Lekár, cestovateľ, ľudomil David Livingstone

Pochádzal z chudobnej glasgowskej rodiny a podobne ako jeho súrodenci už od desiatich rokov pracoval 12 hodín v miestnej bavlnenej fabrike, aby rodina mala z čoho žiť a aby mohol študovať. Kresťansky založený otec chcel mať z Davida kňaza. Syn počúval jeho poučenia, ale zároveň sa rád túlal krajinou, zbieral najrôznejšie prírodniny a prehlboval si tak poznanie v botanike, zoológii i geológii. V roku 1840 získal na Hospital Medical School v Londýne lekársky diplom a ešte v tom istom roku pod záštitou London Missionary Society prijal misionárske miesto v Kurumane v juhoafrickom Bečuánsku (dnešná Botswana). Pôvodne mal namierené do Číny, ale ópiová vojna a stretnutie s misionárom Robertom Moffatom zmenili jeho plány. V roku 1844 sa oženil s Mary, misionárovou dcérou, a postupne sa zoznamoval so životom miestnych kmeňov. Prvým jeho cestovateľským cieľom bola púšť Kalahari. Prešiel ňou v roku 1849 a objavil bezodtokové jazero Ngami. O dva roky neskôr sa s celou rodinou opäť vybral na sever a dostal sa k rieke Zambezi. To znamenalo zásadný obrat v jeho živote, rozhodol sa ho venovať etnografickému výskumu „čierneho” kontinentu.

Pamätník Davida Livingstona v rodnom meste Blantyre

Cesta k Makololom

Vrátil sa do Kapského Mesta, rodinu poslal do vlasti, zdokonalil sa v astronómii, aby mohol presnejšie určovať miesta svojho pobytu, a v roku 1853 sa vybral na svoju ďalšiu objaviteľskú cestu popri rieke Okavango k Zambezi. Získal si dôveru vládcu Makololov Sebituaneho, ktorý – rovnako ako jeho syn a nasledovník Sekeletu – bieleho muža všestranne podporoval. Plavil sa proti prúdu Zambezi v snahe nájsť spojenie medzi Linjanti, centrom Makololov, a Atlantickým oceánom. Cez rozvodie sa dostal na horný tok riek Kasai a Kwanga, ktorých vody smerujú do Konga, a v máji 1854 vyčerpaný a sužovaný maláriou prišiel do Luandy. Odtiaľ sa mohol vrátiť domov, no po nevyhnutnom oddychu sa v septembri vybral naspäť do hĺbky Afriky, pravda, po novej trase, a po trištvrte roka trvajúcom pochode prišiel na dvor vládcu Makololov. Vrátil sa nielen preto, aby objavil nové kraje, ale aj preto, že sľúbil, že svojich makololských sprievodcov a sluhov privedie naspäť do ich rodnej dediny.

Mosi oa tunya

Po zotavení dostal Livingstone nový sprievod 120 nosičov , ťažných i jatočných volov a iných zásob potravín, aby mohol preskúmať dolný tok Zambezi. Na tejto ceste prišiel 16. novembra 1855 k vodopádom, s ktorých objavom sa najčastejšie spája Livingstonovo meno. Domorodci ich nazývali Mosi oa tunya – Hrmiaci dym, on ich pomenoval po kráľovnej Viktórii. Stali sa prvým a posledným africkým prírodným útvarom, ktorému dal anglické meno. „Bol som zvedavý na tieto vodopády, ktoré poznali iba domorodci,” dozvedáme sa z Livingstonových spomienok. „Pohľad na to, čo som videl, prevýšil najsmelšie očakávanie. Sprvoti som videl iba päť vysoko vystupujúcich stĺpov vodnej pary, ktoré sa týčili nad pralesom ako dym vzdialeného stepného požiaru. Ako sa člny približovali k tomuto prírodnému úkazu, vzduch napĺňalo stále silnejšie dunenie a burácanie. Ligotavá hladina rieky bola celkom pokrytá penou. Iba s veľkou námahou sa mojim obratným sprievodcom podarilo spomaliť plavbu a člny zakerovať k malému ostrovu. Vystúpil som na zem, s najväčšou opatrnosťou som pristúpil bližšie a stal som sa svedkom nepredstaviteľne mohutnej scenérie. Vrstva peny na povrchu rieky, ktorá v tých miestach bola asi 1 900 metrov široká, sa odrazu odtrhla a okamih visiac nad priepasťou, akoby ju nejaká magická sila na zlomok sekundy zadržala, zrútila sa do bezodnej, hlbokej preliačiny v skalách. Nemožno opísať, ako tam všetko zúrilo a besnilo! Bol som hluchý od burácania vodopádu a slepý od závojov vody. Moji Makololovia si tváre v úctivej hrôze zakryli dlaňami. Klesol som na kolená pred všemohúcnosťou božou. Dve dúhy sa večne klenú ponad tieto príšerné pažeráky. Motse oa karimo, vraveli moji černosi, to znamená palice božie, a krajšieho názvu azda už niet.”

