Tri tragédie spojené so 16. marcom

Aldo Moro

Pred 40 rokmi, 16. marca 1978, uniesli talianskeho kresťanskodemokratického politika Alda Mora, dvojnásobného premiéra. Únoscami boli členovia ľavicovej teroristickej organizácie Červené brigády. Keď vláda nepristúpila na ich požiadavky, po 55 dňoch, 9. mája 1978, ho surovo zavraždili.

Aldo Moro, ktorý sa narodil v apúlskom meste Maglie 23. septembra 1916, vstúpil ako študent do Federácie talianskych katolíckych univerzít, jedinej študentskej organizácie, ktorú povolil fašistický režim, a stal sa jej predsedom. Po právnických štúdiách prednášal na univerzitách v Bari a v Ríme. Počas vojny navštevoval schôdzky talianskych socialistov, po nej vstúpil do Kresťanskodemokratickej strany, v ktorej presadzoval v nej ľavicové názory. V roku 1946 sa stal členom Ústavodarného zhromaždenia a o dva roky neskôr členom Poslaneckej snemovne. V roku 1955 sa posadil do kresla ministra spravodlivosti, neskôr ministra školstva a  vnútra a v roku 1963 sa stal predsedom vlády prvej stredo-ľavicovej vlády v povojnovom Taliansku. Napriek tomu, že v 60. rokoch sa Taliansko zmietalo v politickej kríze, v premiérskom kresle vydržal celých 5 rokov, pričom jeho tretia vláda trvala 833 dní, čo bol na vtedajšie talianske pomery rekord. V rokoch 1969 – 74 viedol ministerstvo zahraničných vecí a v novembri 1974 sa stal znova premiérom. Jeho vláda padla po jeden a pol roku. Vo voľbách v roku 1976 získali talianski komunisti 34 % hlasov a Aldo Moro ako šéf kresťanských demokratov bol naklonený spolupráci s nimi v rámci národnej solidarity. Pred hlasovaním o tomto dôležitom bode jeho programu však jeho konvoj 16. marca 1978 na Via Fani v Ríme prepadli ľavicoví extrémisti z Brigate rosse. Ochranku zastrelili a Alda Mora uväznili na neznámom mieste, ale dovolili mu, aby písal listy rodine, politikom, dokonca i pápežovi. Vtedajší premiér Andreotti, s ktorým spolupracoval už od študentských čias, však odmietol vyjednávať s teroristami, ktorých hlavnou požiadavkou bolo prepustenie 16 členov Brigate rosse z väzenia. 9. mája 1978 sa teroristi rozhodli pre krutý trest. Alda Mora zastrelili a jeho telo nechali v kufri auta na ulici v Ríme.

Na Andreottiho sa zniesla spŕška kritiky najmä potom, čo Brigate rosse uniesli v roku 1981 Cira Cirilla a tentoraz vláda za jeho prepustenie zaplatila. Únos a vražda Alda Mora sa stali námetom piatich filmov.

Že išlo o svinstvo, svedčia slová Steva Peiczenika, ktorého v tom čase vyslal do Talianska americký prezident Jim Carter: „Museli sme obetovať Alda Mora, aby sme udržali stabilitu Talianska.“

Halabdža

O desať rokov neskôr zúrila vojna medzi Irakom a Iránom. Jej dôvod – ako to vo vojnách obyčajne býva – nemal zmysel. Iránske vojská obsadili kurdské mesto Halabdža na severe Iraku. Vtedajší iracký vodca Saddám Husajn dal údajne príkaz na útok s použitím chemických zbraní. Uskutočnil sa 16. marca 1988. Zahynulo pritom okolo 5 000 civilistov. To bol najdôležitejší dôvod pre USA, aby so svojimi spojencami podnikli útok na Irak. Problém sa zdanlivo podarilo vyriešiť, no jeho následky trvajú do dnešných čias.

My Lai

Napokon sa vráťme do roku 1968. 16. marca sa zapísal do dejín dedina My Lai v provincii Quang Ngai na juhu krajiny.

