Denník N

Zahraniční, nemiešať sa!

A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Verše Chalupkovej básne sú dnes aktuálne viac ako inokedy. Teraz však ide o veľa, ide o nás a treba pokračovať v tom, čo sme začali v roku 1989. Vtedy som mala sladkých osemnásť a dodnes si pamätám aké to bolo. Nikto nevedel, či sa nebude strieľať, či nás nepozatvárajú a moja mama, ktorá prežila rok 1968 sa mi niekoľko dní nevedela dovolať. Vedela, že budem v prvom rade. Vedela to a chcela ma varovať, aby som radšej nikam nešla. Chcela mi povedať o šestdesiatomôsmom roku, lebo pravdu mi vlastne nikdy za éry komunizmu nepovedala. Bála sa, tak ako sa matka bojí o svoje dieťa, lebo na začiatku sme tam stáli sami. Sami študenti. Ľudia, ktorí mali rodiny, deti, pracujúci…všetci sa báli…nikto nevedel, čo bude nasledovať. A my sme chceli zmenu. Nie…nechceli sme vtedy na námestiach toto, čo sa deje dnes. Ale chceli sme slobodu a vtedy, strach ide bokom.

Prešlo 29 rokov, 29 rokov a pozrite sa kde sme! Pozrite sa do tvárí hasičov, ktorí žijú zo 170eurového dôchodku, pozrite sa na matky, ktoré ledva vyžijú z rodičovského príspevku, pozrite sa do tvárí všetkých dôchodcov, ktorí pracovali na svoj dôchodok celý život a dnes živoria a nemajú na lieky, pozrite sa do tvárí matiek, ktoré majú postihnuté, či terminálne choré deti a musia sa rozhodnúť o tom, o čom sa vlastne rozhodnúť nedá a to či živiť rodinu, vrátiť sa do práce a dieťa dať do ústavu, alebo žiť zo smiešneho opatrovateľského príspevku a starať sa o svoje dieťa z posledných síl. Pozrite sa do tvárí matiek a otcov, o ktorých sa nemá kto postarať, pretože nás systém vyhnal do zahraničia, pozrite sa do ich tvárí, keď nanajvýš raz ročne mávajú na letiskách deťom na rozlúčku a pri štedrovečernej večeri sú spolu len cez Skype a vnúčatá si užijú len cez prázdniny. Pozrite sa do nákupného košíka, čo tam za tie peniaze máte, pozrite sa na svoju výplatnú pásku, pozrite sa na diaľnicu, ktorá už tuším mala byť hotová, pozrite sa na náš „fungujúci“ sociálny štát. Pozrite sa do škôl, na platy učiteľov, ktorí učia budúcich pracujúcich na naše dôchodky, pozrite sa na zdravotné sestry, ktoré sa starajú o naše zdravie a my ich vlastne potrebujeme až vtedy, keď sa dostaneme do nemocnice. Pozrite sa na lekárov, policajtov, predavačky, upratovačky, pracujúcich na tri zmeny za pásom za 380eur a všetkých pracujúcich. Pozrite sa na všetkých tých Slovákov, ktorým sa premiér Fico vysmieva do tváre. Pozrite sa do tváre všetkým ľuďom z východného Slovenska, ako vnímajú slová z úst premiéra, že na východe nič nie je. Pozrite sa do očí pani Kuciakovej a pani Kušnírovej! Pozrite sa mi do očí a ešte raz mi povedzte, že „zahraniční“ sa nemajú do toho, čo sa deje na Slovensku miešať!

Tak po prvé, stále mám slovenské občianstvo a po druhé nie som „zahraničná“, ja iba v zahraničí žijem. A žijem tu preto, lebo nás sem vyhnala Ficova vláda. A nie som jediná. Je nás tu pár tisíc. Niektorí tu chcú ostať a ja im to nezazlievam, je to ich voľba. A niekedy mám pocit, že je správna. Ja ale chcem ísť domov. Odišli sme zo Slovenska vo veku, keď už máte niečo za sebou, máte svoju obľúbenú šálku, svoje obľúbené miesto, kde pijete svoju obľúbenú kávu. Máte svoje záľuby a každý utorok sa im venujete, máte čas na drink s kamoškou, či na návštevu kina, v lete sa chodíte kúpať a v zime lyžovať. Oslavujete s rodinou narodeniny a meniny, chodíte pomáhať zbierať zemiaky, či hrozno. Uvaríte otcovi čaj, zabehnete mame po lieky, či na nákup. Také drobnosti, poviete si a my toto všetko nemôžme. A sú aj vážnejšie veci, keď nemôžete byť niekedy ani na pohrebe svojich blízkych.

Na druhej strane ďakujem tejto krajine, že nás prijala, že nám umožnila tu pracovať a vzdelávať sa, no zadarmo to nie je. Pracujeme na ich dôchodcov, prispievame do ich systému a za to dokážeme slušne žiť. Má to len jednu chybu, toto by sme mali robiť doma.

Častokrát majú aj tu ľudia dve aj tri zamestnania, aby dokázali čo to ušetriť a zvládnuť bežné životné náklady. Mnoho z Vás, ktorí nás nazývate „zahraničnými,“ nemáte ani poňatia o tom, čím všetkým sme museli prejsť, ako ťažko tu pracujeme. To nie je o blahobyte. Nie sme tu na dovolenke. To je o slzách, ktoré nikto nevidí, to je o bolesti, keď sa ukladáme spať, to je o bolesti, keď ráno vstávame do práce. Poďte si to na chvíľu skúsiť a ja sľubujem, že ja Vás nenazvem zahraničnými, lebo viem, aké ťažké to bolo a stále je. Fyzickú bolesť, tú vyspíte, ale tú psychickú, nad tou tak ľahko nezvíťazíte, lebo keď bolí srdce za domovom na to liek neexistuje, na to sa nedá zabudnúť.

Všetkým, ktorí nás považujú za zahraničných odkážem len toto:

„Nie je a nebude nám to jedno, čo sa deje na Slovensku! Je to aj naša krajina! Aj náš domov! A pokiaľ nezmeníme občianstvo, nikto nemá právo nás volať zahraničnými! A ak dnes pôjdete na námestia, vy ktorí nás chápete, ktorí máte v zahraničí rodinu, deti, tety, ujov, krstných rodičov,  prosím Vás buďte tam aj za nás, ktorí tam nemôžeme byť. Ale chceli by sme. Verte mi. Sme s Vami v myšlienkach a stojíme tam pri Vás! Vytrvajte prosím do konca! A zvážte kto bude vládnuť nad naším Slovenskom, lebo mnohí sa chcú len priživiť na smrti…

Ďakujeme.

Teraz najčítanejšie