Uvädol si prenáhlo ty pekný kvet Hrona…

Dedina Ostrá Lúka neďaleko Zvolena sa stala známou najmä svojím kaštieľom a Adelou Ostrolúckou, ktorá sa v ňom narodila 31. marca 1824.

Adelka a Štúr

Jej otcom bol Mikuláš Ostrolúcky, majiteľ kaštieľa a rozsiahlych majetkov, ale aj rozhľadený muž, ktorý pri návšteve svojho brata v Zemianskom Podhradí mal možnosť spoznať Ľudovíta Štúra a bol to práve on, kto odporučil zvolenským mestským pánom, aby si ho vyvolili za vyslanca do uhorského snemu v roku 1847.

Štúr, ktorý bol dušou slovenského diania v tých búrlivých revolučných časoch, však nezaujal iba pána Mikuláša, ale aj jeho dcéru, ktorá vošla do histórie ako Štúrova láska. Tak sa to traduje, tak ich vzťah zachytil Ľudo Zúbek v románe Jar Adely Ostrolúckej. Bola to však veľmi krátka jar. Začiatkom marca 1853 počas pobytu vo Viedni sa mladá deva nakazila týfusom a chorobe podľahla dva týždne pred svojimi 29. narodeninami. Ako dátum úmrtia sa udáva 18. marec, niektoré zdroje deň skôr a 17. marec je aj na pamätníku.

Pre Ľudovíta Štúra to bola ťažká rana, ktorú cítiť aj z jeho veršov venovaných pamiatke devy, ktorá – keby to bol osud chcel – mohla výrazne zasiahnuť do života tohto muža, a to aj napriek faktu, že sa ho rozhodol celý obetovať pre slovenský národ a jeho záchranu.

Uvädol si prenáhlo, kvet,

ty pekný kvet Hrona,

v duši tej svet opúšťala

v láske, viere k svojim stála,

zbožná Antigona.

Ani ten kvet rodné kraje

Nezreli, keď vädol, ani tvor svoj ušlechtilý

do náručia nestúlili,

keď uvädlý padol.

A v srdci tom toľká láska

horela k tým krajom,

že sa mnela v jejich lone,

tam na živom šumnom Hrone,

otočená rajom.

A k rodom ich koho srdce

túžobnejšie bilo?

Jako sestra k bratom zlatým

navráteným, driev odňatým

tak sa k nim túlilo.

A v týchto citoch, v tom nadšení

mizla tá postava,

duch sa to len byť pozdával,

a ten v ríšu duchov

plával,

kde jeho oslava.

Renesančný kaštieľ – národná kultúrna pamiatka

Adelu Ostrolúcku pochovali do rodinnej hrobky na cintoríne vedľa vtedajšieho evanjelického kostola. Ten padol za obeť poslednej vojne, hrobka s pamätníkom, ktorý v roku 1967 navrhol zvolenský architekt Jozef Chrobák, je však dodnes zaujímavou pamiatkou, pri ktorej sa zastavia najmä romantici a milovníci slovenskej literárnej histórie. Žiaľ, kaštieľ, v ktorom sa Adela narodila a prežila podstatnú časť života, by súrne potreboval opravu.

Kaštieľ vyrástol v rokoch 1636 – 41 na podnet Melichara Ostrolúckeho. Banskoštiavnický projektant Abrahám Arzt mu dal renesančný vzhľad. Dvojpodlažný objekt postavený na obdĺžnikovom pôdoryse zvýrazňujú dve nárožné bašty so strieľňami. V miestnostiach sa zachovali nástenné maľby.

Po vojne – do roku 2005 – bol kaštieľ sídlom zvolenského štátneho archívu. Keď sa stal prázdnym a ministerstvu vnútra sa ho nedarilo predať, o osud najvýznamnejšej stavby v obci sa začali zaujímať samotní Ostrolúčania. Radi by v ňom videli priestory, ktoré by boli veľkým lákadlom turistických návštevníkov, mohli by slúžiť muzeálnym expozíciám i rôznym spoločenským a kultúrnym podujatia. V roku 2012 sa ho predsa len ministerstvo „zbavilo“, pričom obec, ktorá si na odkúpenie vzala úver, sa stala menšinovým vlastníkom. Nádej, že sa podarí získať na rekonštrukciu financie z eurofondov, pohasla pre nezáujem ostatných vlastníkov, ktorí majú záujem o odkúpenie celého objektu, ale za nižšiu cenu. Spoločnými silami sa predsa len podarilo vyriešiť akútne problémy a tak zostáva dúfať, že túto národnú kultúrnu pamiatku nepostihne podobný osud, ako druhý ostrolúcky kaštieľ, barokový, z 18. stor., ktorý sa stal po vojne domovom rodín, čo museli opustiť horskú dedinu Lešť v súvislosti s výstavbou vojenského výcvikového priestoru. Neskôr ho „využívalo“ miestne roľnícke družstvo až tak aktívne, kým z neho nezostali iba základy. Nad hlavným vchodom mal nápis: „V lepšie dúfam.“ Nestalo sa. Treba veriť, že sa naplnia slová, ktoré stavitelia vysekali do kameňa na prízemí honosnejšieho renesančného kaštieľa: „Nech tento dom stojí dovtedy, kým mravec nevypije more a korytnačka neobíde svet.“

Posledným z rodu Ostrolúckych, ktorý mal v majetku kaštieľ zo 17. stor., bol Mikuláš, ktorý sa však zdržiaval v Budapešti, kde pôsobil ako právnik. Zomrel v roku 1947 bez potomkov. Jeho brat Gejza zdedil ostrolúcke majetky v Zemianskom Podhradí. Jeho potomkovia žijú v Maďarsku a tak sa stalo, že hoci priezvisko Ostrolúcky nájdeme vo Zvolene a v okolitých obciach, v samotnej Ostrej Lúke sa s ním dnes už nestretneme.

