Denník N

Úmysel, vedľajší účinok a problém dreziny: reakcia na rozhovor s prof. Greenom

FOTO – EDGE.ORG
FOTO – EDGE.ORG

Rozhovor s harvardským profesorom psychológie o morálke v Denníku N je na slovenské pomery obdivuhodný počin. Prináša do verejnej diskusie zaujímavé a dôležité otázky o podstate morálky, na ktoré často v našej uponáhľanej a na konzum orientovanej dobe nemáme čas. “Obetovali by ste jedného, aby ste zachránili piatich?” je zaujímavá a podstatná otázka, ktorej zodpovedanie si vyžaduje vyriešiť mnoho ďalších ešte podstatnejších otázok. Teda za predpokladu, že rozlišujeme medzi otázkou “čo by som urobil v tejto situácii ja?” a otázkou “čo by som mal urobiť?”.

Čo by som urobil vs. čo by som mal urobiť?

Ak nás zaujíma iba prvá otázka – čo by som urobil v tejto situácii ja – tak nepotrebujeme veľmi hlboko premýšľať. Stačí sa zamyslieť nad sebou, svojimi slabosťami a silnými stránkami, výkyvmi a charakterovými črtami. Jeden by urobil x, druhý non-x, tretí y. Môžeme si každého vypočuť a pozdieľať sa a vyjde z toho zaujímavé zdieľanie pre terapeutickú skupinku, búrlivá krčmová debata alebo potenciálne aj úspešný akademický článok pre profesora psychológie, či sociológie.

Samozrejme, čím viac ľudí nám odpovie, tým viac uznávaný bude sociologický prieskum. A čím hlbšie sa pozrieme do psychologických, chemických, či neurologických pochodov, ktoré sa v nás dejú počas rozmýšľania nad odpoveďou, tým lepšie sa náš článok zaskveje v nejakom časopise venujúcom sa experimentálnej morálnej psychológii. Keby sme však získali odpoveď na túto otázku hneď aj od každého obyvateľa tejto planéty, nič by nám to nepomohlo pri zodpovedaní tej druhej otázky. To, čo by som mal urobiť totiž vôbec nevyplýva z toho, čo by v danej situácii urobila väčšina ľudí a ani z toho, aké mozgové centrum zasvieti pri mojom rozhodovaní. Keby si hoci 99% populácie myslelo, že dva plus dva je päť, dva plus dva by neprestalo byť štyri. A keby mi pri správnom výpočte svietilo emocionálne centrum mozgu ako slnko napoludnie, nič by to nezmenilo na tom, že dva plus dva je štyri.

Na prvý pohľad nie je jasné, na ktorú otázku sa snaží odpovedať prof. Greene. Niekedy sa zdá, že nám iba podáva zaujímavý opis pohybu neurónov v našom mozgu. Avšak pozornejší čitateľ si nemôže nevšimnúť, že prof. Greene nám chce pomôcť odpovedať aj na otázku, ako by sme sa mali v danej situácii správať. Ponúka nám svoju verziu utilitarizmu, ktorá “nad inými morálnymi filozofiami vyniká”, ktorá nám umožňuje vynášať morálne súdy nestranne a racionálne a pomáha nám k tomu, “aby sme v morálke dosiahli pokrok”, ktorý je možný iba vtedy, ak dáme “naše pocity stranou” a budeme “robiť z morálneho hľadiska nepohodlné kompromisy.”

Odpoveď utilitaristu

Prof. Greene si myslí, že by sme mali prekonať naše váhanie nad zabitím jedného nevinného človeka, aby sme zachránili ďalších piatich. Toto naše váhanie je totiž produktom (!) “automatickej emocionálnej odpovede, ktorá závisí od aktivity v amygdale a vo ventromediálnom prefrontálnom kortexe.” Ide teda o neracionálne váhanie, ktoré môžeme a mali by sme prekonať, ak chceme dosiahnuť pokrok v morálke. Profesor Greene nám teda ponúka nový obal na starú teóriu utilitarizmu. Nový obal v podobe sofistikovane znejúcich neurologických výskumov určite pritiahne tých, ktorí sú presvedčení, že empirická veda dokáže dávať odpovede aj na empiricky nepozorovateľné problémy. Kritickejšie uvažujúci čitateľ však musí zbadať, že názory profesora Greena prezentované v rozhovore pre Denník N sú postavené na predpokladoch, ktoré sú filozoficky sporné (a mnohí rešpektovaní filozofi ich považuju za vyvrátené) a rozhodne nie sú empirickou vedou dokázané (pretože sú filozofické, nie empiricko-vedecké).

Toto je reakcia na rozhovor, nie akademický článok. Preto mi čitateľ musí odpustiť, že sa nepustím do dôsledného vyvracania Greenovej filozofie. Mám iba jeden cieľ: ukázať rozumné riešenie problému dreziny, ktoré prof. Greene vedome, či nevedome opomenul a ktoré podľa mňa poukazuje na to, že odmietnuť zabiť jedného človeka, aby som zachránil piatich, nielenže nie je iba nekontrolovanou automatickou emocionálnou odpoveďou, ale v skutočnosti ide o jediné skutočne rozumné riešenie.

Úmysel a vedľajší účinok: rozumné riešenie problému s drezinou 

Existuje rozdiel medzi “dilemou s výhybkou” a “dilemou s lávkou”, ktorý by nám dal dobrý dôvod na to, aby sme sa v týchto prípadoch rozhodli rozdielne? Alebo je pravdivá utilitaristická analýza, ktorá v oboch prípadoch vidí rovnaký výsledok – jeden mŕtvy, piati živí – a preto vyžaduje prehodenie výhybky rovnako ako zhodenie ťažkého človeka z lávky? Ak je pravda, že 70% ľudí by prehodilo výhybku, ale nezhodilo ťažkého človeka z lávky, tak je to iba znak, že mnoho ľudí ešte nestratilo sedliacky rozum, minimálne v tak kľúčovej otázke, ako je otázka úmyselného zabitia nevinného človeka. Podstatným rozdielom v týchto dvoch prípadoch je totiž dôležitý morálny rozdiel medzi úmyselným a neúmyselným zabitím nevinného človeka.

