Denník N

Hodinový občan

Bežne sa o politiku nezaujímam, mám dosť vlastných starostí, donedávna mi vlastne všetko bolo jedno, ale teraz mi to zrazu jedno nie je, lebo veď toto už prekračuje všetky medze. A tak som zasa na chvíľu občan.

A som dokonca občan rozhorčený.

Chcem slušnú krajinu. Slobodnú.

Chcem znova veriť v štát.

Náš spravodlivý hnev

Chodím na tie protestné zhromaždenia, nekričím však, ani neštrngám. Minule som sa ponúkla jednej slečne, že na chvíľu podržím transparent, keby ju boleli ruky, ale o tyč bol eminentný záujem, teraz je taká doba, všetci sú veľmi angažovaní. Zúčastňujem sa teda pasívne.

A mám k tomu niekoľko poznámok.

Facebook išiel zborovo do kolien z toho, čo nám teraz v piatok naservíroval Richard Stanke. Iste, pôsobivé vystúpenie, zvýšiť hlas, krátke, úderné vety a dobre načasované pauzy, aby si do toho dav mohol súhlasne zakričať. Mne pritom napadalo, či neprehodnotíme slovo populizmus. Podľa mňa ho nemusíme nutne vnímať negatívne. Vzišlo zo slova populus, ľud, ktorý sa snažíš osloviť, a to prirodzene tak, aby si čo najväčšmi zaujal.

Mám dojem, že Stanke nám nepovedal vôbec nič nové, a formou ani obsahom mi to rozhodne nepripadalo namierené na náš rozum – Stanke nás skrátka veľmi emotívne ubezpečil, že náš hnev je spravodlivý, a ešte ho trochu rozdúchal.

A je to v poriadku – možno to má na protestných zhromaždeniach presne takto vyzerať, o tom nič neviem, som nováčik. Nebola to výčitka, bol to skrátka postreh. Výčitky ešte len prídu.

Myslím v tieto dni intenzívne na úryvok z nejakej knihy, len si už neviem spomenúť, kde som to čítala. Možno Neil Postman a tá jeho stará legendárna vec: Ubavit se k smrti? Išlo o poznámku, že kedysi boli americkí občania zvyknutí dlhé hodiny,  aj pol dňa, stáť a počúvať politické prejavy, a udržali si to ešte aj po rozšírení rozhlasu, sedeli pri prijímači a sústredene počúvali. Potom sa samozrejme pozornosť postupne rozdrobila a hlavne sa záujem presunul na iné veci.

Mne bol z tých piatkových príspevkov najsympatickejší prejav Zuzany Kronerovej. Normálnym hlasom, v rozvitých vetách, triezvy, a predsa ľudský apel. Iste to bude otázka preferencií a za mňa takto – nepotrebujem show, plamenné výzvy ani pesničky.

Vyslovene proti mysli je mi iba to skandovanie. Je skoro ironické, že „predčasné voľby“ už sa tak ľahko neskandovali, to už sa lámalo. Ktovie, čo nás v tom dave naozaj spája. Či vôbec niečo okrem odporu.

My, slušní

„Túžba po slušnom Slovensku, akú bolo cítiť z piatkových protestov, už nie je len volaním po vláde bez korupčných škandálov,“ píše Michal Šimečka na svojom blogu. „Je volaním po novej kvalite verejného života, po štáte, ktorému môžeme dôverovať, po spoločnosti, kde si dôverujeme navzájom, a kde sa ľudia na ulici s úsmevom ospravedlňujú. Z jednoduchej požiadavky na „slušnosť“ sa rodí pozitívny spoločenský program.“

To je len príklad, podobné vyhlásenia sa teraz objavujú denne. Viem, že ich potrebujeme, nič proti. Stále však rozmýšľam napríklad nad tým, čo my vlastne rozumieme pod slovom štát. Zdá sa mi, že je to vždy akosi namierené iba na politikov. Ale štát predsa tvoria aj občania, nie? Štát tvoríme my. A my zodpovednosť za to, ako to tu vyzerá, nenesieme?

Chceme znova veriť v štát, ozvalo sa v piatok z pódia. Koľko času bežný človek v posledných rokoch asi tak venoval úvahám o štáte? Rovnako bezmyšlienkovito sa teraz oháňame slobodou, pravdou a napokon aj tou slušnosťou, ktorým sme možno ešte vo februári nevenovali za celý deň myšlienku. Slušne sme celé roky boli viac-menej potichu, vedeli sme, že je všeličo zle, ale ak sme aj občas vyskočili, rýchlo sme si potom zasa sadli, relatívne spokojní, chlieb a hry máme, nič nám nechýba.

