnateľní a svojsky svojskí.
Sú krásni. NEOBYČAJNÍ.
Ako Ja…
…či Ty, milý čitateľ :-)
P.S.1 Ďakujem za všetkých mojich priateľov, ktorí robia môj svet plným a bohatým miestom pre život
P.S.2 Kniha, ktorú mi venovala NEOBYČAJNÁ GABIKA, mení tok našich riek vo výchove detičiek. Pokiaľ hľadáte inšpiráciu a chcete darovať sebe, alebo druhým to najlepšie, čo sa dá, táto kniha bude určite pre Vás to orechové. „Koncept kontinua“ od Jean Liedloffovej. Je o hľadaní strateného šťastia pre nás a naše deti…