Ak sa rozhodnem prehodiť výhybku, mojím cieľom je zachrániť piatich nevinných ľudí. Prostriedkom, ktorý používam na dosiahnutie tohto cieľa, je prehodenie výhybky, ktoré presunie drezinu z trasy vedúcej k istej smrti piatich. Bohužiaľ, nechceným vedľajším účinkom prehodenia výhybky je fakt, že drezina je teraz nasmerovaná na jedného nevinného človeka. Jeho smrť predvídam, keď prehadzujem výhybku, ale jeho smrť nie je ani cieľom, ani prostriedkom môjho konania. Inými slovami je nezamýšľaná, nie je dôvodom môjho konania. Prehadzujem výhybku napriek tomu, že to povedie k smrti toho nešťastníka, nie vďaka tomu.

Toto všetko sú indície toho, že nejde o úmyselné konanie, hoci si vieme ľahko predstaviť aj situáciu, kedy by som výhybku prehodil len preto, aby som sa zbavil svojho úhlavného nepriateľa, ktorý sa ocitol v tejto nešťastnej situácii. Navonok by moje konanie vyzeralo úplne rovnako, ale vo svojej podstate by išlo o úmyselné zabitie nevinného človeka a v západnej tradícii uvažovania o morálke od čias Platóna až po Kanta by rozhodne išlo o iný skutok, typicky nazývaný vraždou. Pretože kľúčový moment, ktorý určuje to, aký skutok robíme, je naše vnútorné rozhodnutie – naše zamýšľané ciele a prostriedky, ktoré si “vo svojom srdci” vyberáme z alternatívnych plánov konania.

Čiže ak prehadzujem výhybku, aby som zachránil piatich nevinných, nerobím nič zlé, pretože nezamýšľam smrť nikoho ako môj cieľ alebo prostriedok. Je to tak napriek tomu, že čiastočne spôsobujem a akceptujem smrť jedného človeka ako vedľajší účinok môjho prehodenia výhybky.

V prípade s lávkou je situácia odlišná. Cieľ mám síce rovnaký – zachániť päť ľudí – ale prostriedok sa zmenil. Mojím prostriedkom je smrť, alebo minimálne násilná inštrumentalizácia nevinného človeka. K ťažkému človeku sa nesprávam ako k človeku s ľudskou dôstojnosťou, ale ako k veci, s ktorou môžem manipulovať podľa svojho uváženia. Úmyselne ho zhadzujem z mosta. Jeho zhodenie je mojím prostriedkom k dosiahnutiu cieľa. Je teda zamýšľané. Vo svojom vnútri som sa preň rozhodol, akokoľvek emocionálne odporné mi to mohlo byť.

Prečo je zlé zamýšľať smrť nevinného človeka, ale môže byť v poriadku (nie vždy) spôsobiť jeho smrť neúmyselne? Pretože prvoradým záujmom morálky je konajúci subjekt a jeho ľudskosť. Utilitaristická analýza vždy zabúda na to, že ak zhodím človeka z mosta, výsledkom nie je iba jeden mŕtvy a piati živí. Výsledkom je jeden mŕtvy, piati živí a jeden vrah. Svet sa zmenil zásadne, pretože som sa zásadne zmenil ja – rozhodol som sa, že život iného človeka nie je v danej chvíli hodný žitia, že s ním môžem naložiť ako sa mne zdá vhodné. Týmto rozhodnutím som ponížil nielen jeho, ale aj seba. Vzdialil som sa od ideálu človeka, pretože som iného človeka degradoval na vec.

Nerobím to isté, keď prehodím výhybku? Nie. Prehodenie výhybky nie je samé o sebe zlé a neobsahuje žiaden z vyššie spomenutých súdov o tom nešťastníkovi. Jeho smrť nie je mojím prostriedkom, ani cieľom. Nezamýšľam ju, hoci ju v danej situácii príjmam ako vedľajší nechcený účinok môjho konania.

Toto je samozrejme veľmi nedokonalá a neúplná analýza, ktorá by sa dala ďalej rozviesť a vylepšiť, ale vyžadovalo by si to viac času, priestoru a trpezlivosti čitateľa. Cieľom tohto náčrtu bolo ukázať, že existuje spôsob uvažovania o dilemách s drezinou, ktorý dáva veľmi rozumný dôvod pre ich rozlíšenie: rozdiel medzi zamýšľaným a nezamýšľaným konaním. Ak má niekto naozaj záujem nájsť odpoveď na otázku “mal by som zabiť jedného, aby prežili piati?”, mal by sa týmto dôvodom minimálne veľmi vážne zaoberať.

Autorom je Martin Luterán

 

Teraz najčítanejšie

Spoločenstvo Ladislava Hanusa

Sme katolíckym akademickým spoločenstvom, ktoré je otvorené všetkým kresťanom a ľuďom hľadajúcim pravdu. Chceme, slovami Benedikta XVI., ohlasovať Krista najmä tam, kde je mlčanie o viere najrozšírenejšie: v politike, kultúre, médiách, profesionálnom živote a intelektuálnej sfére spoločnosti. V našich textoch chceme poctivo hľadať pravdu a viesť polemiku s úctou a rešpektom k oponentom. Texty uverejnené na blogu SLH nemusia nevyhnutne vyjadrovať postoje celého spoločenstva.