BLOG
Gabriel Šaffa
Gabriel Šaffa
1 151

Biológia ľudského násilia

Násilie je bezkonkurenčne jedna z najdeštruktívnejších vlastností ľudstva. Odkiaľ sa v nás ale násilie berie? Je násilie patológiou alebo univerzálnou súčasťou ľudskej prirodzenosti? Môže byť násilie výhodné? Môžu za evolúciu násilia aj ženy?

Zdroj

Teórie násilia

Väčšina ľudí vo svojom živote nikdy nikoho nezabije. Aj napriek tomu, ročne zahynie asi pol milióna ľudí násilnou smrťou. Aj keď dnes v dôsledku násilia umierame rádovo menej ako v minulosti, násilie je bezkonkurenčne jedna z najdeštruktívnejších vlastností ľudstva.  Polemika o pôvode násilia je už tradične okrem búrlivých emócií aj zdrojom množstva falošných konceptov a dogiem. Tak sa Freud a Lorenz domnievali, že násilie je primitívny inštinkt, ktorý, tak ako sex, proste potrebujeme ukojiť. Teória násilia ako inštinktu však stráca validitu pri zistení, že v ľudských populáciách miera násilia naprieč časom a priestorom značne varíruje. Predstava sociálnej psychológie o násilí ako dôsledku západného životného štýlu, ktorý nás násiliu denno-denne exponuje v masmédiách, podobne zlyháva pri konfrontácii s etnografickým záznamom násilia aj u spoločností, ktoré Ramba, či Krstného otca nikdy nevideli. Ani snaha patopsychológie definovať „myseľ vraha“ nepostačuje, väčšina vrahov sú totiž psychicky normálni ľudia. Z pobúrenia nad možnosťou, že by človek, tak vznešená bytosť, povznesená nad animálny svet svojou unikátnou schopnosťou produkovať kultúru v podobe mravných zásad, či náboženstva, mohol mať vrodené predpoklady k zabíjaniu, sa nás zase uctievači kultúrneho determinizmu snažili presvedčiť, že variabilita ľudského správania nemá nič spoločné s biológiou, ale je verným odrazom pestrosti kultúry. Lenže, akonáhle sme si všimli, že násilie a nekompromisné vyvražďovanie medzi jedincami vlastného druhu u našich najbližších príbuzných, primátov, je nielen, že prítomné, ale je nám aj akosi povedomé, také ľudské, obrázok o našej vznešenej prirodzenosti sa začal rozpadať. Odkiaľ sa v nás teda násilie berie? Aká je evolučná história násilia a evolučné procesy, ktoré viedli k jeho vzniku? Mohli ľudia zdediť tendencie k násiliu od svojich hominidných predkov?

Homo sapiens – neobvykle násilný cicavec, priemerne násilný primát

Zdroj

Pretože druhy nevznikajú stvorením, ale odštepujú sa od svojich predkov, od ktorých dedia mnoho pôvodných vlastností, komparatívnou (fylogenetickou) analýzou tak vieme rekonštruovať nielen príbuzenské vzťahy medzi organizmami, ale aj evolučnú históriu rôznych znakov. Tak sa prišlo na to, že sklony k násiliu sa prenášajú z predkov na dcérske druhy (intenzita smrteľného násilia v jednotlivých líniách hore vo fylograme vzrastá od žltej po tmavočervenú). Miera smrteľného násilia, ako percento násilných úmrtí zapríčinených jedincami toho istého druhu, sa u ancestrálnych cicavcov odhaduje na 0,3%. Čo je zaujímavejšie, miera násilných úmrtí naprieč líniami cicavcov ďalej stúpa na úroveň 2,3% k spoločnému predkovi primátov a mierne poklesne na hodnotu 1,8%, ktorá pripadá na spoločného predka ľudoopov, kam patrí aj línia vedúca k človeku. A konečne, miera smrteľného násilia (zahŕňajúc homicídu, infanticídu, vojnu, popravu a akýkoľvek iný druh úmyselného zabitia), sa pri vzniku moderného človeka (červený trojuholník) šplhá na približne 2% (1 z 50 ľudí). To je šesť krát viac ako hodnota u ancestrálnych cicavcov, avšak nič mimoriadne medzi primátmi, ktoré, vrátane človeka, patria medzi nadpriemerne násilné cicavce. Navyše – a toto je dôležité – to, že porovnateľná miera smrteľného násilia sa nápadne koncentruje u blízko príbuzných druhov (v našom prípade primáty, resp. ľudoopy) opäť naznačuje, že sklony k násiliu sa s najväčšou pravdepodobnosťou dedia od spoločného predka. Za určitý stupeň smrteľného násilia u ľudí tak môže náš evolučný pôvod. A nakoniec, je málo pravdepodobné, že by vlastnosti široko rozšírené u mnohých druhov boli neutrálne alebo škodlivé. To, že násilie je takto konzervované po milióny rokov evolúcie cicavcov nabáda k znepokojivej otázke, ktorú si tak zástancovia kultúrneho determinizmu boja položiť: môže byť smrteľné násilie páchané na jedincoch rovnakého druhu adaptívne?