Prvýkrát naprieč Afrikou

Po piatich mesiacoch pochodu sa pred karavánou objavilo mestečko Tete, ktoré bolo najvzdialenejšou portugalskou dŕžavou, a v máji 1856 sa Livingstone prvýkrát podíval na diaľavy Indického oceána pri mozambickom prístavnom meste Quelimane. Ako prvý tak prekonal neznámu južnú Afriku od jej západného po východné pobrežie.

Tentoraz sa museli jeho sprievodcovia vrátiť sami, Livingstone videl, že je čas na návrat do Londýna, kde svoje poznatky spracoval v rozsiahlom diele s tisíckami nových údajov, ktoré zaniesol aj do mapy. Zahrnuli ho poctami a medailami, no nebol sám so sebou spokojný, uvedomoval si, že niektoré úseky dlhého toku Zambezi zostali stále neznámymi.

A tak v roku 1858 nastupuje na loď a tentoraz aj s podporou britskej vlády vedie novú, šesť rokov trvajúcu výpravu, ktorá má okrem geografických poznatkov priniesť aj informácie o možnostiach obchodu. Nebol sám: sprevádzala ho manželka, brat Charles a maliar Thomas Baines. Proti toku Zambezi sa skúsili dostať malým parníkom, no plytčiny a kaskády Cahora Bassa boli proti. Odbočili tak na prítok Šire, ktorý ich priviedol k jazeru Širwa a v septembri 1859 k jazeru Njasa (dnešné Malawi), ku ktorému sa vrátil po dvojročnom pobyte u Makololov, aby ho dokonale zmapoval. Vo februári 1864 sa vrátil do ústia Zambezi, žiaľ, už bez manželky, ktorá nevydržala útrapy cesty a 27. apríla 1862 zomrela na maláriu.

Livingstone sa v roku 1864 vrátil do Londýna, no viac ako pochvaly sa mu ušlo kritiky, napriek tomu, že expedícia priniesla rozsiahly prírodný i etnografický materiál. Vláda však čakala viac poznatkov o možnostiach obchodu a kolonizácie a misijní predstavitelia viac evanjelizácie ako objavovania.

Odporca neľudského obchodu s otrokmi

Livingstone sa však svojich objaviteľských túžob nevzdal. Medzi hlavné geografické problémy, ktoré vzrušovali v tom čase cestovateľov, boli pramene Nílu. Už v roku 1861 Speke s Grantom objavili Kageru, ktorú pokladali – a ukázalo sa, že správne – za začiatok Nílu, ale Livingstone nevylučoval, že pramene rieky môžu byť ešte južnejšie. Preto v apríli 1866 priplával do Mikindani, proti toku Ruwumi sa dostal k jazeru Njasa a po roku až k južnému cípu jazera Tanganika. Od neho podnikal výpravy západným smerom, objavil rieku Luapulu a jazerá Mweru a Bangweolu. Bol to kraj, v ktorom v tom čase prekvital obchod s otrokmi, kraj objektívne nebezpečný, kde bolo ťažké nájsť spoľahlivých spolupútnikov a sluhov. Aj nosiči, ktorých si najal Livingstone, dezertovali a vzali si so sebou lieky i tovar, ktorý mohli vymeniť či speňažiť, a tak nemal iné východisko, ako sa pripojiť k predsa len bezpečnejším karavánam s otrokmi, hoci s týmto „obchodom” zásadne nesúhlasil. „Tí, ktorých odvláčajú z krajiny a predávajú do otroctva, predstavujú iba malú časť chytených domorodcov,” čítame v jeho denníku. „Nemali sme ani len tušenia o strašnej povahe tohto obchodu, pokým sme nevideli jeho začiatočnú fázu. Okrem domorodcov, ktorých otrokári naozaj chytia, alebo pobijú, ďalšie tisíce zomrú na zranenia alebo od hladu, keď pred otrokármi musia utiecť zo svojich domovov. Mnoho tisíc ich príde o život aj vo vražedných vojnách, ktoré – aby získali zajatcov – vedú proti vlastným súkmeňovcom i susedom a zabíjajú ich zo ziskuchtivosti, podpichovaní otrokármi. Množstvá kostier, nachádzajúcich sa na skalách, v lesoch, ako aj v malých rybníkoch pozdĺž cesty vedúcej divočinou, svedčia o hrozných obetiach na ľudských životoch, ktoré priamo alebo nepriamo treba pripísať na vrub tomuto diabolskému obchodu.”

