Denník N

O divadle a ješitnosti

Na predstavenie sme prišli ako jedny z posledných. Usadené do tretieho radu z piatich zaplnených sme sa cítili v centre diania. Toho diváckeho. Do svetiel a kulís Farmy Pánov nás ako prvý prišiel uvítať riaditeľ divadla. Idú hrať pre Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Kiež by nemuseli. Jeho slová boleli. Minútou ticha, jeden vedľa druhého, sme pozerali do zeme. Čo viac sa dá spraviť? Odpovede možno dostanem v  diskusii po predstavení. A možno nie.

V Starom divadle Karola Spišáka som mala premiéru. Jeho existenciu som registrovala len z občasných pozvánok na facebooku či len tak, od cesty. Nachádza sa v centre Nitry. Na pomerne rušnej ulici, pomerne schované v jednej z uličiek neďaleko tržnice. Aké je to divadlo? Ak vám neučarovala  atmosféra, ktorá chodí po drevených doskách, nepáčilo by sa vám. S nami to však bola láska na prvý pohľad.

Na predstavenie sme prišli ako jedny z posledných. Usadené do tretieho radu z piatich zaplnených sme sa cítili v centre diania. Toho diváckeho. Do svetiel a kulís Farmy Pánov nás ako prvý prišiel uvítať riaditeľ divadla. Idú hrať pre Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Kiež by nemuseli. Jeho slová boleli. Minútou ticha, jeden vedľa druhého, sme pozerali do zeme. Čo viac sa dá spraviť? Odpovede možno dostanem v  diskusii po predstavení. A možno nie.

Z televíznych obrazoviek pri bokoch javiska nás pozdravili Havran s Mačkou. Vlogovali. „Toto asi bude o inom,“ pomysleli sme si so Simou. Pohľady sme si vymenili ešte niekoľkokrát. Boli plné bizarnosti z  autentických zvieracích zvukov či kostýmov. Ale i smiechu, potlesku. Nechcem zbytočne prepisovať ideu či dej Orwellovej knižnej predlohy Farma zvierat. Máme predsa wikipédiu. Náročnejší si môžu skúsiť prečítať originál, pre autentickejšie pochopenie odporúčam navštíviť predstavenie. Stále hrajú a odkaz knihy stále platí.

Herci sú tvorivé a tvárne osobnosti, o tom zástupe ľudí v zákulisí ani nehovorím. Farma sa dokázala rýchlo prezliecť do víru súčasných udalostí. A nenosilo sa to veru pohodlne… Narážky boli časté. Chutili ako trpká irónia, aj tak však divákom chutili. Plné ústa, často im zabehol smiech. Podobnosť čisto náhodná. Niekedy sa však aj ona prestala hrať a zmenila sa na jasný odkaz. Simuluje zvierací čin. Prasce rozmaznávali – rozdávali karafiáty. Prasce dávali – milión jabĺk tomu, kto…! Vyložené na stole. Prasce v drahých oblekoch.

Predstavenie sa končí smrťou. Začína sa niečo iné. Potlesk. Dúfajme, že to neskončí len ním. V Živote. Diskusia  o médiách pod drobnohľadom sa uskutočnila v divadelnej kaviarni. Kolegiálne sme počkali na plné mechúre, prestávkovú cigaretku a ozvučenie. Moderátorka uviedla tému nášho posedenia: „Budeme sa rozprávať o novinároch.“ Novinári, advokát, učiteľka žurnalistiky. Prvé otázky boli ťažké, týkali sa Jána a dôvodu jeho zavraždenia. Pamätáte si ešte ten deň? Zabudne niekedy spoločnosť na ten deň? Zabudneme my?

Odpovede idú ťažko, úspešne však smerujú k odľahčenej diskusii. Úskalia povolania? Tomáš Holúbek, regionálny novinár, potvrdzuje spoločnú skúsenosť: „Trestné oznámenia sú základ.“ O súdnych konaniach a mediálnom práve nás oboznamuje advokát Martin Cimrák. Ďalej sú to už iba „priateľské“ upozornenia – do tohto sa radšej nepúšťaj. Či občasné stopky pre vlastníctvo mediálnych domov. Nič vážne, vraj. To, čo sa odohralo teraz, nikto nečakal. „Taký mladý, nemal sa zbytočne hrabať v takých veciach, “ spomína Tomáš na komentár úradníčky, keď v to smutné pondelkové ráno hľadela na Jankovu fotku. Ak sme sa ako nastávajúci novinári pozerali do zrkadla, bolo zahmlené. Oni ho teraz umývajú. Každým zotretím sa vidíme čoraz viac. Vidíme si do budúcnosti.

„Novinári bývajú ješitní…“ odpovedá Martin na otázku, ani neviem akú. Neprofesionálne priznávam, že vo mne ostala len naša charakteristika. Pousmiala som sa, že asi naozaj sme. Ale nie je to dobre? Asi to slovo neviem vnímať v negatívnej konotácii. Darmo, už ma tešia aj hejterské komentáre, na ktoré sa tí starší sťažujú: „Práve komentáre boli dôvodom, prečo som prestala blogovať,“ priznáva Jolana Čuláková, rozhlasová novinárka.

Psy brešú, karavána ide ďalej. Zase raz sme sa nejako dostali ku krčmovej ľahostajnosti. Debata mi pripomína Kuciakove blogy, treba to aspoň skúšať. Ísť do ulíc, keď je zima. Nestrácať ideály. „Jolana nás nakazila nádejou, “ komentuje moderátorka a my v duchu súhlasíme. Vytúžené povolanie? Pre novinárku Henrietu Ďurovovú, áno: „Ja som Husákove dieťa. Ovplyvnená predstavou slobody tlače.“ Každým dňom a špeciálne udalosťami minulých dní cítime čoraz väčšiu potrebu konať, urýchliť proces. Koho sme my deti, keď nestrácame vieru v naše budúce povolanie?

 

Teraz najčítanejšie