Minulý piatok som sa práve cestou na protestné zhromaždenie zastavila v kníhkupectve, v poličke so zľavnenými knihami ležala zbierka fejtónov Jána Štrassera, útla vec s názvom Zavadzajme tu! Len tak chvatne a povrchne som prebehla očami náhodne otvorenú stranu, fejtón „Zločin a netrest“, a hoci mi na nejakej úrovni bolo jasné, že to musí byť staršia publikácia, ak sa ocitla vo výpredaji, napadlo mi – aké aktuálne. Akoby to písal včera.

Lenže nepísal. Všetko sú to články z rokov 2011 až 2014.

Prečo sa nebavíme o tom, čo sme robili doteraz? Pretože sme ešte v šoku z toho, čo sa stalo? Mne pripadá neuveriteľné, že začneme tak sebaisto vykrikovať, ukazovať prstom a volať po zmene. S obľubou teraz tú tragickú vraždu označujeme za prelomový bod. Či bude skutočne prelomový, to závisí aj od nás – a podľa mňa v omnoho, omnoho väčšej miere, než si uvedomujeme. Spôsob, akým sme sa k veci postavili, mi veľmi nádejný nepripadá. Na tom vyrevúvaní je čosi nesmierne pokrytecké.

Žalujem

„Keď pravdu pochovajú pod zem, zhromaždí sa tam a nazbiera takú obrovskú výbušnú silu, že v deň, keď to celé praskne, vyhodí do vzduchu všetko,“ napísal Émile Zola francúzskemu prezidentovi 1898 a na adresu tých, ktorí sa pravdu snažili pochovať, dodal: „Uvidíme, či práve nepripravili najohromnejšiu spúšť, akú sme kedy videli.“

Aké pádne.

Zola v každom prípade žaloval vrchnosť.

Ja žalujem nás.

Jediný jasný, prostý a neodškriepiteľný fakt v tomto prípade je len jeden – že dvaja ľudia sú mŕtvi. Všetko ďalšie, čo teraz na námestiach redukujeme do nejakého hesla, do nejakej tej mennej vety s tromi slovami a tromi výkričníkmi, okresáva z pravdy niečo, čo nám je zrejme nepríjemné, ale nie je to preto o nič menej relevantné: vina leží na nás všetkých.

Pani psychologička Hana Ševčíková v rozhovore pre Denník N v súvislosti s naším psychickým rozpoložením po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej povedala:

„Ich smrť nám dala najavo, že prostredie, v ktorom žijeme, nie je také, za aké sme ho považovali. Ich smrť nám zobrala základný koncept toho, v akej spoločnosti žijeme. Ich smrť nás vystrelila do inej reality. […] Ich smrť je teda okrem toho, že je – tak ako aj iné – veľkou tragédiou, pre nás všetkých o to ťažšia, lebo ukázala, že niečo životne dôležité pre spoločnosť tu nefunguje.“

Do akej inej reality? Hádam skrátka do reality, nie?

A čo presne je to životne dôležité, čo tu nefunguje? Nie je to náhodou spoločnosť ako taká?

Cením si príspevku pani psychologičky, viem, že jej išlo o trúchlenie, a to je iná vec, ale tieto poznámky podľa mňa zbytočne prispievajú k už tak dosť rozšírenej predstave, že my sme nejakí chudáci, čerstvo traumatizovaní, obete niečoho dokonale nečakaného. Šok to nepochybne bol, ale vedeli sme toho dosť už predtým, a myslím, že by bolo pekným prejavom mentálnej vyspelosti – a napokon aj tej toľko skloňovanej slušnosti – si priznať, že sme k tomu predsa prispeli. Rakovina bola diagnostikovaná už dávno. Ak nám teraz praskol pupok a črevá visia do pol stehien, je to ozaj bordel, ale nie zas tak nečakaný, či?

Hovorím si, či problém nie je z veľkej časti v tom, že skôr než občania sme dnes skrátka užívatelia a spotrebitelia, a to formuje aj našu predstavu spoločnosti. Možno viac než to – aj k pravde či slobode sa staviame skôr spotrebne, užívateľsky. Nie je za tým žiadna úvaha. Na pravdu máme predsa právo. Ak nám ju niekto uprie, sme nahnevaní. Neviem. Ale spoločnosť predsa vytvárame my, to nám nikto nenaservíruje zvonka.

Fico odstúpil z premiérskeho postu – smiešne gesto, to nám je jasné. Kričíme, že nestačí.

