Denník N

Ahoj, mama. K MDŽ

Ahoj, mama!
Čo nové v rodnom Brezne? Ešte tam mrzne, alebo sa už aj tam púšťajú ľady? Hýbe sa to tam, alebo stoja vody v Hrone a čakajú sa nejaké pereje?

Píšem ti, lebo spomínam. Spomínam na detstvo, ktoré sme mali s bratmi a aké to bolo. Brezno, večne na konci sveta, málo roboty, veľa kameňa v srdciach, ale aj veľa voľnosti v mysliach a zelene na horách. Vždy bolo to Horehronie také, také … ľudové a jánošíkovské. Vždy sa čakalo na spasenie a viac pohárikov sa otočilo hore dnom ako by sa mohlo. Stále to tam väzí? Stále sa treba biť do hrude a myslieť si, že sme pupok sveta?

A spomínam si aj na pubertu. Vnímavú aká len vnímavá môže byť. Ako sme nadávali za Mečiara a neskôr aj proti nemu. V krátkom rozpätí… Ako som prikovaný v starom ošúchanom kresle čumel na neho v telke, keď mával spánombohom a išiel od nás. Ty si v kuchyni varila a tešili sme sa, že snáď už to bude lepšie a možno bude aj viacej do hrnca … či viac rozumu, tam na okolí. Vždy nemyslieť len na seba, tak ste ma to s otcom podvedome učili. Buď tvrdý, silný, ale pomáhaj … pomôž slabšiemu, ale neuhni. V návale sociálneho cítenia sme volili v 98-om Roberta s SDĽ. Možno sme mysleli, že bude iný. Ja mladý, akosi ešte prirodzene ľavičiarsky a vy starší, s nádejou, že niekto zastaví to divoké privazitérske eldorádo a snáď sa hladiny a doliny vyrovnajú … tam sme sa naposledy zmýlili a posledný raz ho volili.

A spomínam na prvú prácu. V Brezne po „výške“ neštekol ani pes po poriadnej robote, skončili sme poniektorí opäť v Bratislave. Tá nás neodmietla, spravili sme si ju na vlastný obraz, zamilovali a zabývali. Je aj naša. Aj preto pri nej stojím dnes. Pamätám mama, ako sme spolu vypĺňali prvé daňové priznanie mňa, čerstvého živnostníka. Samé čísla, hausnumerá … ako si ma sledovala, keď som sa roky sťažoval, že Fico sociálny už dávno nie je. Že z mojich daní a odvodov tečie niekam inam a že keď ma skolila na dlho choroba, spoznal som ošarpanosť a bezútešnosť nemocníc v ich rovnakom stave aj vyše 20 rokov po prevrate … 20 rokov! A žil z almužny na chorej a splácal hypotéku a díval sa, ako si niekto v Monaku na jachte váľa šunky a zarába vlastnou strapatou hlavou. A niekde na operačke nevymenili ani rozbitú kachličku, lebo oni si nevšimli. Ten prevrat. Ale cétečka vymieňali jedná báseň. A upratovacie firmy. A mýtne tendre a dépeháčkarov a mne prišla upomienka z daňového úradu na pokutu z akéhosi nezaplateného odvodu aj 8 rokov po zrušení živnosti. Aj s poriadnym penále! A boli v práve, lebo však na podacom lístku z pošty nie je napísané, že som im to tlačivo poslal… a potom sa to mihalo ozlomkrky vedľa seba, lebo vieš mama sama. Ja som mal veľa práce, stavebný inžinier, čo ho robota baví. Večne zahrabaný v počítači a na stavbách. Ale keď sleduješ, aké paláce si oni stavajú a ako tvoji známi zo stavebného biznisu na Považí predávajú nakladače a karbobrúsky na bazári, lebo veď Váhostav neváha, Váhostav stavia, tak mi nebolo všetko jedno. Keď sleduješ Hedvigu, ako sa jej dvaja najmocnejší vysmievajú a vyštvú ju z rodnej hrude, tak čo som si mal myslieť? Že ona na oslavy MDŽ nepatrí? Lebo je „zlá Maďarka za Dunaj“? Alebo Dano, dlhé vlasy mal. Doteraz leží jeho tieň za Dunajom a ako výkričník je vztýčený k hradu. Kto ho pochová, ten tieň? Všetky tie tiene nenávisti a nadávok a lží, ktorými nás kŕmili obaja Robovia aj s partiou dlhé roky? Všetky tie posmešky novinárom, sestričkám, učiteľom, Rómom, všetkým iným odlišným, všetkým tým, čo sa dokázali postaviť a nečakali tak ako dotácia na uhlie, zabalení v alobale, s viagrou pod pazuchou na čistý deň? Tak som sa pýtal mama, kedy tomu bude koniec a čo mám urobiť? Čo mám urobiť, aby zmizol aj plazivý tieň hnedého kotlebovského moru, čo už dlhé roky zaplavoval naše doliny a hladiny a ktorému smerovaniu pomáhal Smer-sociálna demokracia a všetky tieto jeho krivdy sveta, len v Bratislave si to nevšímali?

