Denník N

Rok 1989 a rok 2018

Ani takmer 30 rokov po skončení jedného systému nie je v spoločnosti jasná predstava o občianskej spoločnosti. Sľúbili sme si však vydržať.

Je 9. marec 2018, 16:58. V Bratislave a v iných mestách Slovenska prebiehajú protesty. Počúvam cez live stream a vraciam sa takmer o 30 rokov naspäť myšlienkami. Rekapitulujem, aký príbeh sme si tu my, občania, s našimi politikmi za tých 30 rokov napísali.

Bolo to okolo 19. novembra 1989, keď otec prišiel domov neskoro večer. Z Bratislavy. Šiel z práce z Trenčína hneď na vlak a večer späť. Nie je to literárny obraz, ale skutočné pomenovanie reality, keď poviem, že v jeho tvári niečo vyslovene žiarilo. Bola to nádej, ktorú vkladal do zmien, ktoré sa rysovali.
Vtedy sme nevedeli ešte, čo presne chceme, ale vedeli sme istotne, čo nechceme. Požiadavky nám stačili jednoduché: koniec vlády jednej strany a prvé slobodné voľby. Tak to nastavili predstavitelia VPN. Tiež nemali jasnú predstavu, ale vedeli, že treba odovzdať vládu do rúk ľudí. Sľúbili sme si lásku, pravdu a vydržať.
V tom čase ešte sedeli na stoličkách v podnikoch a v úradoch ľudia, ktorí tiež nemali jasnú predstavu. Nevedeli, čo bude. Pre nich však nastávala neistá situácia. Predstavitelia štátu preto rozprávali len o korektnosti, o násilnom prevrate. Niektorí sa báli aj ukázať na ulici.
Rovnako bola polarizovaná robotnícka trieda, ktorá síce bola za socializmu oproti iným zvýhodňovaná, no tušili, že robotník vo vedľajšom Rakúsku ich životnou úrovňou strčí do vrecka. A tak sa pridali aj oni vtedy ku generálnemu štrajku za zmenu, ktorú pomenovať presne nevedeli.

Začali prvé diskusné okrúhle stoly, ľudia dýchali slobodu a komunisti menili farbu. Nikto ich až tak veľmi nevymieňal. A tak im stačilo za pár mesiacov prevrátiť kabát. Odstránili zo stolíkov zástavu ZSSR.

Prišli voľby prvé, druhé a národ si volil zástupcov. Očakával, že zástupcovia sa konečne zmenia, ale svoje napojenie na úradníkov, svoje výhody si chceli poväčšine ponechať. Zmena mala nastať niekde inde ako u nich. Všetci boli plní očakávaní.

Potenciál novembrových politikov však bol podporený len krátku dobu, už onedlho ich potenciál prevzal Mečiar, predtým komunista. Už prvé turbulentné roky s demokraciou nám ukázali, že nás čaká nenudný príbeh a nemusí to byť med lízať. No mnohí potrebovali záchrancu,  ktorý im povie otvorene, že občania sa nemusia zmeniť, stačí zmeniť hranice a označiť nepriateľa. A občania zvolili Mečiara ako vodcu.

 

Hneď po prvých voľbách prišla transformácia ekonomiky z centrálne plánovanej na kapitalistickú s významným podielom súkromného sektoru. Ten bol spočiatku taký nedotknuteľný, že napojenie vlastnej firmy na štátny rozpočet bolo kryté obchodným tajomstvom a nedalo sa nič zistiť. Rozkrádanie centrálnej ekonomickej zložky tak nadobudlo nový rozmer. Občanom politici zakrývali oči národnostnou otázkou. Občania na to skočili, takže sme bojovali proti najväčšiemu nepriateľovi- Maďarom, ale aj Čechom, s nádejou, že slovenská koruna bude druhou markou. Keď sa nepodarilo, tak sme to mali ukázať na kurze slovenskej koruny k českej. Ani to sa nepodarilo, ale kampaň neutíchala. Komunisti na čele s Mečiarom a Gašparovičom šli skákať vatry zvrchovanosti. V popredí bublal nacionalizmus, štátny teror a občianska spoločnosť bola v plienkach. To už občania naplno podporovali toto divadlo Mečiara a nevadili im ani jeho kauzy.