Komunistické vojská prešli začiatkom roka 1968 z ofenzívneho otvoreného boja k partizánskej vojne. Americkí prieskumníci zistili, že oporným bodom 48. práporu Vietkongu – Národného frontu oslobodenia Južného Vietnamu – je dedina My Lai. Na kontrolu poslali Američania rotu Charlie, v ktorej boli väčšinou mladí, 18-19-roční chlapci. Dva dni pred osudným 16. marcom prišiel o život v blízkosti My Lai seržant George Cox a jeho smrť si podľa slov kapitána Ernesta Medinu žiadala pomstu. Ráno 16. marca ráno okolo ôsmej po krátkej delostreleckej paľbe vyskákali vojaci roty Charlie 23. divízie US Army z vrtuľníkov a bez odporu sa dostali do dediny a veliteľ pešej čaty William Calley dal rozkaz páliť na každého Vietnamca, na ktorého natrafia. Nie všetci sa jeho rozkazu podvolili, no dosť bolo tých – a pridal sa k nim aj Medina – ktorí bez vyzvania a bez vlastného ohrozenia rozsievali smrť. Ba čo viac, počas tohto asi dvojhodinového nezmyselného vraždenia došlo aj k znásilneniam, mučeniam, mrzačeniam obetí. Americkí výsadkári vraždili v domoch i na poliach, kým nezasiahol pilot prieskumného vrtuľníka Hugh Thompson, ktorý vyzval pešiakov, aby skončili s masakrom a na výstrahu vyslal nad ich hlavy niekoľko varovných výstrelov.

V hláseniach sa objavilo, že americkí vojaci zlikvidovali v ten deň 128 nepriateľských vojakov, pričom sami mali dvoch mŕtvych a 10 ranených. K veliteľovi brigády sa dostala správa o 22 mŕtvych civilistoch (neskôr sa ukázalo, že to boli tí, ktorých mal na svedomí sám Calley). Možno by všetko upadlo do zabudnutia, keby o incidente nenapísal list Ron Ridenhour, jeden z tých mála statočných mužov, ktorý videl v tejto trestnej akcii svinstvo. Poslal ho do Pentagonu, kongresu, ba i priamo prezidentovi Nixonovi. Tí mu však neprikladali vážnosť, až do novembra 1969, keď sa v najčítanejších periodikách objavili informácie novinára Syemoura Hersha. Až po dvoch rokoch, 17. marca 1970, bolo obvinených 14 dôstojníkov, z nich sa však až trinástim podarilo dokázať nevinu. Na lavicu obžalovaných si sadol len poručík Calley. Obhajoval sa aj slovami, ktoré charakterizujú vtedajšie vzťahy v rozdelenom svete: „Po celé tie roky v armáde ma učili, že komunisti nie sú ľudské bytosti. Boli sme tam preto, aby sme zabíjali ideológiu, nikdy sme nevideli ľudí, mužov, ženy, deti, bábätká.” Súd 10. septembra 1971 rozhodol o doživotnom treste, ktorý mu neskôr znížil na 10 rokov, ale ukázalo sa, že to bolo len zaslepenie očí nespokojnej verejnosti, keďže prezident udelil Calleymu milosť a ten pobudol za mrežami len tri dni a ďalšie tri roky mal domáce väzenie. Keď sa médiá k tejto udalosti vracali a pýtali sa ho na názor na svoj čin, aj s odstupom času, tvrdil, že konal správne. Kapitán Medina obišiel bez trestu, pritom už bolo známe, že počet obetí masakry v My Lai bol podstatne vyšší a odhaduje sa až na 567 ľudí.

Masaker v My Lai sa snažili a snažia zľahčiť ťažkým psychickým stavom mladých vojakov, nezvyknutým na partizánsku vojnu. Preto si vraj svoju frustráciu vybili na nevinných ľuďoch. Ale práve tu treba hľadať vinu ich veliteľov, ktorí týchto tínedžerov nedokázali pripraviť na krutosti vojny. Americké velenie označilo operáciu v My Lai ako za úspešnú.

Na vojnovú drámu spred 50 rokov sa postupne zabudlo a medzi USA a Vietnamom sa vybudovali štandardné vzťahy. V osade My Lai sú dnes pamätníky a malé múzeum. To však ľudské životy nevráti, akurát upozorní na krutosti, akých je schopný iba Homo sapiens.

Foto: net.