Denník N

História tu je pre prítomnosť

Canberra, Unesené generácie a roztomilé kačiatka na záver.

Do Canberry sme vchádzali za tónov vážnej hudby, graciózne ako barokoví páni. Cesty tu boli prázdne a tých pár áut, ktoré sme stretli, išlo hlboko pod predpísanou rýchlosťou, nie ako v Sydney, kde sa nás každý snažil vytlačiť z cesty.

Keď sa v roku 1901 Austrália stala federáciou, Melbourne bolo vyhlásené za dočasné hlavné mesto, čo sa ale Sydney, najväčšiemu rivalovi, nepáčilo. Dlho diskutovali o tom, ktoré z nich bude hlavným mestom. Nakoniec spravili kompromis, dohodli sa, že najrozumnejšie bude, ak hlavné mesto posadia niekde medzi, vybudovali Canberru a v roku 1927 sem presťahovali vládu.

V parlamente sme študovali jednu zo štyroch existujúcich kópií Magny Carty z roku 1297. Magna Carta je listina, ktorá je vo svete známa ako základný kameň ústavnej a parlamentárnej vlády. Podľa nej nikto, vrátane panovníka, nestojí nad zákonom, každý slobodný občan má právo na spravodlivý súd a podobne. Jej princípy tvoria napríklad aj Všeobecnú deklaráciu ľudských práv.

Tiež nás zaujímali vzťahy s Aborigénmi. Bola tam listina Ospravedlnenie sa pôvodným obyvateľom Austrálie, ktorou sa premiér Kevin Rudd 13. februára 2008 formálne ospravedlnil Aborigénom za odoberanie ich detí z rodín, tzv. stolen generations.

 

Unesené generácie

V kresťanských misiách sa Briti snažili scivilizovať Aborigénov, čo v preklade znamenalo, prinútiť ich zabudnúť na vlastné tradície, spiritualitu a jazyk, teda zničením ich kultúry vyriešiť aborigénsky problém. V inštitúciách bolo zakázané rozprávať vlastným jazykom. Ak niekto prehovoril inak ako po anglicky, dostal výprask. Čas na vzdelávanie, ktorý by im umožnil rásť, nebol, a keď áno, tak vzdelávanie v porovnaní s bielou populáciou bolo podradné. Namiesto toho sa deti učili ako byť dobrou slúžkou alebo pomocnou silou pri dobytku. Mnoho detí bolo zneužívaných fyzicky, emocionálne a sexuálne nielen v misiách, ale aj v rodinách, do ktorých boli poslané.

Osem desaťročí, od 90-tych rokov 19-teho storočia, do 70-tych rokov 20-teho storočia, deťom domorodých obyvateľov hrozilo nebezpečenstvo únosu autoritami. Sústredili sa hlavne na tie, ktoré derogatívne volali half caste, teda deti zmiešanej krvi. Vraj sa dali ľahšie asimilovať. Ak by sa asimilácia podarila, o pár generácii by na svete nezostal jeden čistokrvný pôvodný obyvateľ Austrálie.

Deti v komunitách boli naučené, že keď sa objaví auto, majú utekať do outbacku, vnútrozemia, kde ich goonya (beloch, z doslovného prekladu výkal) nenájde ani za milión rokov. Keďže v tých časoch šoférovali iba bieli, každé auto bolo nepriateľské.

Mnohí Aborigéni ani nevedia, koľko majú rokov. Guy, s ktorým som sa o tom bavila povedal, že má medzi 55 až 65 rokov. On bol poslaný na jednu misiu, jeho sestra na inú. Pamätá si len bitku a lopotu.

Človek ani nemusí byť psychológom, alebo sociológom, aby pochopil, aké škody takéto zaobchádzanie spôsobuje. Aké sú vyhliadky pre človeka, ktorý stratí identitu? Keď mu chýba sebavedomie, neverí autoritám, je nezaradený do spoločnosti, spoločnosť ho odmieta, trpí depresiou, je závislý na omamných látkach, je neschopný založiť si rodinu, alebo  postarať sa o ňu, keď v rodine vládne násilie, keď je človek kriminálnikom a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej? Treba si priznať chybu, poučiť sa z nej a spraviť niečo naozajstné pre nápravu, niečo, čo bude mať zmysel pre celú spoločnosť. Majorita si však nechce priznať, že je na vine. Ukazuje na druhú stranu, to oni sú tí zlí, to oni sa nechcú prispôsobiť. Neuvedomuje si, že správanie menšiny je výsledkom konania a predsudkov väčšiny.

 

Kde je tá Ambasádová štvrť?

Potom sme blúdili po Canberre v snahe nájsť ambasádovú štvrť, kde je vraj každá ambasáda reprezentovaná aj architektúrou krajiny. Nedarilo sa nám a keďže slovenská tam ani nebola, vykašľali sme sa na celú štvrť a vyrazili do Národného parku Kosciouszko, pod najvyšší vrch Austrálie – vrch Kosciouszko, ktorý má 2228 metrov. V parku sa dá aj lyžovať. V zime, samozrejme. Prekvapenie číslo dva, čo sa týka klímy. No čo, no čo, aj bystrejšie mozgy sa podarilo vymyť.

Napriek tomu, že je hora pomenovaná po poľskom národnom hrdinovi, generálovi Tadeuszovi Kosciouszkovi, som s poľskou výslovnosťou nepochodila. Keby niečo, po austrálsky sa vyslovuje /Kozyosko/.

Kačiatka

Sedela som na brehu riečky. Luke obďaleč chytal ryby.

Priplávalo ku mne osem kačiatok. Vystúpili na breh. Stáli tak blízko, že stačilo natiahnuť ruku a mohla som sa ich dotknúť. Pokukovali po mne a očividne o mne hovorili.

„Čo to je?“

„Neviem. Dýcha to.“

„Chúďa, aké neforemné.“

„Nevieš, čo hovorí?“

„Netuším.“

„Poďme sa radšej pretekať proti prúdu.“

„Poďme!“

„Poďme!“

„Ja vyhrám!“

„Ja!“

„Ja!“

Ani preteky ich dlho nebavili a radšej sa nechali unášať prúdom. Keď ich aj to prestalo baviť, začali naháňať Lukov plavák. Mama ich uvidela a nakričala na nich,

„Necháte to? Vám by sa páčilo, keby vám niekto bral hračky?“

Kačiatka sa zahanbene vyštverali na breh a dve sekundy boli dobré.

Teraz najčítanejšie