Čo majú spoločné Filip Rybanič a Vasiľ Špirko?

Na prvý pohľad sa zdá byť jasné, čo zjednocuje asistenta poslanca, ktorý sa ako zamestnanec banky pozrel na Kaliňákove účty, a prokurátora špeciálnej prokuratúry, ktorý v rámci svojej “záhradnej slávnosti” detailne opísal informácie o možných korupčných schémach. Týmto zjednocujúcim elementom je Robert Kaliňák a zisťovanie, resp. zverejňovanie informácií o jeho kšeftoch. S tým súvisí aj postih, ktorý dotyčným hrozí za ich statočné skutky – Rybaničovi trestnoprávny a Špirkovi disciplinárny v rámci služobného pomeru na prokuratúre.

Existuje však aj druhý element, teda iné “spojivo”, vďaka ktorému môžu obaja páni uniknúť postihu – priznanie statusu whistleblowerov. Whistleblower je osoba, ktorá zverejní chránené alebo tajné informácie, ktoré sú však celospoločensky dôležité. Informácie sa môžu týkať protiprávnej činnosti v rámci orgánov verejnej moci alebo aj v rámci súkromného sektora. Môže ísť o informácie, ktoré whistleblower získal v rámci výkonu zamestnania o činnosti svojho zamestnávateľa alebo aj iného subjektu. Fenomén whistleblowerov nie je nový: známy je napr. prípad z roku 1971, keď Daniel Ellsberg zverejnil informácie, ktoré sa týkali zavádzania verejnosti o vojne vo Vietname.

Problematikou whistleblowerov sa opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (napr. Heinisch proti Nemecku, č. 28274/08 z 21. júla 2011, Stoll proti Švajčiarsku, č. 69698/01 z 10. decembra 2007). Vo veci Guja proti Moldavsku (č. 14277/04 z 12. februára 2008) riešil súd prípad, keď riaditeľ tlačového oddelenia moldavskej generálnej prokuratúry zaslal do redakcie miestnych novín kópie dvoch listov, ktorými podpredseda parlamentu a zástupca ministra vnútra vytvárali tlak na generálnu prokuratúru, aby bolo zastavené trestné stíhanie voči štyrom policajtom pre zneužívanie právomoci verejného činiteľa.

Následne noviny zverejnili tieto informácie a riaditeľ tlačového oddelenia generálnej prokuratúry bol zbavený funkcie. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je možné takúto “odplatu” hodnotiť ako zásah do slobody prejavu a práva na šírenie informácií podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. osoba, ktorá umožnila zverejnenie informácií o možnej protiprávnej činnosti v tomto prípade mala požívať ochranu ako whistleblower, hoci aj keď ide o štátneho zamestnanca, príp. osobu v služobnom pomere.

Väčšinou sa status whistleblowera priznáva zamestnancom v súkromnom sektore; Európsky súd pre ľudské práva to však týmto pripúšťa aj vo verejnom sektore. Ide najmä o situácie, keď táto osoba je jediná alebo je súčasťou úzkej skupiny osôb, ktoré majú informácie o protiprávnom konaní, čím je táto osoba (alebo skupina osôb) v najlepšej pozícii na to, aby informovala inštitúciu, v ktorej pracuje, alebo verejnosť o protiprávnych skutkoch.

V demokratickom systéme musí byť konanie orgánov verejnej moci, a to aj  jednotlivých ľudí, ktorí zastávajú funkcie v týchto orgánoch, podrobené nie len kontrole zo strany legislatívnych a súdnych orgánov, ale aj médií a verejnosti. Záujem verejnosti na získaní určitej informácie môže byť taký silný, že prekonáva zákonnú povinnosť zachovávať utajenie (dôvernosť) informácie – v tomto bode súd odkazuje aj na rozhodnutie Rádio Twist, a.s. proti Slovensku, č. 62202/00 z 19. marca 2007. Podstatné je podľa súdu tiež skúmať, s akým úmyslom konal whistleblower – ak konal dobromyseľne, s presvedčením, že informácie sú pravdivé, je verejný záujem na ich odkrytí a nebola iná možnosť, ako zabezpečiť dosiahnutie cieľa, v takom prípade si zaslúži ochranu (bližšie k tomu: ods. 72 až 77 rozhodnutia Guja proti Moldavsku).

Túto právnu argumentáciu musia rešpektovať a primerane zohľadniť tak Okresný súd Bratislava V. v kauze Rybanič ako aj subjekt, ktorý by mal vyvodzovať disciplinárnu zodpovednosť voči Špirkovi na generálnej prokuratúre. Generálny prokurátor Jaromír Čižnár by sa tak mal viac obávať nedostatočnej právnej argumentácie, ak by “sekol” Špirka, ako toho, že by mal potom (podľa vlastných slov) “visieť na kandelábri”.