Nežiadajme iba kozmetické zmeny. Systém treba opraviť od základu.

Počas posledných troch týždňov sa na Slovensku udialo niekoľko veľmi zásadných skutkov, počnúc vraždou dvoch mladých ľudí a končiac vymenovaním nového pseudo-premiéra, ktoré poodkryli mnohé dovtedy neznáme súvislosti a otvorili mnohým ľudom oči. Ozýva sa mnoho hlasov, ktoré volajú po zmene, avšak žiaden z nich poriadne nešpecifikoval aké zmeny chcú dosiahnuť.

Ak chcú, formou predčasných volieb, zmeniť terajšiu parlamentnú opozíciu za koalíciu a vice-versa, tak to je určite zmena k lepšiemu, avšak ani zďaleka to nie je žiadna výhra. Nikto nevie zaručiť, ani sama opozícia, že to prinesie stabilitu, poctivosť, pozitívne výsledky novej vlády alebo správne fungovanie nášho štátu. Skôr sa obavám, že to postačí len ako dočasne riešenie.

Ako mnoho iných, aj ja som premýšľal nad potrebnými zmenami, debatoval o nich s priateľmi a známymi a po mnohých úvahách som dospel k čiastočnému záveru, že potrebujeme dve zásadne zmeny. Tou prvou je zmena hráčov na politickej scéne a tou druhou je zmena politického a vládneho systému.

Prvá zmena je taká samozrejmá, že ju netreba bližšie zdôvodňovať. Naučil som sa, že ľudia sú alfou a omegou úspechu nielen v biznise, práve a športe. Potrebujete najlepších možných ľudí, ktorých musíte najprv identifikovať, pritiahnuť na vašu stranu, adekvátne zaplatiť, umožniť im profesionálne a osobnostne rásť a potom ich čo najdlhšie udržať.

Druhá zmena je v našich končinách menej zrejmá, zložitejšia, zdĺhavejšia, ale o to podstatnejšia. Ak máte aj tých najlepších ľudí (právnikov, hráčov), ale nefunkčný systém (podplatené súdy, kúpený zápas), tak tí ľudia vám nepomôžu a časom ich ten systém pohltí alebo odídu.

Náš politický systém bol teoreticky a narýchlo navrhnutý pred viac ako 25 rokmi a odvtedy ostal takmer nezmenený (aj napriek tomu, že mnohé faktory sa od vtedy zasadne zmenili), bez ohľadu na výsledky jeho aplikácie v praxi. Táto sa ukázala ako veľmi problematická, hlavne (ale nie len) počas éry Vladimíra Mečiara a Róberta Fica.

Najväčší problém vidím v nevyváženosti, transparentnosti a nevymožiteľnosti systému, ktorý vedie k neadekvátnemu rozloženiu síl a dal by sa zhrnúť slovami Pavla Pašku „vyhraj voľby a môžeš všetko“.

Tu je niekoľko úvah o tom akým smerom by sa mohli uberať jednotlivé zmeny. Nie je to pokus a vyčerpávajúci zoznam zaručených zlepšovákov, ale len začiatok brainstormingu.

I. Zmena Hráčov
Najväčšou tragédiou slovenskej politiky sú ľudia. Napriek tomu,že máme veľa úspešných, vzdelaných, kvalifikovaných a morálne čistých ľudí doma aj v zahraničí, do slovenskej politiky ich nedokážeme pritiahnuť a udržať v nej.

Musíme si uvedomiť, že o tých najlepších a najkompetentnejších ľudí, ktorí by mohli pomôcť s riadením nášho štátu, súťažíme s európskymi inštitúciami v Bruseli, bankami a poradenskými firmami v Londýne a New Yorku, medzinárodnými organizáciami v Ženeve a Washingtone, a ďalšími, ktoré ponúkajú veľmi atraktívne podmienky a zápisy v životopise.

Ak chceme pritiahnuť tých najlepších ľudí do vedenia štátu, musíme im ponúknuť veľmi atraktívne podmienky a vytvoriť podmienky, v ktorých by sa mohli nerušene realizovať. Toto zahŕňa:

a. Zvýšiť spoločenský status štátnej a verejnej služby
Na to aby sme pritiahli tých najlepších, najcieľavedomejších a “naj-úspech-chtivejších”, potrebujeme zvýšiť spoločenský status štátnej a verejnej služby. Pracovať pre štát by malo byť vecou prestíže a strašne cool. V úspešných demokraciách to tak je.