Po 10 rokoch od revolúcie sme sa niektorí cítili ako vypľutí a vyžuvaní nacionalistami, ktorých bolo okolo 60% v roku 1992. V roku 1998 sme to s ťažkosťou proti nimi prebojovali a začala nová fáza.

Mnohé podniky na dne, banky, silno podkapitalizované, krachovali a štát musel zasahovať a platiť. Koalícia, ktorá nebola jednotná, keďže každá zo strán (ak SDK rozdelíme na zakladajúce strany) nezískala ani 20%, musela robiť kompromisy. V roku 2002 sa už situácia začala obracať. Ľudia pochopili, že slovo národ nie je samospasiteľné a tak národniari po dlhom čase oslabili. V parlamente tak s veľmi miernou prevahou mohol Dzurinda zostaviť vládu, tentokrát s vlastnou SDKÚ. Bývalí komunisti v HZDS alebo Smer-SD mali v parlamente aj tak silné slovo, ale demokratickí voliči aj tak cítili konečne nádej. No všetci sme už začali tušiť, že už nehovoríme o mafianskych praktikách, ale najväčším problémom začina byť korupcia, ktorú sa stále nedalo potlačiť.

Dzurindova vláda mala 4 roky na to, aby v širšej koalícia ukázala, že vieme byť slušnou krajinou. Žiaľ, ani Dzurindovi sa to kvôli ďaľším korupčným kauzám nepodarilo. Voliči HZDS  sa presúvali do Smer-SD alebo k nevoličom, čím počet nevoličov stúpol nad 40%. Stále však počet odídencov stačilo na to, aby Smer vyhral nasledujúce voľby. Po dokonaní mečiarovho molocha tak nastúpil druhý moloch – Smer-SD. No sekundovala mu v počte voličov SDKÚ, aj keď rozdiel bol zjavný. Ľudia však už boli dosť frustrovaní.

V roku 2006 sa Slovensko nachádzalo v situácii, kedy sme sa dostali do EÚ, ekonomika napredovala, ale korupcia fungovala aj na najvyšších miestach (Palacka, či ďalšie kauzy SDKÚ). A to demokratický občan nemá rád.

Smer preto získal aj tým, že sa nehlásil k problémom Dzurindovej vlády. Niektorým svitla nádej na nový poriadok (po 1989 už tretí raz), s ktorým šiel do volieb. Do vlády si však zobral HZDS a SNS, proti ktorým viedol kampaň. Začala znovu rásť nespokojnosť časti obyvateľstva, pretože koalícia zase vyrábala škandály, ktoré sme si pripomínali z čias mečiarizmu. Takže rastúca SDKÚ pre zmenu dostala v roku 2010 šancu s ďalšími novými subjektami.

Rok 2010 bol prvým rokom od roku 1989, kedy zvíťazil hlas demokratickej sily, ktorá už nehovorila len o biznise, ale silno vravela o potláčaní ekonomickej kriminality a odpolitizovaní celého systému. Táto vláda však narazila problém, ktorý frustroval demokratických občanov. Tí chceli konečne vidieť skutočnú zmenu od roku 1989, ale na povrch sa dostal korupčný príbeh „Gorila“ spájaný práve so stranou SDKÚ. Frustrácia bola taká silná, že ľudia vyšli do ulíc. Voliči SDKÚ sa rovnako, ako voliči HZDS, už viac k pôvodnej strane nehlásili.