Vražda ako adaptácia

Len s príslušníkom rovnakého druhu zdieľame najviac životného priestoru, potrieb a záujmov. To však nevyhnutne vedie ku konfliktom. Z etologických rozprávok o ritualizovanom násilí a o správaní, ktoré sa vyvíja pre dobro druhu, sme dávno vyrástli. Je to práve vnútrodruhový konflikt a spôsob, ako evolúcia pristupuje k jeho riešeniu, ktorý nám na otázku násilia podá najvernejšiu odpoveď. Prirodzene, flexibilita ľudského správania ponúka celú paletu adaptívnych riešení životných situácií a násilie, či vražda sú iba krajným prejavom ľudského behaviorálneho potenciálu. Človek má všeobecne veľmi silné, sociálne a genetické, zábrany voči násilnému chovaniu a vo väčšine prípadov sa násilie nevypláca. Jeden z 50 ľudí umierajúcich násilnou smrťou v dobe vzniku moderného človeka je však dostatočne vysoké číslo na to, aby sa nám o možných adaptívnych dôsledkoch ľudského násilia oplatilo premýšľať.

Každá adaptácia by teda mala byť v prvom rade funkčná. Funkčnosť adaptácie sa odvíja od niekoľkých základných predpokladov. Po prvé, musí logicky plniť nejaký účel, čiže funkciu. Po druhé, svojmu nositeľovi musí poskytovať výhodu v prežívaní a/alebo rozmnožovaní, a to na rozdiel od iných druhov správania a predovšetkým na úkor iných jednotlivcov. Po tretie, výhody adaptácie sú spravidla závislé od konkrétneho selekčného kontextu, v ktorom sa adaptácia vyvíjala. Čo nás tu teda zaujíma, nie sú obete, ale páchatelia a okolnosti, za ktorých k páchaniu násilia dochádza. Analýza vražedného správania tak poodhalí, že vrahmi a obeťami vrážd vonkoncom nebývajú náhodní jednotlivci, ale ukrýva sa v ňom akási vnútorná logika: ženy sa vo vyššej miere dopúšťajú infanticídy biologických potomkov, zatiaľ čo muži sú častejšie zodpovední za zneužívanie a smrť nevlastných detí; okolo 92% vrážd a iných násilných činov bola spáchaná mužmi a všetky vojny v histórií viedli muži; prevažná väčšina homicíd sa odohráva medzi geneticky nepríbuznými jednotlivcami; asi 38% vrážd žien je spáchaných ich vlastným partnerom (nezabúdajme, že aj manželia sú geneticky nepríbuzní!). Oku čitateľa zaiste neušiel detail, že násilie vykazuje výrazné medzi-pohlavné rozdiely, práve tie sú pre pochopenie ľudského násilia kľúčové.

Násilie a konflikt pohlaví

Zdroj

Láska je to najkrajšie, čo sa človeku zvykne v živote prihodiť. Reprodukčné záujmy mužov a žien však nie sú ani zďaleka harmonické. Asymetria v reprodukčných záujmoch sa odvíja od rozdielnej biológie pohlaví. Z faktu, že oplodnenie a tehotenstvo prebiehajú v ženskom reprodukčnom trakte, pramenia dva zásadné problémy – nerovnomerné rodičovské investície a neistota paternity (otcovstva). Tie sú zdrojom reprodukčného konfliktu, ktorý obe pohlavia predisponuje k evolúcii antagonistických reprodukčných stratégií, medzi ktoré, ako uvidíme, patrí aj mužské násilie.

Rodičovské investície a vnútro-pohlavný konflikt

Zatiaľ čo u mužov je minimálna investícia do produkcie potomstva žalostne nízka (ejakulát) a v prepočte na možný počet detí sa im viac vyplatí partnerky striedať, potenciál produkcie potomstva u žien je limitovaný energetickými a časovými požiadavkami (konečný počet vajíčok, tehotenstvo, laktácia, menopauza). Reprodukčný úspech (ako počet reprodukcie schopného potomstva) mužov je tak narozdiel od žien priamo úmerný počtu partneriek na rozmnožovanie. Navyše, človek je mierne polygýnnym druhom – sociálne usporiadanie, v ktorom jeden muž môže mať viacero manželiek (až 80% spoločností). Polygýnia má ale jeden háčik – pri pomere pohlaví, ktorý prirodzene osciluje okolo 1:1, monopolizácia určitého počtu žien jedným alebo viacerými mužmi znamená, že iní muži ostanú nutne bezdetní. Tým, že strop v množstve potomkov je u mužov vyšší ako u žien a reprodukčný úspech jednotlivých mužov je značne nerovnomerný, vnútro-pohlavná kompetícia medzi mužmi je už z definície krutá, agresívna a občas vražedná. Pri vysokej kompetícii, čiže cena zdroja, o ktorý sa hrá (v konečnom dôsledku ide stále len o partnerky) je vysoká, je totiž pomer ziskov a strát za použitia násilia stále vyšší ako cena za nulovú reprodukciu, či smrť, ktoré sú z evolučného hľadiska totožné. Preto sú vrahmi a obeťami vrážd častejšie muži s nízkym socio-ekonomickým statusom, ktorí sú v dôsledku malej šance na úspešnú reprodukciu ochotní akceptovať vyšší zisk (sociálna prestíž, partnerky) aj za cenu vyššieho rizika (väzenie, smrť). Najvyššiu mieru násilného správania vykazuje práve kohorta mladých a nezadaných mužov.

