Patriot

Keď sa včera Námestím SNP rozliehala jedna z najsilnejších ľudových piesní Na kráľovej holi, tak história národa prenikala až do kostí. Bolesť, odhodlanie a radosť aj z toho mála, čo život často utláčanej krajine daroval, sa rozlievali po celom tele a budili ďalšiu vlnu odhodlania, ktoré formuje našu kolektívnu identitu a mení naše miesto na mape slobody. Prítomní sa druhý krát za tridsať rokov opäť cítili ako patrioti.

Štát však nechránil svojich občanov vždy, pre príklady netreba chodiť ďaleko. Spýtajte sa obyvateľov Kremničky na masové hroby s mŕtvolami 747 banskobystrických židov. Spýtajte sa ľudí v Nemeckej na vápenkovú pec, kde horeli na popol popravené telá deviatich stoviek občanov. Spýtajte sa vo vypálenom Kališti plnom žien a mužov bojujúcich na príkrych svahoch Nízkych Tatier za slobodnú krajinu, ktoré tri stovky nacistov zrovnali so zemou a obyvateľov popravili alebo upálili zaživa vo svojich domoch. Spýtajte sa, kto vykonával všetky tie zločiny a kto nebránil svojich občanov.

Spýtajte sa mojej mamy, ktorej komunisti zakázali študovať na vysokej škole, lebo jej mama vystúpila z KSČ. Spýtajte sa môjho prastarého otca, ktorému komunisti ukradli remeselnú dielňu, ktorá ho živila. Spýtajte sa Dominika Tatarku, spýtajte sa Dubčeka. Spýtajte sa Hartmuta Tautza, mladého klarinetistu z Nemecka, ktorého v Petržalke pri pokusu o útek do slobodného sveta oskalpovali a roztrhali psy pohraničných stráží, ktoré sa hodiny len zversky ­prizerali, ako spolu s jeho krvou z mladého tela odchádza život a to všetko 22 metrov od hranice so slobodným Rakúskom.

Spýtajte sa Roberta Remiáša, spýtajte sa Daniela Tupého, spýtajte sa Hedvigy Malinovej.

Spýtajte sa Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Spýtajte sa, čo majú všetci títo ľudia spoločné.

Nikoho z nich štát neochránil, aj keď mohol. Chybou nie je len aktívne podieľanie sa na útlaku a vyvražďovaní, rovnakou chybou je aj fatálne zlyhanie pri ochrane, vyšetrovaní a komunikácii s verejnosťou, chybou je nedostatok kompetencií, chybou je arogancia, výsmech a neexistujúce svedomie. Najväčšou chybou je však podceňovanie slušných ľudí.

Nie je to o Bratislave, je to o celom Slovensku, o každom meste, o každej dedine, o každej doline. Vzdávam svoj obrovský rešpekt a nesmierne ďakujem každému skutočnému patriotovi od Sniny po Skalicu, ktorý ukázal, že mu na nás záleží, že nie sme odkázaní na záhubu, že máme obrovskú silu a vyšiel do ulíc žiadať lepšiu krajinu. Najmä počty v uliciach menších miest sú nádherné a napĺňajú ostatných slušných ľudí odvahou a nádejou, že náš hlas nezanikne v hučaní ega, šušťaní bankoviek v igelitke a útočného škrekotu zdochýnajúcej chupacabry prisatej na teplých tepnách eurofondov.

Vyhnali ste mojich priateľov preč z tejto krajiny. Celú dospelosť mlčky sledujem, ako si najlepšie mozgy tejto generácie balia takmer nič nevážiace diplomy do príručnej batožiny a odchádzajú na Schwechat. Tiež som mal chuť pridať sa, vzdať to tu a nechať vás vypáliť túto krajinu do poslednej hrude medi na jednocentovky. Ale nemáte tú silu, nie pán Fico, ste slabý muž. Nie ste štát a nie ste ani krajina, nie ste nič viac ako radový chudák, máte slabosť pre ľahké dievčatá, status si nedokážete vybudovať činmi, ale snažíte sa o to hodinkami a naivne veríte, že ružami a Tomečkom si kúpite obľúbenosť, ale nie – to všetky sú zúfalé pokusy neúspešných a neobľúbených, nie ste štátnik, lebo na to nemáte a nemáte rešpekt, lebo si ho nezaslúžite. Chrstnem vám to do tváre kedykoľvek, tak ako to robia posledné týždne desaťtisíce ľudí po celej krajine, ktorá si praje len jediné, aby ste sa so svojim slabošským úškrnom konečne spakovali z verejného života.

Zákon ani ústava nekážu slušnosť. Zákony slušnosti predkladá a schvaľuje spoločnosť a vy ste hrubo porušili množstvo paragrafov. Ste zločinec, ktorý spáchal vlastizradu na štáte a na jeho inštitúciách. Nadrogovali a znásilnili ste neplnoletú spoločnosť, my ju teraz rozochvenú a zlomenú zbierame zo zeme, balíme do deky, utešujeme a trasieme sa spravodlivým hnevom na páchateľov, ten hnev duní na námestiach, duní v uliciach, v novinách a na transparentoch, v kaviarňach aj krčmách, v hrudi aj v pästiach, dunieť bude, kým vás skutoční patrioti nevyženú z verejnosti do vašej vlastnej Elektry, kam možno za dvadsať rokov príde niekto natočiť dokument o tom, že ešte stále ste úbožiak. Môžete sa pripraviť, že po zvyšok vášho života vás žiadny umelec nikdy neznázorní inak ako karikatúru falošnej moci, nikto si vás nebude pamätať inak ako mafiána, ktorý sa nevedel živiť inak ako krádežami, ktoré sa premenili na rozliatu krv vo Veľkej Mači, teplú, tmavočervenú a hustú, presne takú, aká prúdi v žilách vám.

Mám dvadsaťpäť rokov, oni mali o dva viac, milovali sa a rovnako ako ja pracovali, mali rodičov a súrodencov, mali rodinu a priateľov, mali plány a mali idey, mali presvedčenie, odvahu, ktoré vám tak chýbajú. Boli mnou, ja som bol nimi, rozdielni, ale predsa rovnakí, narodili sme sa tesne potom, čo naši rodičia pre nás vybojovali slobodu a my ten boj dotiahneme. Sľubujem vám pán Fico, že s mojimi priateľmi budeme v tých uliciach stáť, kým bude treba, budeme žiadať zodpovednosť a následky a zotrieme vám z tváre tú úbohú grimasu. Táto generácia to nebalí, generácia skutočných patriotov ešte len nastúpi a konfrontuje vás. Ešte len zistíte, ako ste neskutočne slabý.