Vo Francúzku, najlepší absolventi najprestížnejších škôl ako SciencesPo chcú vo svojej kariére dosiahnuť možnosť pracovať vo verejnom sektore, a neskôr aj v vo Francúzskej diplomacii alebo vysokej politike. U nás mnohí najlepší chcú buď odísť do zahraničia, alebo robiť pre medzinárodnú firmu tu, alebo pre súkromný sektor, ktorý ich veľmi dobre zaplatí.

S výnimkou niektorých nových analytických útvarov (napr. Hodnota za peniaze), nie je vôbec vecou prestíže, ale skôr známostí, pracovať pre štátnu správu. Veľa ľudí tak aj vníma veľkú časť štátnych a verejných funkcionárov a zamestnancov – dostali sa tam, nie pre ich odbornosť a zásluhy, ale pre ich kontakty, známosti a rodinne väzby.

b. Zvýšiť finančne ohodnotenie top manažérov štátu a jeho organizácii
O platy politikov a vrcholových verejných činiteľov som sa začal zaujímať len nedávno, a bol som zaskočený ich výškou. Nie preto, že sú vysoké, ako som sa domnieval, ale práve naopak, sú až žalostne nízke. Plne si uvedomujem, ako toto tvrdenie môže mnohých pohoršiť, ale skúsme to vnímať vo svetle troch faktorov:

i. chceme na tieto funkcie prilákať tých najlepších
ii. tých chcú prilákať aj súkromne firmy, medzinárodne a zahranične inštitúcie, ktoré ich momentálne takmer vždy dokážu výrazne preplatiť
iii. chceme minimalizovať ich pokušenie, aby počas funkcie chceli zobrať dodatočne financie ako úplatok, „sponzorské“ od oligarchu, alebo si ulievali do vreciek zo štátneho. Ak k tomu pridáme, že spravujú miliardy eur, kde každé ich rozhodnutie môže znamenať ušetrenie alebo zbytočné vyhodenie miliónov eur, dostaneme sa do reálnejšej perspektívy na výšku ich ohodnotenia.

Náklady na adekvátne zvýšenie mzdy by boli stále mnohokrát nižšie ako rozkradnuté peniaze zo štátneho rozpočtu. Zvykli sme si na parádne zaplatených futbalistov, hokejistov, rapperov, ale stále sme skúpi a závistliví, keď príde k adekvátnemu ohodnoteniu lekárov, učiteľov ci verejných činiteľov. Tí druhí pritom majú ďaleko väčší dopad na náš život.

Už na prvý pohlaď musí byť jasne že približne 2600 € mesačne v čistom pre prezidenta policajného zboru je výsmech tejto veľmi dôležitej funkcii. Tým ani zďaleka nechcem povedať, že Gašpar si zaslúži viac, ale funkcia, ktorú raz bude snáď vykonávať čestný a svedomitý policajt, si zaslúži viac.

Veď dnes v Bratislave veľká časť mojich známych zarobí rovnako alebo viac (IT sektor, doktor, právnik, manažér, marketér atď.) bez toho, aby museli pri boji so zločinom rôzneho druhu a kalibru, čeliť vyhrážkam, vystavovať riziku rodinu, byť neustále na očiach verejnosti, niesť zodpovednosť, prispôsobovať sa mnohým opatreniam.

Pri životných nákladoch v dnešnej Bratislave je pokušenie privyrobiť si určite veľké a možnosti početné, zatiaľ čo kompenzácia absolútne neadekvátna. Ak niekto robí podvod v hodnote len milión eur a ponúkne 10%, čo je 100 000 €, tak to predstavuje viac ako trojročnú (!!!) súčasnú platovú kompenzáciu, čo je veľká časť jeho funkčného obdobia.

Ďalším príkladom je Generálny prokurátor, ktorý údajne zarobí okolo 4100 €, zatiaľ čo priemerný právnik v jeho veku a s jeho skúsenosťami, zarobí násobne vyššie sumy. Ak chceme prilákať a udržať schopného a čestného GP, musíme ho vedieť aj zaplatiť, tak aby bol ochotný „riskovať krk“ aj v kauzách, kde ide o veľa a kde by mu reálne mohlo hroziť nebezpečenstvo – oligarchovia, politici, organizované skupiny. Ako sa hovorí, ak ho nezaplatíme my, zaplatí ho mafia.