Z histórie

Dedina Ostrá Lúka je zaujímavá predovšetkým vďaka spomenutému kaštieľu a sympatickej Adelky, ktorá bola na tú dobu vzdelaná a rozhľadená žena, údajne hovorila šiestimi jazykmi. O jej živote, ako aj o minulosti a folklórnych tradíciách Ostrej Lúky, sa veľa dozvieme v pamätnom dome, ktorý je súčasťou kultúrneho centra v strede dediny.

V chotári Ostrej Lúky, na brale Gunda nad ľavým brehom Hrona, žil už človek doby bronzovej. Na mieste najstaršieho osídlenia vyrástla stredoveká drevorubačsko-roľnícka osada, do ktorej 15. decembra 1575 vtrhlo 35 Turkov, niekoľkých obyvateľov, vrátane tehotnej ženy, sťali, 18 odvliekli do osmanského zajatia.

Samotná obec Ostrá Lúka určite existovala už v 13. storočí, hoci prvá zachovaná písomná zmienka pochádza až z roku 1332. Od roku 1393 tu bola mýtna stanica na významnej ceste z údolia Neresnice do údolia Hrona.

Obec má nevšedný erb. Vychádza z pečatidla z roku 1726, na ktorom je pelikán kŕmiaci tri mláďatá. Samozrejme, tieto majestátne vtáky tu nikdy nežili a nežijú, ale v cirkevných tradíciách patria k symbolom kresťanskej lásky.

Z novodobej histórie stojí za zmienku rok 1968. Vtedy sa do lesov na Peťuši zrútilo sovietske zásobovacie lietadlo, pričom posádka zahynula. Z trosiek lietadla si mnohí občania odniesli domov zásoby potravín. Pamätníci spomínajú najmä na maslo.

Peťuša, ktorá sa nachádza v ostrolúckom chotári, sa stala známou v posledných rokoch, keď tu archeológovia odkryli základy stredovekého hrádku. Je pravdepodobné, že išlo o predsunutú pevnosť, ktorá mala strážiť starý Zvolenský (Pustý) hrad na prístupe od západu.

Pre turistov

Turista na Ostrej Lúke a v jej okolí však nájde aj iné pozoruhodnosti a malebné miesta. Už samotný prístup je zaujímavý: z jednej strany – z údolia Neresnice – vedie na Ostrolúcku planinu strmo stúpajúca cesta, z druhej – od Hrona – cesta plná ostrých serpentín, kde sa každoročne (od roku 1975) konajú obľúbené preteky automobilov do vrchu. Stred dediny tvorí priestranný rínok.

Okrem dominantného kaštieľa naše pohľady upútajú aj staršie trojpriestorové domy, na ktorých vzhľade sa odráža zdatnosť miestnych staviteľov možno i spred storočia. Žiaľ, v 70. rokoch sa aj k týmto pamiatkam pristupovalo necitlivo, dva najstaršie domy a kováčňa boli zbúrané.

Dedina je odetá do sviežej zelene. V roku 1996 bol vyhlásený za chránený strom mohutný exemplár jedlého gaštana, rastúceho pravdepodobne na najsevernejšom mieste u nás. Za asi 150 rokov dorástol do výšky okolo 20 m s obvodom kmeňa takmer štyri metre.

Z Ostrej Lúky sa môžeme vybrať po tzv. Barborskej ceste k Červenému medokýšu na brehu Hrona, odkiaľ to už nie je ďaleko do Zvolena.

Samozrejme, že tento peší výlet môžeme absolvovať aj opačným smerom a ak potom z Ostrej Lúky vystúpime k odbočke cesty na Bacúrov a Dubové, natrafíme na zelené značky. Tie smerujú na jednej strane do Štiavnických vrchov (k jazerám pri Banskom Studenci), na strane druhej do lesov, ktoré pokrývajú masív Pustého hradu. Naň sa dostaneme, keď asi po dvoch hodinách chôdze odbočíme v sedle pod Veľkým vrchom po modrých značkách, ktoré nás privedú do hradného komplexu, ktorý už nie je vôbec Pustým, a z neho až do Zvolena. Takýto okruh si však už vyžaduje zdatnejšieho chodca (okolo 8 hodín chôdze).

Okruh Zvolen – Budča – Ostrá Lúka – Breziny – Zvolen je zaujímavý pre cykloturistov.

Kvalitná voda sa nepresadila na trhu

Ako perličku spomeňme, že v čadičovom masíve, ktorý tvorí podložie Ostrolúckej planiny (vyvýšená súčasť Pliešovskej kotliny), sa nachádzajú bohaté zásoby kvalitnej vody. Dolu, pri Hrone, vybudovali plničku a zdalo sa, že Ostrolúcka voda si získa významné postavenie na trhu s touto na prvý pohľad jednoduchou, ale významnou komoditou. Nestalo sa. Prečo? Odpoveď na túto otázku môžu dať len kompetentní. Vraj nebol dostatok odberateľov, vraj ju producent ponúkal príliš draho… Ale nie je to len v prípade vody, ale aj iných základných potravín a nápojov, u ktorých je vraj výhodnejší dovoz zo zahraničia, ako ho kúpiť od domáceho dodávateľa.

K nerastným bohatstvám, ktoré prinášalo v minulosti Ostrej Lúke zisky, bola ťažba kvalitnej hliny, ktorú využívali na výrobu tehál, ale po ktorú si chodili aj výrobcovia slávnych fajok z Banskej Štiavnice.

Foto: autor a net.