Denník N

MDŽ? Nie je čo oslavovať.

Kedysi to bol karafiát. Kvet, ktorý už akosi patril k tomuto sviatku. Dnes – kde tu ruža, karafiáty sa veľmi nenosia. Ale viac ako tá ruža by potešil skutočný záujem. Viac ako veľké gestá a kvetnaté slová vďaky, či teátro v dome kultúry – reálne riešenia.

Aby ženy aj u nás nemali pocit, že sú na vedľajšej koľaji.

Aby sa ani jednej nestalo, že jej po 50-ke, stojac prvýkrát na úrade práce, povedia, že už nech ani prácu nehľadá, lebo ju nikde nezoberú. A tak sa podučí po nemecky, spraví si potrebné kurzy a odchádza do Rakúska starať sa o tamojších starčekov. Na staré kolená, od rodiny.

Aby žene, s 30 ročnou praxou, vysokou školou ekonomickou, znalosťou troch cudzích jazykov a veľkou zodpovednosťou v práci nechodilo mesačne 550€, lebo „tak to je“.

Aby mali mamy s deťmi lepšie podmienky zamestnať sa, lebo ony sú tie, ktoré zvyknú ostávať s deťmi doma keď sú choré a je treba. A verte, že treba je často. Aby sa posilnila možnosť homeofficov, vznikali štátne škôlky a nemusela pracujúca žena celú výplatu posielať do súkromného zariadenia, kde má dieťa. (Ocenia to fakt aj muži). Aby boli veľké firmy motivované vytvárať „škôlky pre deti zamestnancov“. Aby sa ľahšie dýchalo malým podnikateľom, ktorí sa nezľaknú zamestnať ženy, lebo budú čerpať OČRky.

Aby sa ženy – mamy a ich deti dostali k výživnému, čo je v našich zemepisných šírkach často úloha náročná ako organizácia intergalaktického letu. Aby nežili na hranici biedy.

Aby neboli plné azylové domy, aby nerástli čísla násilných trestných činov páchaných na ženách.

Aby sa zdravotné sestry, učiteľky či opatrovateľky v domovoch sociálnych služieb a mnohé iné ženy necítili ako dávno zabudnutý inventár. Chceme od nich, aby boli vždy 100-percentné po profesionálnej stránke. A samozrejme aj láskavé, pozorné, ohľaduplné, empatické a tak ďalej. Jasné, veď sa starajú o to, čo nám je najvzácnejšie – o naše deti, rodičov, blízkych. Už si zvykli, že majú mizerné platy, občas vyjdu do ulíc, občas s nimi niekto rokuje za okrúhlym stolom, občas ich niekto aj berie vážne. Kde tu sa zrodí nejaká tá reforma reformy, ktorá si onedlho vyžiada ďalšiu reformu. Vo väčšine týchto „lukratívnych“ povolaní nájdeme ženy. Akosi viac k nim inklinujú – a asi aj vždy budú. Všetci vieme, že by si zaslúžili viac. A samozrejme nielen ony. A vieme to nie rok či dva, ani desať.

Kým sa nebudú cítiť hodnotnejšie, nemá zmysel žiadne MDŽ oslavovať, lebo oslavovať nie je čo. Nie je to o tom, že žena potrebuje zarábať viac, lebo iba drahá kabelka, alebo parfum jej dodajú sebavedomie. Nie. Človek, ale musí mať pocit, že je ocenený (a nielen morálne), lebo inak sa cíti len ako nástroj, ktorý niekto potrebuje, no nie ako človek, ktorého si aj niekto váži.

Svetom sa minulý rok prehnala vlna, ktorá upozorňovala na postavenie žien vo svete. Svoje osobné drámy prežívajú ženy v niektorých islamských krajinách. Oproti nim sa tu máme ako „vo vatičke“. Ale aj tu u nás máme svoje „vychytávky“. V niektorých európskych krajinách na ne dnes ženy upozornia.

V Chorvátsku sa chystá pochod, ale iba symbolický, organizovaný niekoľkými dobrovoľníčkami. Vo Varšave a Sofii sa ženy v uliciach zídu tiež, nepredpokladá sa ale, že v nejakom veľkom počte. Najmasovejšia akcia sa zrejme bude konať v Španielsku, kde novinárky a ženy pracujúce v médiách organizujú generálny štrajk. Po prvýkrát v histórii, pripravili svoj vlastný manifest, pod ktorý sa podpísalo 4 300 žien z médií. Ohradzujú sa v ňom proti rodovej diskriminácii, ktorú cítia pri výkone svojho povolania. Keďže tento pojem môže byť pre niekoho veľmi mätúci, spresním ho. Nepáčia sa im platové rozdiely medzi mužmi a ženami, preto žiadajú mzdovú transparentnosť a prehodnotenie kritérií, ktoré to môžu zmeniť. Za nespravodlivé považujú, že zatiaľ čo muži dostávajú možnosť pracovať na trvalý pracovný pomer, ženám novinárkam ponúkajú zamestnávatelia skôr prácu na „živnosť“ alebo ako „freelancers“. Uznajme všetci, čo sme si niekedy v živote chceli zobrať napríklad hypotéku, že aj takáto „drobnosť“ dokáže veľmi skomplikovať život. Sexizmus a sexuálne harašenie spomínať už netreba. Celý manifest, ktorý verejne zaznie dnes o 12:30 na Plaza de Callao v Madride si môžete prečítať tu: https://lasperiodistasparamos.wordpress.com/wethewomenjournalistsstop/

U nás sú ulice plné v poslednom čase dosť a je na to veľmi silný dôvod. Bolo by skvelé, keby sme mohli žiť v krajine, kde by bol konečne priestor riešiť už aj tieto – dnes vlastne marginálne témy. Ženy, ale určite aj muži, by benefity ktoré riešenia týchto problémov prinášajú, isto ocenili.

Teraz najčítanejšie

Silvia Krpelanová

Vyštudovala Katedru žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v tlačovej agentúre SITA, denníku SME a TV Markíza (2004 - 2012). Zúčastnila sa programov: Visegrad Summer School (2006) Advanced European Media Training (2007), Tertio Milenio Seminar on Free Society (2007). Od septembra 2015 pôsobí v RTVS ako dramaturgička a moderátorka relácie Slovensko v obrazoch. Je autorkou Magazínu Bratislava región (Tourist Edition Look At It, 2017 a 2018), ktoré sú dostupne bezplatne v tlačenej aj elektronickej podobe TU. Zaujíma sa aj o témy spojené s rozvojom turizmu a aj preto s radosťou spolupracovala na vytvorení dvoch StoryMáp - Vínne cesty a Vianočné trhy pre región Centrope, ktorý zahŕňa Bratislavu a jej okolie a svojimi aktivitami podporuje rozvoj cezhraničnej spolupráce. Nájdete ich tu a tu. Spolupracuje s Európskym inštitútom pre rodovú rovnosť (EIGE). Blogy inšpirované témami, ktoré Inštitút sleduje si môžete prečítať na tejto platforme.