A čo moje gesto? Že sa teraz v piatok na hodinu zdvihnem a postavím na námestie? Ja verím, že to má svoju silu, že to vytvára veľký tlak a niečomu napomáha, ale čosi vo mne kričí úplne to isté – že toto nestačí.

A ak volám hanba, tá hanba je predsa aj moja, nie?

Prečo až teraz? Tú otázku si kladú mnohí, padla aj pred dvoma týždňami z pódia počas zhromaždenia. Nezachytila som odpoveď. A podľa mňa je jediná férová reakcia – priznať si, že začíname neskoro, že aj našou ľahostajnosťou a nedbalosťou umreli dvaja ľudia. Lepšie neskoro než nikdy, áno, ale veľmi, veľmi mi pripadá dôležité, aby sme sa vrátili k tomuto bodu, aby sme ho neodsúvali, ako ho teraz odsúvame. Toto sú pohodlné časy, konečne sa zasa dá ukazovať prstom a niekto svojou perfídnosťou nasadil latku dosť vysoko na to, aby sa čokoľvek iné zdalo skoro malicherné. Ale pasivita nie je omnoho menší zločin než zločin priamo spáchaný.

Cítim veľký hnus, hnus a hrôzu, mám pocit, že to, čo sa stalo, sa stalo s naším tichým súhlasom. Ešte väčšmi ma desí, ako sme na to zareagovali. Môžeme sa hladkať a tešiť, koľko krásnych ľudí vyšlo do ulíc a aké to bolo super, a že my sa nedáme a pravda zvíťazí – som za, samozrejme – ale podľa mňa to malo začať jedným veľkým a jasne formulovaným ospravedlnením. Aj pozostalým, aj symbolicky obom zosnulým.

Nemáme najmenšie právo hovoriť o slušnosti, kým toto neprebehlo.

„Časy jsou buď silné, nebo shnilé. Silné-li, vždycky teče krev,“ napísal raz kdesi F. X. Šalda. Nám sa tuším už darí kombinovať oboje. Ale ak sú za tú krv zodpovední tí hore, potom prinajmenšom zodpovednosť sa tú zhnitosť padá aj na naše plecia.

Tento svet nikdy nebude lepším miestom, ak všetci neprevezmeme osobnú zodpovednosť za seba aj za to, ako to vyzerá okolo nás.

Desím sa vlastných slov, viem, že zasa kážem, viem, že sa zasa divo rozbieham, a nechcem byť neúctivá a nemilo sa dotknúť organizátorov zhromaždení ani nikoho z tých, ktorí k budovaniu či udržiavaniu nejakej občianskej spoločnosti roky aktívne prispievajú a ktorých je nepochybne mnoho. Toto patrí nám, hodinovým občanom, ktorí rozhorčene stojíme na námestí a voláme po slušnosti, pravde a slobode.

Nech som smiešna – myslím na Janka Kráľa, na jeho hlásnika, ako vravel: „Načo som ja medzi mŕtvych jeden živý na svet prišiel?“ Nech som naivná – mne sa stále zdá, že veci by nikdy nezašli tak ďaleko, keby sme v tom tých niekoľkých ľudí, ktorí sa skutočne snažili dopátrať pravdy, nenechali samých. Keby sme boli živí a zomknutí, keby sme neboli ľahostajní.

Som utopista. A vnímam vlastný pátos. A viem, že možno to celé tiež vidím príliš schematicky, príliš jednoducho, a kvári ma nad týmto článkom tisíc pochybností, ale ako sa hovorí – radšej sa mýliť vlastným srdcom než cudzím rozumom.

Proti zhromaždeniam nemám nič, naopak, som si vedomá toho, že ich veľmi potrebujeme – a rovnako sa o nich potrebujeme rozprávať, vytvárať z nich príbeh, legendu o tom, ako sa zišiel celý národ, ako to Stanke bezprecedentne zaklincoval a že rozkvitla sloboda. Všetko super, palec hore. Ale hrdosť necítim, je vo mne len strašná ľútosť.

A nie som si taká istá ako mnohí, že po tomto zlomovom bode nastane nejaká transformácia spoločnosti. To mi zasa znie veľmi pasívne. Ako niečo, čo sa nám skrátka prihodí. Ale to by predsa muselo vyrásť z nášho aktívneho úsilia.

Neviem. Nechcem vŕšiť také všeobecné vyhlásenia, dobré rady. Išlo mi predovšetkým o toto – naozaj mám pocit, že by sme sa mali ospravedlniť.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/