Denník N

Z popola našich nádejí

Keďže sa dnešného pochodu s veľkou pravdepodobnosťou nebudem môcť osobne zúčastniť, pripravil som si vopred článok vo forme príhovoru. Dúfam, že tak svojou troškou prispejem k vyššej účasti na tejto zlomovej udalosti.

Obrázok: carbonblack.com

 

Vážení občania Slovenskej republiky aj ďalší zúčastnení, ktorým súčasná situácia nie je ľahostajná,

Začnem trochu zoširoka…

V nedeľu 25.februára som ešte stále dospával robotu. Či prvú, druhú alebo neplatenú tretiu, netuším. O čase, kedy ležia už asi len mačky, som si s jedným otvoreným okom pozeral newsfeed na Facebooku, či sa udialo niečo zaujímavé.

Keď som zachytil správy o brutálnej poprave Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, bolo mi jasné, že nielen môj (doslovne) spánok je na konci, ale že nastalo aj veľmi tvrdé prebudenie slovenskej verejnosti.

S premiérom tejto krajiny a jeho garnitúrou sme si nedobrovoľne prešli všeličím, od väčších či menších podvodov s DPH, nedôstojným parazitovaním na utrpení nevinných počas vrcholnej fázy migračnej krízy a pravidelnými útokmi na novinárov a ich profesiu.

Keď sa do éteru dostali “špinavé protislovenské prostitútky”, najprv nastalo zdesenie a neskôr smiech, ktorý mal zakryť zúfalstvo. Pri všetkých perlách, ktoré z tlačoviek lietali, sa už človeku nechcelo plakať.

Vtedy by mi ani nenapadlo, že tu raz budeme riešiť veci, o ktorých sme si mysleli, že sa dejú akurát tak v Rusku. Nestačilo, že nám sem kúsok Východu nanosili Rostas a iní šíritelia konšpirácií, hoaxov, dezinformácií či pseudovedy. Najnovšie prišlo aj premiérovi ako dobrý nápad prerážať dno. Asi aby naň pri svojom páde nikdy tvrdo nedopadol, neviem.

Ešteže pán prezident nestratil chrbtovú kosť a morálny kompas, a namiesto odvádzania pozornosti od skutočných problémov ukázal na možnú novú štartovaciu čiaru.

Nevieme, kto presne stál za vraždami, ktoré nami všetkými tak pohli. Avšak práca, akú za sebou Ján Kuciak zanechal, v kombinácii s reakciou premiéra a ďalších, sa stali akýmsi gigantickým vedrom plným ľadovej vody, ktoré nám už nedovoľuje vrátiť sa do zvyčajnej letargie.

Predtým sme si azda mohli povedať, veď sa nemáme až tak zle, žijeme, nikto sa nás nechystá zabiť. Tak sme zaťali zas a znovu zuby a išli ďalej. Poprava dvoch mladých a šikovných ľudí, ktorí prinášali tejto spoločnosti nemalý osoh, akoby spálila dôveru mnohých občanov Slovenska na popol.

Nenechajme sa ale zraziť dole, zavesiť hlavy a neodvráťme oči v znechutení z vývoja. V každej osobnej kôpke popola si nájdime možno aj jediné ohnivé pierko. Z vtáčej perspektívy tak vznikne akýsi fénix. Každé pierko môže napísať nový príbeh a tento fénix tak môže znovuzrodiť túto krajinu na takú, akú sme si predstavovali a akú by sme chceli mať.

Takú, odkiaľ sa nebude cez otvorené hranice utekať za lepším životom na Západ, lebo tu to vraj nemá zmysel.

Ako sa spieva v hymne, Slovensko naozaj dlho spalo. Keď spíte príliš dlho a tvrdo, môžu vás okradnúť, uniesť, robiť si s vami, čo sa im len zachce. Bol by som rád, keby ten budíček nebol taký krutý a drastický, zlomové momenty dejín, a nepochybujem, že jedného sme práve svedkami, si ale nikdy okolnosti nevyberajú.

Prvý krok máme za sebou. Zdvihli sme sa z pohodlia a pochodujeme, lebo máme radi svoj domov, blízkych, svoje mestá či dediny a vážime si demokraciu. Svojimi slzami a odhodlaním poďme očistiť spoločne našu vlajku od škvŕn, ktoré sa na nej za dlhé roky objavili.

Aby sme skutočne spravili česť pamiatke Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Ďakujem za pozornosť

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kizák

Metalista, ktorému nie je jedno, čo sa deje vo svete i doma :)))