Nesmieme však zabudnúť ani na premiéra, ministrov a poslancov. Ak minister zarobí do 4000 €, aké sú šance, že na vedenie dôležitých rezortov prilákame schopných odborníkov a manažérov? Na porovnanie, top manažér finančnej inštitúcie zarobí na Slovensku aj 5x viac a môže ostať mimo mediálneho tlaku a chrániť si súkromie.

Top manažéri a konzultanti v Londýne zarobia ešte viac a dokonca aj zamestnanci Európskej komisie (EK) v Bruseli zarobia od približne 3000 do 20 000 eur mesačne, pričom väčšina má oveľa menšiu zodpovednosť, menej práce, nemusia byť stále k dispozícii, pracujú pod menším politickým a mediálnym tlakom.

V Bruseli, Mníchove alebo Londýne poznám početné množstvo vysoko kompetentných a úspešných Slovákov, ktorý by aj chceli priložiť ruku k dielu, ale nemôžu si to finančne dovoliť, pretože tam kde žijú majú hypotéky, deťom platia školy, kurzy, šport a majú iné záväzky. Mnohí by, minimálne na začiatku, neuvažovali o presťahovaní celej rodiny, alebo by jej nechceli dramaticky znížiť životný štandard.

Plat nie je jediný motivačný faktor, ale musíme si úprimne priznať, že v dnešnej dobe je veľmi dôležitý. Pri spravovaní ministerstiev a inštitúcii s miliónovými alebo aj miliardovými rozpočtami, bude vždy veľké pokušenie si niečo ukrojiť a aj dobre zaplatený alebo bohatý človek nemusí byť voči tomu vždy imúnny.

Ale keď si človek môže zabezpečiť adekvátny životný štandard z legálneho príjmu, toto riziko je určite podstatne nižšie. Ja osobne nemám problém s tým, aby premiér aj oficiálne vlastnil luxusný byt, ktorý si zo svojho povedzme 10-15-20-tisícového platu môže dovoliť, veď nakoniec je to „ vrcholový výkonný manažér“ nášho štátu – inštitúcie s miliónmi klientov, a multimilardovým rozpočtom. Avšak, výmenou za to by som žiadal vrcholové výkony v práci, z profesionálneho, ľudského aj morálneho hľadiska.

Ak toto opatrenie pôjde ruka v ruke s lepším výberovým konaním a dôslednejšiu kontrolou, môže to štátu ušetriť až stovky miliónov eur ročne a priniesť ďalšie vylepšenia formou lepšej public governance, zákonov a opatrení.
Chcelo by to do štátnej správy priniesť aspoň trosku firemnej kultúry, napríklad formou pro-zákazníckej orientácie a systému odmeňovania, ktorý odráža iniciatívu a výkon, tak aby sa štátna správa stala atraktívnou kariérou a nielen trafikou pre vyvolených.

c. Zmeniť spôsob vstupu
Ak chce človek v súčasnosti vstúpiť do vrcholového manažmentu štátu, má na to dve možnosti. Kandidovať vo voľbách, alebo byť dosadený niekým, kto vo voľbách uspel. Obe možnosti môžu byť pre mnohých čestných a nezávislých ľudí v tomto ovzduší odradzujúcim faktorom.

Oficiálne náklady na voľby sú v súčasnosti také vysoké (a tie neoficiálne ešte násobne vyššie), že si ich okrem Kisku môže dovoliť zafinancovať (bez cudzej pomoci) len málokto.

V prípade akceptovania cudzej finančnej pomoci (vrátane bankovej pôžičky), politicky hráč stráca časť zo svojej nezávislosti. Toto sa môže skôr ci neskôr prejaviť tak, že nebude konať v súlade so svojim najlepším vedomím a svedomím, ale tak aby splatil niekomu dlh s úrokmi či už finančne alebo inou formou (vstúpi do nechcenej koalície, posunie niekomu štátnu zákazku, zoberie úplatok, atď.). Inými slovami, človek je „chytený za gule“. Tento aspekt, môže odradiť veľa šikovných, úspešných, čestných ľudí, ktorí nemajú doma voľných niekoľko sto-tisíc až milión eur na dlhu a nákladnú kampaň, o ktoré môžu v prípade neúspechu prísť.