Stretnutie so Stanleym

56. narodeniny si Livingstone pripomenul v Udžidži na brehu Tanganiky. Cítil únavu, prenasledovali ho choroby, trvalo celé dva roky, kým sa ako-tak vystrábil. Až v marci 1871 sa opäť odvážil na ďalšie výskumné cesty. O rieke Lualabe už vedel, že vzhľadom na namerané nadmorské výšky nemôže súvisieť s Nílom, ale patrí do systému Konga, no pokus dostať sa po jej toku až k Atlantiku stroskotal na odpore ako obchodníkov s otrokmi, tak aj jeho domorodých sprievodcov, ktorí mali oprávnené obavy, že sa môžu stať ich korisťou. Skutočne sa dostal do ohniska bojov, musel sa vrátiť do Udžidži len tak-tak si zachrániac holý život. Keďže domorodci predpokladali, že zahynul, zásoby, ktoré mal uskladnené v Udžidži, si rozobrali. Našťastie, zastihol ho tu britsko-americký novinár Henry Morton Stanley. Toho vyslal so štedrou finančnou podporou vydavateľ novín New York Herald v roku 1870 do Afriky, aby hľadal Livingstona, o ktorom už štyri roky nemali žiadne správy. Túto úlohu sa mu podarilo splniť, počas štyroch mesiacov spoločne mapovali severné časti jazera Tanganika a presvedčili sa o tom, že nie je prameňom Nílu, ako sa domnievali. Ako ďalšie roky ukázali, pre Stanleya to bol ten najsprávnejší impulz k ďalším objaviteľským cestám centrálnymi časťami Afriky.

Livingstone sa určite potešil, že po dlhých rokoch stretol krajana, vyprevadil ho do Tabory, no ponuku na návrat do vlasti odmietol. Od augusta 1872 skúmal najmä pramenné oblasti Lualaby a okolie jazera Bangweolu, neďaleko ktorého, v dedine Čitambov Ilala, ho 1. mája 1873 zastihla smrť. Bola zákonitým následkom vyčerpania a tropických chorôb, najmä bahennej zimnice, ktorá ním lomcovala už od Vianoc, proti ktorej, hoci lekár, nenachádzal dostatočnú obranu.

Dedina Ilala

Obetaví sprievodcovia

O tom, že medzi tamojšími domorodcami si Livingstone vydobyl dobré meno, najlepšie svedčí fakt, že jeho sprievodcovia a sluhovia jeho telo zabalzamovali a napriek všetkým nebezpečenstvám dopravili jeho telesné pozostatky až na pobrežie do otrokárskeho prístavu Bagamoyo. Z neho ich loďou previezli do Londýna, kde boli takmer rok po smrti uložené so všetkými náležitými poctami vo Westminsterskom opátstve. Na jeho náhrobku čítame nápis: „Tu, prenesený priateľskými rukami cez moria a zeme, odpočíva David Livingstone, misionár, cestovateľ a priateľ ľudí, narodil sa 19. marca 1813 v Blantyre, Lanarkshire, zomrel 1. mája 1873 v Ulale, dedine Čitambov.”

Livingstonove cesty a objavy majú pevné miesto v geografickom poznávaní sveta. Medzi vrcholných cestovateľov sa zaradil nielen tým, že preskúmal nové, Európanom neznáme končiny Afriky, ale aj tým, že s domorodým obyvateľstvom dokázal komunikovať, získať si ho svojou vľúdnosťou a obetavosťou, nesnažil sa ísť za svojím cieľom násilníckym spôsobom, ako napríklad jeho nasledovník Stanley. Dokázal, že aj v nebezpečnej Afrike sa môže biely muž pohybovať osamotene a pritom bezpečne, ak si nájde cestu nielen do pralesa, ale aj do ľudských sŕdc. A tento jeho odkaz platí aj dnes, a nielen v Afrike.

Foto: Christianity Today, The History Press, New Statesman, Siyabona Africa, Westminster Abbey, Envirotec Magazine.