Denník N

Ing. Karol Holubčík – animátor a pedagóg klasickej animácie na SSUŠ animovanej tvorby

(Rozhovor)
Ing. Karol Holubčík,
študoval na VŠMU Bratislava, odbor Animovaná tvorba. Pôsobil ako animátor a režisér v Slovenskej filmovej tvorbe Koliba. V roku 1996 získal cenu filmových novinárov. Ako režisér, výtvarník a animátor spolupracuje na tvorbe reklám: Coca-cola, Milka, Meinl, T-mobil, OMV… Spolupracuje so štúdiami
v celej Európe: Rakúsko, Nemecko, Anglicko, Belgicko… Pracoval ako charakter animátor na tv sérii Mr. Bean, Kipper, Angelina Ballerina, Meg a Mog… Ako režisér a animátor vytvoril pre Bavorskú televíziu 50 krátkych spotov. Spolupracoval na výrobe videoklipov a večerníčkových seriálov, z ktorých mnohé získali ocenenia: Zlín, cena IAFF New York… Venuje sa vlastnej, voľnej tvorbe a vedie štúdio animovaného filmu Griffel. Svojou tvorbou garantuje odbor Animovaná tvorba na SSUŠ animovanej tvorby a vyučuje predmet Klasická animácia.

  • Ahoj Karol, si renomovaný animátor s mnohými rozprávkami a inými animovanými filmami za sebou. Aké boli tvoje začiatky?

Úha, začiatky… bolo to fajn, rád na to spomínam, pretože som bol mladý a hlúpy. Teraz ťa zväzuje zodpovednosť, sebakritika, to ti zväzuje ruky. Predtým, čo, svet je gombička, hurá, ježiš, hýbe sa to… Bolo nás, neviem,  desať na Slovensku, takže ja veľmi rád na to spomínam. Teraz už je toho veľa, každý je pomaly animátor. Tým, že technika išla tak dopredu,  hocikto si otvorí počítač a je animátor.

  • Ty si študoval animáciu niekde alebo ako si sa dostal k animovanému filmu ?

Ja som skončil stavarinu a potom som aj robil v projekcii a keď prišla revolúcia, tak na Kolibe zháňali animátorov, robili konkurz, lebo išli robiť nejaký väčší projekt a ja som naň išiel s tým, že idem pozrieť kamarátov do Bratislavy. Vybral som si voľno a išiel som hľadať nové miesto. Ja som to využil, že idem na konkurz a išiel som za mojimi spolužiakmi. Keď už som bol tu, tak som sa zúčastnil konkurzu, ktorý trval tri dni. Chodili sme s chalanmi, kade tade…, a na tom konkurze bolo nejakých tristo ľudí, zobrali troch. A zobrali ma.

  • Momentálne učíš klasickú animáciu na SSUŠ animovanej tvorby. Aký je technologický vývoj v klasickej animácií?

To je presne to, čo som hovoril predtým, dnes už išli tak dopredu technológie, že animátor je každý, kto si kúpi určitý softvér. My sme to museli tvrdo odsedieť, oddrieť. Teraz si hneď pozrieš, čo je naanimované. Vtedy sme niečo nakreslili a čakali sme dva týždne, kým sa to v „labákoch“ vyvolalo, až nám to potom pustili v projekcii a vtedy som si povedal aha, a už som ani nevedel, čo som robil. Takže ten posun je obrovský. Nechcem povedať, že nemusia vedieť kresliť, lebo to za teba nikto neurobí. Dnes sa to robí takto, ako vidíš v tejto učebni. Máš pero, obrazovku, tablet. Odpadá nejaké gumovanie, špina, ktorá kedysi bola, teraz je to všetko čisté v linkách a hneď. Odpadá skenovanie, môžeš vrstviť na seba. Lebo kedysi, keď sa robilo na celofány, na fólie, tak s každou fóliou strácala tá predošlá farbu, tým že bola vyššie a vyššie. Niekedy to bolo až smiešne že bolo červené telo a ruka, ktorá bola na najvyššej vrstve, bola úplne iná červená. Disney to riešil tak, že on to mal odstupňované, tak že toto je spodná vrstva, tak dám takúto červenú, to je vrchná, tak dám inú červenú. Keď sa kedysi vyfarbovalo na fólie, tak si musel zobrať takúto kopu papierov, fólii a odniesť niekomu, kto to vyfarbil… Čo dnes pošleš mailom a vyfarbené sa ti to vráti späť.

  • Keď kreslíš animované postavičky, pomáhaš si nejakými predlohami alebo kreslíš z hlavy? Lebo ja to považujem za majstrovstvo, kresliť postavičky ľudí, či zvieratiek v pohybe…

Väčšinou kreslím z hlavy, málokedy si pomáham, lebo keď sa robia nejaké reklamy, alebo scenáre na reklamy, tak tam to býva otázka jedného, dvoch dní. Občas, keď je práca, na ktorú je viac času, tak si niečo popozerám…

  • V minulosti existovali filmové ateliéry na Kolibe a aj Slovenská televízia produkovala televízne večerníčky. Aký vývoj zaznamenala animovaná tvorba uplynulé desaťročia na Slovensku?