Dĺžka trvania kampane môže taktiež odradiť kandidáta, ktorý pracuje na vysokej pozícii ci už doma, alebo, ešte viac, v zahraničí. Ak by sa kampaň nejakým spôsobom ešte viac regulovala, transparentnejšie financovala a skrátila, napríklad na pár televíznych a interaktívnych online debát, tlačových rozhovorov a taktiež by sa skrátila aj dĺžka trvania, bolo by to možno atraktívnejšie.

Veď, keď si už dokážeme interaktívne vybrať a vyspovedať kadejakú superstar, prečo by sme s takou istou mediálnou publicitou a záujmom nemohli vyberať aj najdôležitejších ľudí v štáte? Máme aplikácie typu Staffino a Sli.do, tak prečo ich nevyužiť na širšie zapojenie verejnosti? Veď predsa tisíce billboardov, televíznych a rádiových spotov, stránok v novinách a nákladné online kampane, už nie sú dnes jediná a ani zďaleka najlepšia možnosť ako predstaviť národu vhodných kandidátov.

Výberové konania do vrcholových pozícii v štátnej správe by mali byť robené verejnou súťažou (konkurzom) a mali by ich dostať odborne a manažérsky najkompetentnejší ľudia. Nie ľudia, ktorí sú najlojálnejší strane. Verejný záujem musí tromfnúť ten stranícky.

II. Zmena systému
Súčasný systém parlamentnej demokracie a rozloženia síl na Slovensku nefunguje. Nefunguje v prospech štátu a nefunguje v prospech väčšiny ľudí. Sme mala krajina, kde takmer každý každého pozná, alebo vie spoznať. Preto si musíme tento systém upraviť tak, aby sa rodinkárstvo a známosti vo verejnej sfére čo najviac eliminovali.

Politický systém by nemal fungovať na báze toho, že jeden systém je vhodný pre všetky krajiny a v každom desaťročí. Malo by to byť ako s operačným systémom Android, že je síce nejaký spoločný základ, ale každý výrobca telefónov si ho upravuje a adaptuje pre každý konkrétny model a zároveň aktualizuje podľa potreby.

Demokratické systémy na svete sú rôznorodé a jednotlivé západné krajiny si ich pre svoje potreby upravovali dlhé roky. Americky systém je úplne odlišný od Britského, ten od Nemeckého a ten zas od Francúzskeho. Každá krajina má svoje potreby, špecifiká a mentalitu. Politické systémy a kultúra týchto krajín sa obmieňali na niekoľko pokusov, pokým tá naša sa do veľkej miery napísala teoreticky pred 25 rokmi a od vtedy nebola výraznejším spôsobom menená.

a. Zmena politického systému
Z dlhodobého hľadiska by asi bolo prospešné uvažovať nad zmenou systému našej vlády z parlamentnej demokracie, kde vláda vzchádza z parlamentu a parlamentných volieb, na iný systém – napr. nejakú formu prezidentskej demokracie alebo iného hybridu. V našej malej krajine sa nám za 25 rokov opakovane vypomstilo to, že vláda vzíde z parlamentnej väčšiny, ktorá ju potom efektívne nekontroluje (tak ako s tým počíta parlamentný systém vládnutia), ale naopak, kryje a podporuje jej prešľapy a zlodejstvá.

To je logické, keď vládu tvoria vlastne vodcovia parlamentných politických strán a na konci dňa všetci členovia strany profitujú zo zneužívania vládnej moci, nielen tí, ktorí sú v parlamente alebo vo vláde.

Riešení sa ponuka niekoľko:

i. Zmeniť spôsob voľby parlamentu zo straníckej na priamu. Kým dnes si volíme strany, v budúcnosti by sme si mohli voliť poslancov priamo, napr. na základe okresov. V súčasnosti máme 79 okresov a každý okres by mohol byť reprezentovaný jedným alebo viacerými poslancami, ktorých by si ľudia v danom okrese volili tak, ako si dnes volíme predsedov samosprávnych krajov. Výhodou takéhoto prístupu by bolo, že tak ako v posledných voľbách do samosprávnych krajov, nezávislí poslanci by mali väčšiu šancu uspieť a tvoriť podstatnú časť parlamentu. Tým pádom by bola väčšia šanca na kontrolu vlády, či už cez parlamentné výbory, alebo formou vyhlásenia nedôvery vláde alebo odvolaním konkrétneho ministra.

