Kto chce písať, musí aj čítať – tvrdí Stephen King
Autor svetových bestsellerov v tejto knihe neponúka žiadny napínavý alebo hororový príbeh. Je to rozprávanie o tom, ako sa príbehy píšu. V skutočnosti to však nie je kniha iba o písaní. Je to tak trocha autobiografia, alebo skôr curriculum vitae – pokus o profesionálny životopis, opis procesu ako sa z konkrétneho človeka stal spisovateľ.
Minimálne polovica knihy O písaní má výrazne autobiografický charakter. Autor spomína na detstvo a na svoje prvé literárne začiatky. Prvý dolár za literatúru zarobil v roku 1954 ako prvák základky. Honorár mu zaplatila jeho matka. Štvrťdolár za každú zo štyroch ním napísaných rozprávok.
Okrem finančnej odmeny ho však vraj najviac potešila jej pochvala, z ktorej sa tešil tak, ako nikdy predtým a ani nikdy potom, ako stal úspešným spisovateľom. Písať už nikdy neprestal, hoci ešte niekoľko rokov dostával väčšinou zamietavé odpovede od vydavateľov a redakcií časopisov. A hoci sa jeho kariéra javí ako veľká víťazná šnúra, jeho cesta k úspechu bola tŕnistá.
Vo svojej literárnej mladosti bol konfrontovaný s názorom, že mrhá talentom. King priznáva, že sa istú dobu hanbil, keď jeho tvorbu nazývali brakom. Okrem toho samotnej sláve predchádzal aj život v nedostatku a jazda na úspešnej vlne bola zase poznačená jeho závislosťami. Stephen King sa nevyhýba ani tejto téme. Alkohol a cigarety ho sprevádzali odmlada a v roku 1985 sa k nim pridali aj narkotiká.
S uvedomením si problému tiež pochopil, že vlastných vnútorných démonov pretransformoval aj do svojich kníh. Jeho slávne dielo Žiarenie (1975) bolo z veľkej časti o ňom samom a román Cujo napísal vraj v takom drogovom rauši, že si vlastne ani dodnes nepamätá ako tá kniha vznikla.
Autor životopisu takto ozrejmuje aj vznik niekoľkých ďalších jeho najslávnejších diel. Predstavuje čitateľovi pohnútky, ktoré viedli k napísaniu konkrétneho románu. Mnohé inšpirácie majú stopy skutočnosti. Do tejto kategórie patrí aj román, ktorý ako prvý predal vydavateľovi.
Volal sa Carrie. Dostal zaň zálohu 2500 dolárov, čo bola na začiatku 70. rokov 20. storočia skutočne veľmi nízka záloha za román. King si však v tomto období ešte nebol vedomý vlastnej ceny. Nemohol mu v tom napomôcť ani literárny agent, pretože toho si najal až v dobe, keď mu knihy zarobil 3 milióny dolárov.
Kingove autobiografické rozprávanie je určite v mnohom oveľa inšpiratívnejšie ako jeho konkrétne rady o písaní, no zároveň úzko súvisí s návodom, ako sa stať dobrým spisovateľom. Približuje autorskú tvorbu k skutočnému životu. Prečo by sa spisovatelia nemohli zblázniť a zároveň zostať duševne zdraví? Písanie má rovnako veľa spoločného so zametaním podlahy ako s mýtickými okamihmi zjavenia.
„Písanie je samotárska práca. Je dosť podstatné mať pri nej niekoho, kto vo vás verí. Nemusí o tom prednášať prejavy. Zvyčajne stačí naozaj len tá viera“. V jeho prípade týmto človekom viery bola jeho manželka, priateľka a prvá čitateľka v jednej osobe. Podľa jeho slov by sa tiež žiadny autor nemal izolovať od skutočného sveta, lebo umenie nemá mať prednosť pred životom. Skôr naopak.
A čo konkrétne rady o písaní? Tých je dosť. Niektoré sú konkrétne, iné si musí čitateľ dekódovať z metafor a sentencií. King za dôležité považuje presne tie zásady, ktorým pripisujú význam všetci tí, ktorí majú úctu k písanému slovu.
Preto je na prvom mieste slovná zásoba autora. Má byť však vždy prirodzená a spisovateľ by si ju nemal vedome príliš vylepšovať. Zbytočné vyšperkovanie patrí k veľkým hriechom mnohých autorov. Je to ako obliekať domáce zvieratko do večerných šiat.
King je tiež presvedčený, že každý autor by mal ovládať gramatiku, tí začínajúci aspoň na stredoškolskej úrovni. Vyhlasuje to dokonca s presvedčením, že kto gramatiku podceňuje, v skutočnosti nepotrebuje ani jeho knihu o písaní. Čím im vlastne odporúča, aby vôbec nepísali.
Každý potenciálny autor by mal veľa čítať, a ak sa chce aj zlepšovať, tak by mal veľa písať a ešte viac čítať. Stephen King ignoruje výhovorky o nedostatku času alebo priestoru na čítanie. On sám ako úspešný autor číta dennodenne, a to na tých najrôznejších miestach a pri každej príležitosti. Počas šoférovania počúva napríklad audioknihy.
Písanie by mal každý autor robiť najmä pre radosť, čo však nevylučuje zažívať nadšenie, keď literárna tvorba spláca hypotéku. Písanie nie je život a ani v ňom o život nejde, hoci občas môže človeku umožniť návrat do života. Na vlastne koži si to odžil aj Stephen King, keď ho v roku 1999 zrazil a takmer zabil šofér dodávky.
Priznávam, najskôr som bol voči knihe skeptický, pretože nemám v obľube motivačné mudrovania alebo návody na úspešný život. Toto je však niečo iné. Napísané svižným štýlom a konkrétne. King je úprimný a šarmantne nekompromisný v kritike neduhov súvisiacich s písaním, a to nielen vo vzťahu k iným, ale hlavne voči sebe.
Stephen King: O písaní, Ikar, 2018, Preklad: Marína Gálisová