Tak som to urobil ako cítim a učili ste ma. Spomínam ako sme pred dvoma rokmi sedeli v Brezne sami dvaja večer v kuchyni a hovoril som ti, že vzniklo Zabudnuté Slovensko. A že začíname v Brezne a že ideme proti kotlebovcom, aby viac nedupotali ich kanady po ČSA-čke a hlavách bezbranných ľudí. A ty si len preglgla a ja som čakal a vedel, že v jame levovej breznianskej môžeš byť terčom posmeškov a intríg. Však nič nové. A prvé slová si povedala: Ako môžem pomôcť? A odvtedy sme prebrázdili 15 miest, spoznali tisícky študentov a stovky dospelých a pýtali sa ich prečo. Prečo? A ty vieš čo nám hovorili? Že hnedých volia, lebo: chudoba, akási nasratosť a lebo Fico! Rozumieš, lebo Fico! No a oni sú vlastne dvojčatá. Vieš, teraz už viem, že my sme celý čas bojovali proti obom. Kotleba je Ficov brat, jeho súputnik, jeho odraz v zrkadle. Oni sú Mečiar, Fico a Kotleba v jednom. Oni sú naša pomsta za to, že sedíme doma, že nám nevadí amatérskosť, že nám nevadí rodinkárstvo … alebo že sme vlastne takí?

Lebo mama vieš. Pýtam sa aj teraz, čo treba robiť. A vravím si: mamy, choďte a povedzte, že vám zabili deti a že oni majú krv na svojich tvárach. Že nie, oni nedržali spúšť, neobjednávali, neplatili vrahov. Ale celé tie roky ich na to pripravovali s miliónmi v keši a klapkami na policajných očiach. Prosím choďte a klopte na dvere a hľadajte. Nájdite ďalších Jánov Kuciakov, ďalších Jergušov Ridzoňov, ďalších Marekov Machov, ďalšie Zuzky Hlávkové a Karolíny Farské. Choďte a povedzte im, že nech sa neboja. Nech vystúpia z tieňa, nech sa ozvú. Nech burcujú, ale spájajú. Nech nesedia doma, že budete za nimi stáť, budeme stáť za nimi. Že nenecháte zabiť ďalšie vaše deti a že ich nechcete vidieť pochovávať v svadobných šatách. Že nechcete aby zlo plodili zlo a že chcete jednotu, ľudskosť, znášanlivosť, že chcete dialóg, čistú hru a veľa lásky. Tej im chýba najviac, tým hore. Choďte a povedzte im, že nemôžu zabudnúť na svoje detstvo a svoje sny ako oni a že ich chcete vidieť pracovať a žiť doma, nie v Dubline či Mníchove.

Že už stačilo. Toto im povedzte. Že v tých ďalekých dolinách a hladinách je veľa statočných ľudí, čo sa neboja postaviť zlu. V našom zabudnutom, ale verím že čoraz slušnejšom Slovensku.

Budem končiť mama. Ide hlboká noc. Ale čoskoro bude svitať. Verím že na lepšie časy. Žiadna vražda mladých ľudí, Janka a Martinky, nemôže dávať zmysel. Ale môže dávať odkaz. Vydržať a nezlomiť sa. Tak ako ste to nás aj ich učili.

Tvoj syn Michal Karako.

Teraz najčítanejšie

Spoločná krajina a Zabudnuté Slovensko

Občianska iniciatíva "Zabudnuté Slovensko" vznikla po voľbách v marci 2016. Organizátormi sú občiansky aktivista Michal Karako a novinár Andrej Bán. Ich cieľom je diskusia na témy extrémizmu a fašizmu, xenofóbie či intolerancie, ale podujatia sú zároveň vyjadrením spolupatričnosti jednotlivých regiónov Slovenska a podporou regiónov a ľudí v nich žijúcich. Od septembra 2016 Katedra politológie Filozofickej fakulty UK v spolupráci s Denníkom N spustila projekt “Spoločná krajina”, vrámci ktorého osobnosti, členovia Katedry politológie a redakcie Denníka N diskutujú so stredoškolákmi o tom, čo ich hnevá, čoho sa boja, prečo chcú odísť do cudziny a snažia sa pochopiť, prečo by niektorí z nich volili extrémistov. Zabudnuté Slovensko a Spoločná krajina sa spojili, aby vytvorili väčšiu hrádzu voči týmto negatívnym tendenciám v spoločnosti. V blogoch sú prezentované názory organizátorov, hostí podujatí a ich podporovateľov.