Ďalšou výhodou takéhoto systému je, že ľudia z daného okresu si vedia lepšie „odkontrolovať“ čo robí ich poslanec v parlamente, aj keď ho nevolili. Poslanec má taktiež lepšie zadefinované miesto jeho geografickej pôsobnosti.
Sám som zažil počas štúdii na University of Birmingham, ze poslanci z dolnej snemovne parlamentu za časti Birminghamu, kde bola univerzita (Edgbaston alebo Harborne) sa aktívne zapájali do komunitného života. Často prichádzali aj na diskusie so študentmi (napr. do debating society, ktorej som bol členom), kde obhajovali alebo kritizovali horúce aktuálne legislatívne zmeny alebo politické rozhodnutia.

V dnešnom systéme, ak sa do parlamentu nedostali ľudia, ktorých som krúžkoval, tak úprimne neviem, ktorého poslanca sledovať, na ktorého sa obracať a ktorému vyčítať a neskôr vo voľbách spočítať nečinnosť, alebo zlú činnosť. Nemôžem predsa sledovať všetkých poslancov nejakej strany a viesť kampaň za ich opätovne zvolenie alebo nezvolenie. Taktiež, veľká časť poslancov jednotlivých strán je veľmi málo legislatívne aktívna a hlasuje len podľa pokynov strán. Ničím nevyčnievajú a ľudia ich ani nepoznajú.

Medzi nevýhody takéhoto systému patri aj to, že treba vyladiť, ako budú volení zvyšní poslanci (do celkového poctu napr. 90, 110 alebo 150). Nejaké miesta môžu byť garantované pre voličov zo zahraničia, alebo pre víťazov vládnych volieb, alebo veľké okresy môžu mať poslancov dvoch, troch atď..

ii. Rozdeliť voľby na voľby do legislatívneho orgánu a voľby do výkonného orgánu (vlády). Niečo podobné, ako existuje v USA alebo Francúzsku. Týmto spôsobom by sa zmenšila šanca na prepojenie jednej a druhej vetvy a zvýšila šanca na efektívnu parlamentnú kontrolu vlády.

V prípadoch, kde niektoré výkonne funkcie navrhuje vláda a niektoré parlament (sudcovia, generálny prokurátor, prezident policajného zboru, šéfovia kontrolných a regulačných úradov atď.), by sa znížila šanca, že sa títo ľudia budú navzájom poznať a kryť, keďže je väčšia pravdepodobnosť, že budú z rôznych záujmových skupín.

iii. Zvýšiť právomoci prezidenta tak, aby mohol efektívnejšie vyvažovať moc parlamentu a z neho odvodenej vlády. Vzhľadom na to, že dnes už máme Prezidenta priamo voleného (s čim pôvodná ústava nepočítala a Michal Kováč bol zvolený parlamentom), je nejaké navýšenie jeho právomoci legitímnym nárokom a logickým krokom, pretože žiadny iný ústavný činiteľ nedostal vo voľbách priamo toľko hlasov ako prezident.

V prípade, že by sme mali tri rôzne voľby a teda „zdroje moci“ (parlamentne, vládne a prezidentské), znížila by sa šanca prepojenia troch najvyšších ústavných činiteľov, čo je veľmi dôležité. Už teraz môžeme vidieť dôležitosť tohto aspektu pri „konfliktoch“ Kiska vs Fico, resp. v minulosti Kováč vs Mečiar, keď v čase „núdze“ sa prezident síce postavil proti vláde, avšak nemal efektívne nástroje na aspoň trošku férovejší boj a zásadnejšie protiopatrenia.

