Otázka pri titulkoch
Mám virvar v hlave … a nie som sám … sú nás tisíce. Slovákov pýtajúcich sa dookola tú istú otázku: „Čo sme to za krajin, ako sme sa sem dostali?
Sme na rázcestí. Klišé neklišé, tieto dni rozhodujú o tom akí sme … akí chceme byť.
Pred pár mesiacmi som bol v kine na filme Únos.
Pod kožu idúci príbeh, pripomínajúci obdobie babiek demokratiek, vilu Elektra, slovenské Švajčiarsko zízajúce na svet z billboardov po celej krajine … to všetko po taktovkou „boxeristu“ Vladimíra Mečiara a jeho „tajomníka“ Ivana Lexu. Temný „stredovek“ novodobých slovenských dejín … nič podobné sa už nemalo opakovať.
Pri čítaní záverečných titulkov sa ma však zmocnil okamihový nepokoj s otázkou: „Budú aj moji dvaja synovia a ich generácia o 20 rokov sedieť v kine a zažívať obdobnú emóciu sledujúc sfilmované udalosti dneška, alebo budú ušetrení hanby a hnevu?”
Nechcenú odpoveď na túto otázku som bohužiaľ dostal v osudný pondelok, 26. februára.
Ján Kuciak, Martina Kušnírová … dvaja mladí ľudia, ktorých tragický osud navždy zadefinuje Vás, mňa, moju rodinu, Slovensko.
Bol zavraždený novinár … mrazivá veta.
Tých uplynulých štrnásť dní je plných vnútorného nepokoja … a to bez ohľadu na to, či sa na to pozerám ako otec, bývalý novinár, občan alebo z pozície šéfa jednej z najväčších spoločností na Slovensku.
Takmer tri desaťročia si spoločne hrkútame o tom aká morálna spoločnosť sme. Spoločnosť postavená na hodnotách, úcte a rešpekte. „Tých pár „zhnitých jabĺk“ to sú deviácie, to nie sme my, Slováci sú dobrí.“ Skutočne je to tak? Pre koho je táto krajina? Čo za morálku nám to tu vládne?
Morálka je (nanešťastie) veľmi individuálna záležitosť. Osoba riadiaca sa vlastným morálnym kompasom a vlastnou definíciou toho čo morálne je a čo nie je svojim správaním nevyhnutne vplýva na svoje okolie. V politike sa tento vplyv geometrickým radom násobí.
Som úprimne presvedčený, že politika a fungovanie štátu nemusia byť nevyhnutne definované výsostne v duchu technológie moci a lá Niccoló Machiavelli, kde účel svätí všetky prostriedky a že neplatí, že “človek je človeku vlkom”, ako to tvrdí Thomas Hobbes.
Desaťtisíce Slovákov minulý piatok v slovenských mestách a zahraničí jasne povedali čo chcú … chcú slušné Slovensko, krajinu na ktorú budú hrdí nielen vďaka športovcom … chcú žiť v krajine kde etika, morálka a slušnosť definujú charakter štátu.
Za tých tridsať rokov sme si zvykli na čo to…. korupciu, rozbité cesty, slabú vymožiteľnosť práva, vnímanie úspechu a šťastia cez peniaze … dúfam však, že na vraždu, ohavnú úkladnú vraždu dvoch mladých ľudí si nikdy nezvykneme … nesmieme. Kvôli sebe, kvôli mojim dvom synom.
Nesmrteľný Charlie Chaplin pred takmer 80-timi rokmi povedal: „Cesta života môže byť slobodná a krásna, no stratili sme sa po ceste.“
„Súčasná mizéria je vandrujúca chamtivosť – horkosť ľudí, obávajúcich sa napredovania. Nenávisť ľudí prejde a diktátori zmiznú a moc, ktorú vzali od ľudí, sa vráti k ľuďom,“ dodáva Chaplin.
Slová mrazivo aktuálne pre Slovensko posledných dní.
Čo z toho vyplýva pre mňa?
Ako otec chcem vychovať z mojich synov “rovných”, ľudí. Ako bývalý novinár nestratiť kritické myslenie a nepodliehať prílišnému cynizmu. Ako šéf O2 nezísť z cesty férovosti, transparentnosti. Firmy majú psiu povinnosť postaviť sa týmto situáciám čelom. Nejde totiž len o formu spoločenskej zodpovednosti, ide o investíciu. Investíciu do boja proti korupcii a rodinkárčeniu.
Čím čistejšie prostredie tu budeme mať, tým ľahšie sa nám, aj mne samotnému bude dýchať … ako otcovi, občanovi … a o to lepšie sa tu bude aj podnikať.