Od roku 1989 sme teda mali mafiánskeho Mečiara, gorilovskú demokratickú scénu a Smer, ktorý kryl rozkrádačky SNS. A čudovali sme sa, že nech zvolíme kohokoľvek, vždy bude rozkrádať. Mali sme na to právo. Všetky nádeje, ktoré boli vkladané do demokratických síl, zlyhali. Dzurinda tak, paradoxne, pochoval na istý čas nádej pre demokratické pomery na Slovensku. Ľudia to vyjadrili v nasledovných voľbách, keď niektorí voliči prešli k úplne novým subjektom a Dzurindu s jeho Gorilou nechali na smetisku dejín. Tým dali možnosť druhý raz výrazne vyniknúť Smer-u.

Vláda Smer-u mala silný mandát. Čoskoro sa ukázalo, že Fico reaguje na korupčné kauzy horšie, ako Dzurinda. No elektoriátu, ktorý Fico prevzal najmä z HZDS, to nevadilo. A občan zase len čakal 4 roky, kedy sa konečne bude môcť Slovensko nadýchnuť. Medzitým sme si prvý raz od roku 1989 zvolili prezidenta, ktorý nebol aktívnym komunistom. Voľby v roku 2016 mali definitívne povedať koniec červenej a nacionalistickej bande. Nestalo sa.
Nacionalisti zavoňali novú príležitosť a začali sa tváriť, ako keby nám tu nerozbili Československo, nevytvorili s Mečiarom oligarchov a kapitálotvornú vrstvu. Teraz by zase chceli rozbiť EÚ. Ich politika založená na nenávisti dokonale kopíruje obraz z roku 1992 a protimaďarské nálady na Slovensku, ktoré nás spoľahlivo poslali do izolácie.

Voliči si povedali, že si takúto vládu neprajú. No stále silný Smer, ktorý voľby vyhral, dokázal zlákať dve nové strany, ktorých voliči s takýmto preskokom nepočítali. Demokrackí občania tak znovu dostali facku. Po roku 1989 tak nepochodili ani s Bugárom. Facku dostali od Dzurindu a jeho Gorily. A komunisti s nacionalistami viac ako 80% času od 1989 traumatizovali spoločnosť. Či už Fico a Kaliňák s Bašternákom a talianskou mafiou, SNS s rozkrádačkami, Sulík s naivnou hrou s Kočnerom alebo Mečiar s krvou na rukách, ktorého 15 rokov držal Fico.

A tak sa nachádzam na tomto rozmedzníku. Ľudia znovu očakávajú. Ako keby stále dúfali, že sa im podarí dať dole všetkých komunistov, nacionalistov, korupčníkov a mafiánov. A je smutné, že ďalší zatiaľ tých komunistov, nacionalistov, korupčníkov a mafiánov volia a potom nám povedia do očí, že nie je koho voliť. Aby to následne spravili znovu.

Je to smutné, keď poviem, že najlepším premiérom Slovenska bol Jozef Moravčík. Žiaľ, boli to občania tohto štátu, ktorí ho dali dole a odovzdali moc Mečiarovi s jeho Nocou dlhých nožov. Rovnako nám tí istí nacionalisti chcú teraz nanútiť, aby sme sa báli priznávať ku skutočným hodnotám. A pritom sú to oni, kto nám tu na desaťročia celú slušnú politiku pošliapali a slušných ľudí označili za hlúpych a málo priebojných. A deje sa to nielen vo voľbách, ale aj v normálnom živote. Vysmejú sa vám, keď si vážite spravodlivosť a dáte šancu protivníkovi, pretože si vážite rovnosť šancí. A protivník vás dá následne dole, lebo nikdy nepochopí, aký princíp ste mu preukázali. Nepochopí, že ľudia zaňho šli v novembri 1989 s kožou na trh. Nepochopí to, lebo to nezažil. Vie len spochybňovať, urážať a hrať neférovú hru. Nepochopí, že krajina bude prosperovať len vtedy, keď bude existovať férová súťaž v školách, na pracoviskách, v úradoch.

Nie je nám to jedno. Je čas. V mene všetkých ľudí, ktorí stratili 30 rokov života v boji o lepšiu budúcnosť. Nestraťme ešte viac, lebo nacionalisti už čakajú a tvária sa, že sú zase iní.

Teraz najčítanejšie