Problémom v týchto konfliktoch bolo vysoko nerovnovážne rozdelenie síl a právomocí medzi vládou a prezidentom (napr. keď Kiska musel vymenovať sudcov Ústavného sudu, aj keď sa nestotožnil so žiadnym z kandidátov). Tretí hráč a rovnovážnejšie prerozdelenie síl by nášmu politickému systému pomohlo.

b. Zmena kontroly politického systému
Ďalším dôležitým aspektom je kontrola každého politického systému. Systém, akokoľvek dobrý, môže občas v niektorých aspektoch zlyhať. Zlyhanie nemusí byť systémové, ale môže to byť aj zlyhanie jednotlivca alebo skupiny jednotlivcov. Pre takýto prípad potrebujeme efektívne a nezávislé systémy kontroly.

i. Prvým takýmto systémom by mohol byť dlhodobo nezávislý kontrolný, audítorský a vyšetrovací orgán. Takýto orgán by mal byť úplne nezávislý od politickej moci v krajine a mal by mať kompetenciu kontrolovať všetky aspekty časti štátnej a verejnej správy, s dôrazom na tie najvyššie.

Jeho nezávislosť by mala byť dosiahnutá spôsobom nominácie správnej rady a rozpočtovou bezpečnosťou. T.j. rozpočet musí byť dostatočný, garantovaný a fixný na niekoľko rokov dopredu, tak, aby ho nemohla aktuálna vláda zneužiť na znefunkčnenie tejto inštitúcie.

Takýto orgán by sa mohol pokojne správať ako firma, v tom slova zmysle, že „konatelia“ budú nominovaní na dlhodobé obdobie (napr. 10 rokov) s tým, že inštitúciu budú potom riadiť samostatne bez vonkajšieho zásahu a okrem fixného poplatku si budú účtovať dohodnutú čiastku za kontrolu, ktorú bude vláda povinná uhradiť. Zamestnanci by neboli štátni zamestnanci, ale klasickí zamestnanci firmy, ako v prípade iných popredných audítorských a konzultačných firiem.

Každý z „konateľov“ by bol volený niekým iným (napr.. prezidentom, vládou, parlamentom, guvernérom NBS, alebo aj predsedom Európskej Komisie, predsedom Európskeho Parlamentu, guvernérom ECB atď.). Konatelia by museli byť zaplatení tak, ako keby pracovali pre McKinsey, BCG, PwC, EY a iné top firmy.

Tento orgán by mal nárok na fixnú ročnú čiastku, plus poplatok za každú kontrolu alebo za každé zistene porušenie zákona, nezávislosti, korupcie, transparentnosti, tak aby mal motiváciu tieto zlyhania odhaľovať.

Toto je veľmi dôležitý aspekt, pretože, tak ako vidíme zo súčasnej situácie, tam, kde nie je kontrolóra a žalobcu, tam nie je ani porušenie zákona a vyvodená zodpovednosť.

NKÚ v súčasnosti nemôže dosiahnuť takýto status, pretože nie je ani personálne ani rozpočtovo dostatočne nezávislý.

ii. Druhým systémom je nielen nezávislá a kompetentná polícia, prokuratúra, súdy, ale aj ich kontrolne orgány. V dnešnom systéme kontrola výkonnej moci zlyháva aj z dôvodu, že orgány, ktoré by ju mali vykonávať sú jednostranne vysoko spolitizované.

Konkrétne, polícia, prokuratúra a inšpekcia ministerstva vnútra by mali byť buď úplne odpolitizované, alebo by ich mali menovať fakticky rôzni hráči. Čiže, buď je výber apolitický, alebo, ak prezidenta policajného zboru menuje vláda (alebo jej člen – minister vnútra), tak generálneho prokurátora by mal menovať prezident (samozrejme na svoj vlastný návrh, nie na návrh vlády).

Taktiež inšpekcia, ktorá má za úlohu kontrolovať činnosť polície, nemôže spadať pod jej najvyššieho šéfa – a teda ministra vnútra, ale musí spadať pod úplne iné ministerstvo, alebo pod prezidenta.

iii. Aby kontrola bola efektívna musia sa v prípade zistených pochybení vyvodiť aj adekvátne dôsledky. Tu sú dva problémy: neefektívne a nedôveryhodne súdnictvo, a v taktiež chýbajúca efektívna osobná, trestnoprávna a hmotná zodpovednosť najvyšších štátnych a verejných činiteľov.