V tom 93-om, keď sa Koliba sprivatizovala, televízia prestala vyrábať veci, skončila aj tvorba večerníčkov, minimálne desať rokov sa nerobilo nič. Čo je na škodu, lebo veľa profesií, ktoré boli, sa zničilo. Štefan Martauz je jediný  bábkar. Myslím, klasickú bábkovú rozprávku už nevie nikto urobiť. Bábkari postupne vymierajú, a nielen oni. Profesie, ktoré šili na bábky obleky, iní robili bábkam vlasy, hlavičky, ručičky… a takéto profesie zanikli, lebo nemali prácu. Teraz, keď niekto takéto chce začať robiť, tak chodí, hľadá a musí začať od začiatku….

  • Na tvorbe animovaného filmu sa podieľa veľa profesií:  scenárista, dramaturg, kameraman, strihač, zvukár atď… Spolupracuješ vo svojich projektoch s inými profesionálmi z oblasti filmu, resp. animovaného filmu alebo pracuješ samostatne?

Musíš spolupracovať, to by sa nedalo zvládnuť, lebo každý je v niečom dobrý, nemôžeš byť dobrý aj v hudbe aj v strihu. Ďalšia vec,  je dobré mať napríklad aj pri tej dramaturgii, spätný pohľad. Lebo ty si už v tom zahrabaný, nemáš odstup od toho filmu. Urobíš nejaké veci,  ktoré sa ti páčia, teraz ako strihač by si ich mal vystrihnúť preč, ale ty vieš koľko si sa na tom narobil…  Strihač nie je zaťažený, ten ti to vystrihne, dovidenia. Potrebuješ mať k tomu ľudí, aby si každý urobil svoju prácu….

  • Popri 2D animácii a 3D animácii, ktoré sa vyučujú na SSUŠ animovanej tvorby, som si všimol, tvoja študentka pracuje na krátkom bábkovom filme. Aký je technologický postup pri tejto animácii?

Študentka  Mária Dobrovodská robí klasickú bábkovú animáciu, čiže figúrka je na kovovej kostričke. Tú kostričku si vymodlila na vianoce od rodičov, dostala pod stromček originál kostričku z Anglicka… a na ňu dala hlavu, ktorú vymodelovala, dala na ňu vlasy z nejakých nití posplietaných, šaty si ušila, topánky vymodelovala, ruky odliala zo silikónu… takúto figúrku teraz skúšame hýbať. Rekvizity, ako kreslo, lampa, stolík, lebo figúrka je v knižnici, to si vyrába svojpomocne. Občas sa príde poradiť, ja sa tiež radím, lebo nie som bábkar. Keď som robil na Kolibe, tak som chodil k bábkarom, lebo sa mi ich robota páčila. Teraz posúvam ďalej, čo viem ja, a tiež sa pýtam starých bábkarov, čo ešte žijú. Používame softvér Dragon frame, ktorý pani zriaďovateľka  SSUŠ animovanej tvorby Mgr. Viera Zavarčíková,  zakúpila pre tento typ animácie.

  • Ktoré animované filmy sú tvoje srdcovky ? Ktoré tvoje projekty ťa najviac bavili?

Mojou srdcovkou je film:  „Muž, ktorý sadil stromy“ od Frédérica Backa. Podľa mňa, to je doteraz jeden neprekonaný film.

Tie filmy, na ktorých som robil a ktoré ma najviac bavili, boli tie zo začiatku, keď som sa ešte len dostával do toho… nebol som zviazaný nejakou zodpovednosťou, myslel som si, aký som borec, ako všetko viem, ľavou zadnou… teraz, keď sa na to pozriem, tak sa musím smiať, aké boli trápne tie moje animácie z toho obdobia.

  • Je pre teba výučba klasickej animácie na SSUŠ animovanej tvorby „liahňou“ mladých talentov, aký máš odkaz pre dnešnú generáciu študentov animácie, aké je tvoje krédo ?

Liahňou to je… nie, že ja dávam robotu mojím žiakom, ale už sa to preklopilo – moji žiaci ako režiséri a producenti sa ma pýtajú, či im neprídem urobiť niečo pre ich projekt. Nedávno som takto robil pre jedného študenta, a dobre sa mi pre tú partiu robilo, lebo oni sú mladí, oni sú zapálení, čo mne už pomaly chýba. Ja už som si svoje v tejto brandži spravil, ako robím rád, ale nemám už nejaké vízie, alebo veľké oči, čo ja akého Oscara získam, už sa mi nechce zápasiť s byrokraciou, zháňať peniaze na taký projekt, onaký projekt. Ja by som najradšej len kreslil. Ja som napríklad v štúdiu, keď som zamestnával ľudí, po dvoch rokoch zistil, že som nenakreslil nič, len vypisoval rôzne cestovné príkazy, faktúry, výplaty, zháňal som roboty, písal som na inzeráty a nič som nekreslil.

  • Je animácia pre teba drina, alebo je to aj hra ?

Hm, ako kedy? Keď sú termíny, tak to je aj drina, ale chvalabohu robím robotu, ktorú milujem. Málokto má šťastie, že robí prácu, ktorá ho aj baví…

Teraz najčítanejšie