BLOG
Návrat
Návrat
4 427

Moje zhromaždenie Postavme sa za slušné Slovensko

Keď Jánova sestra dokončila krátku reč, zvony zvonili a zvonili. A my sme dlho tlieskali a plakali.

Postavme sa za slušné Slovensko. Foto: Zora Pauliniová

Pondelok 5.3.2018, prázdna Bratislava, skoro žiadne zápchy, ako v 90-tych rokoch, začiatok jarných prázdnin.

Piatok, námestie SNP, zhromaždenie Postavme sa za slušné Slovensko. Lebo sa 90-te roky vrátili.

Rozmýšľal som, či prídu ľudia, keď sú na lyžovačke s deťmi. Tiež som si spomenul, ako som sa v novembri 89 obliekal na demonštrácie, dával som si hrubý sveter a na to prešívanú rifľovú bundu, jednak bola zima, ale rátali sme s tým, že nás na tom istom námestí budú biť obuškami.

Ľudí prišlo veľa. Ako vtedy.

Ako jeden zo zástupcov MVO som sa mal dostaviť za pódium. Organizátori mi vopred  povedali, že sa nemám obávať, že ma budú novinári obťažovať. Prekvapilo ma, že ich tam bolo veľa. Ale stáli, čakali, občas niečo prehodili. Prišli ako ľudia, nie za reportážami.

V očiach organizátorov bolo vidieť únavu, napätie, odhodlanie a nesmierne priateľstvo voči ľuďom okolo. Fascinovalo ma pozorovať, ako si rozumejú milisekundou očného kontaktu v dave, alebo krátkym dotykom vo frmole.

Policajti s nimi zohrato spolupracovali.

Nejaká mladá žena, skoro dievča, nám s úsmevom dávala inštrukcie, kam sa máme na pódiu postaviť, upokojovala nás, aby sme neboli v strese. Po chvíli som zistil, že je tehotná a došlo mi, že sa rozprávam s Katarínou Nagy Pazmány, ktorá s manželom Petrom Nagym rozbehli spomienkové a protestné akcie pred týždňom.

Boli tam zástupcovia kultúry, školstva, zdravotníctva, MVO…, bolo vidieť ako sa rečníci pripravujú. Nikto z organizátorov neriešil, čo bude kto hovoriť, overovali len, aby to nebolo dlhšie ako 5 minút.

Robo Roth čupel a prechádzal si svoj text, mal som dojem akoby šiel rozprávať na verejnosť prvýkrát. Keď potom čítal svoj literárny kus, papier sa mu triasol. Digitálny teplomer na námestí ukazoval 8 stupňov.

Robert Bezák stál tvárou tesne pred celtovou stenou stanu a ja som rozmýšľal, či sa modlí, alebo sa pripravuje. V ruke držal papier s pár odrážkami.

Mária Jasenková z Plamienka mi hovorila, ako zažila kadečo, ale hovoriť pred takýmto davom ešte nie. Z jej vyjadrení som nadobudol obavu, ako to zvládne. Keď som potom stál za ňou, zistil som, že hovorí bez papiera, bez akéhokoľvek boďáku. Neburcovala dav, bola osobná.

Katarína Farská a Juraj Šeliga, ktorí zhromaždenie moderovali, boli medzi jednotlivými vstupmi pokojní, vecní, sústredení, jednoducho profesionálni.

Ochrankári boli ako jastraby, fakt si dávali záležať.

Niekedy ku koncu, keď sa vystriedali skoro všetci rečníci, sa rozozvučali zvony. Pozrel som na hodinky, či je nejaká celá hodina. Bolo 17:38. Moderátori ohlásili, že na pódium príde setra Jána Kuciaka a že nasledujúce minúty budú spomienkou na Jana a Martinu.

Keď Jánova sestra dokončil krátku reč, zvony zvonili a zvonili. A my sme dlho tlieskali a plakali.

Program ukončili manželia Katarína a Peter. Celý čas som sa nich díval zozadu ako sa držia za ruky.

 

 Marek Roháček, sociálny pracovník, Návrat, o.z.

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Sme nezisková organizácia, ktorá od roku 1993 presadzuje a podporuje návrat opustených detí z inštitúcií (detských domovov) do rodín. Našou víziou je prakticky a odborne prispieť k dosiahnutiu takého stavu v spoločnosti, v ktorom všetky deti budú prežívať detstvo v rodinách schopných poskytnúť im bezpečie, starostlivosť a lásku. Všetky opustené deti nájdu útočisko v rodinách ochotných postarať sa o ne. Rodiny s vážnymi problémami dostanú včas potrebnú sociálnu a psychologickú pomoc, aby sa predišlo vážnemu strádaniu ich detí.

Blogy

|