Nechcem zachádzať v tejto úvahe do detailov (na to ešte bude príležitosť neskôr), ale v súkromnej firme ak niekto niečo pokazí a firme spôsobí škodu, ci už úmyselne alebo neúmyselne, musí tu škodu nahradiť. V nasej politickej kultúre, predstaviteľ ktorý pochybil a spôsobil aj obrovskú škodu, v najhoršom prípade odstúpi z funkcie (a mnohokrát sa neskôr objaví v inej funkcii, tzv. trafike). Toto musí skončiť.

c. Zmena prístupu štátnej správy k poskytovaniu koncových služieb
Zvýšenie dôvery v politicky a štátny systém, zvýšenie jeho transparentnosti a zlepšenie politickej kultúry idú ruka v ruke s celkovou základnou filozofiou podstaty systému. Inými slovami, každý hráč v systéme, od úradníka na mestskom úrade po premiéra a prezidenta, si musí uvedomiť že ich základnou funkciou je poskytovať služby občanom tejto krajiny.

Oni sú tu pre nás nie my pre nich. Oni sa musia snažiť vyhovieť nám, prispôsobiť úradne hodiny občanom, nie občania o piatej ráno sa ísť postaviť do radu pred úrad, aby boli vybavení. Ak sa banka, telekomunikačný operátor a už aj pošta vedia prispôsobiť a pretekať v poskytovaní najlepších služieb s najlepšiu dostupnosťou, a to čo najjednoduchšie, to isté by mal robiť štát – alebo sa o to aspoň pokúšať. Štátni zamestnanci by mali byť poriadne vyberaní, školení a motivovaní.

Nie zriedka sa stáva, že niektorá inštitúcia je neefektívna pretože chce, ale preto, že aj keď tam pôsobia ľudia ktorí sú odborníci vo svojom odbore (napr. ľudské práva), nie sú vôbec zbehlí v riadení inštitúcie, v manažovaní ľudí a oddelení, a teda inštitúcia ako celok pôsobí neefektívne a kostrbato.

Tu je nutné podotknúť, že reforma štátnej správy je nevyhnutná. Treba ju priniesť bližšie ľudom, urobiť transparentnejšiu a zmeniť myslenie a motiváciu koncových zamestnancov. Ak toto bude fungovať, tým hore sa bude ťažšie kradnúť a manipulovať systém. Nebudú si môcť tak ľahko dosadzovať svojich ľudí na vybrane miesta.

III. Záver
Nezodpovednou otázkou ostáva, ako dostať takéto, alebo podobné zmeny aspoň čiastočne do praxe. V princípe, odpoveď na takúto otázku musí mat aspoň dve úrovne:

Ta prvá je občianska, čo znamená, že ako občania sa začneme pro-aktívne zaujímať o veci verejné. Začneme sa pýtať poslancov prečo hlasovali tak, ako hlasovali, začneme ich žiadať, aby predkladali pozmeňujúce návrhy aj v náš prospech a začneme im viac pozerať na prsty – na všetkých úrovniach štátnej a verejnej správy.

Taktiež je našou psou povinnosťou nahlasovať nekalé praktiky vo verejnej sfére, a to aj za cenu, že by nám to mohlo nejakým spôsobom ublížiť (napr. strata práce). V takomto prípade sa musíme zjednotiť a ponúknuť takýmto whistleblowerom adekvátnu ochranu, kompenzáciu straty príjmu, verejnú podporu a všetko ostatné, čo s tým môže súvisieť.

Druhá úroveň je politická, a teda, že budeme žiadať „zrekonštruovanú vládu“ (alebo v ideálnom prípade radšej dočasnú úradnícku vládu), aby v prvom rade ihneď odpolitizovala políciu, prokuratúru a inšpekciu ministerstva vnútra.

Hneď po tom musíme žiadať, aby vytvorili odborné pracovné skupiny, ktoré sa budú zaoberať kľúčovými ústavnými zmenami, vedúcimi k „updateovaniu“ politického systému a rovnovážnejšiemu prerozdeleniu politickej moci, tak, aby nemohla jedna strana uniesť štát a držať nás ako rukojemníkov. Videli sme to pri HZDS, pri strane SMER a pri ich prisluhovačoch, najmä strane SNS. Riešením nie je odstaviť len nefunkčnú stranu, ale prestaviť nefunkčný systém.