Priama, či nepriama kompetícia medzi mužmi o reprodukčné príležitosti je teda jeden z faktorov, ktorý u mužov vyselektoval agresívny temperament a ktorý zároveň vysvetľuje, prečo sú obeťami agresivity najčastejšie muži. Boj o moc za použitia násilia nie je nič iné ako vojna o vagíny, pretože s mocou neprichádza len zodpovednosť, ale najmä obrovský reprodukčný potenciál. Háremy, ktoré boli normou u všetkých starovekých vládcov, neslúžili na panovníkove kratochvíle, ako píšu v učebniciach dejepisu, ale boli to sofistikované a dobre strážené mašinérie na produkciu potomstva. Prečo to boli práve eunusi – vykastrovaní muži, ktorí sa starali o panovníkove kurtizány, snáď komentár nepotrebuje.

Neistota paternity a medzi-pohlavný konflikt

Aj napriek sociálnej monogamii, miera partnerskej nevery u ľudí niekde presahuje až 50%. Miera ženskej nevery, ktorej dôsledky sa prejavujú u mužov nevedomky sa starajúcich o negenetických potomkov, sa medzi krajinami pohybuje od 0 do 30%. Poskytovať zdroje nevlastným potomkom – rodičovská investícia mužov je na rozdiel od samcov iných primátov značná – je pre muža evolučnou samovraždou; evolúcia tak favorizuje mechanizmy, ktoré, hoc aj na úkor žien, neistotu paternity minimalizujú. Jednou z mužských stratégií je sexuálne donucovanie, ktoré je opäť, aj okrem človeka, u primátov široko zastúpené. Donucovaním muž (samec) obchádza časovo aj energeticky nákladné dvorenie, čím si jednak zabezpečuje jednoduchší prístup ku kopulácii a jednak žene bráni v kopulácii s iným mužom. Dôsledkom je vyššia istota paternity a eventuálne vyšší reprodukčný úspech agresora. U ľudí je sexuálne donucovanie (t.j. sexuálne násilie) natoľko rozšírené (adaptívne?), že patrí medzi najčastejšie príčiny porušovania ľudských práv.

Tvrdenie, že sexuálne násilie môže byť adaptívne, nepochybne provokuje. Žiaľ, väčšina z toho, čo o násilí vieme (aspoň si myslíme, že vieme), pochádza zo štúdia tých najdivnejších ľudí na svete, totiž ľudí z rozvinutého sveta. Pátranie po pôvode násilia je však pátraním po možnosti jeho univerzálnej prítomnosti v ľudskom správaní. Musíme sa preto odosobniť od našej moralizujúcej perspektívy, s obeťami násilia a porušovaním ľudských práv v centre pozornosti a nazrieť, ako to v živote chodí aj v tradičných spoločnostiach. Tak sa dozvedáme, že sexuálne správanie dospievajúcich dievčat nie je ani zďaleka tak neviazané, ako nám to Margaret Mead a generácie kultúrnych antropológov po nej nahovárali. Naopak, je striktne regulované normami a spoločenskými tabu. Genitálne mutilácie – odstránenie externých častí ženských pohlavných orgánov (125 miliónov žien v Afrike a na Blízkom východe obrezaných za rok 2013), účelovo znižujúce ženský sexuálny apetít, sú len jednou z mnohých brutálnych manifestácií mužskej snahy o kontrolu nad sexualitou žien. Infibuláciou, praktizovanou v severovýchodnej Afrike, sa vagína, až na niekoľko milimetrový otvor na močenie, uzavrie a po svadbe ju opäť, nožom alebo penisom, otvorí až manžel…panenstvo manželky a istota paternity je tak zaručená. Normy odsudzujúce predmanželský sex, jeden z pilierov kresťanskej mravnosti, plnia rovnaký účel ako mutilácie – dôraz na panenstvo ako prejav kontroly ženskej sexuality. V mnohých spoločnostiach má manžel alebo rodina nevesty dokonca právo manželku v prípade podozrenia z nevery, predmanželského sexu, či znásilnenia zavraždiť. Tzv. vražda zo cti, kde nevesta svojím konaním údajne poškvrnila dobré meno manžela alebo rodiny, je typická pre južnú Áziu, avšak bežná bola po celom svete, dokonca aj v starovekom Ríme a do roku 1981 bola v talianskom trestnom práve braná za poľahčujúcu okolnosť. Tresty za neveru, odmietnutie sobáša, či sexu bývajú všeobecne veľmi kruté a neraz fatálne – verejné skupinové znásilnenie, polievanie kyselinou alebo ukameňovanie. V Etiópii je každoročne asi 69% mladých dievčat unášaných, tie sú únoscom kontinuálne znásilňované až kým neotehotnejú, únosca má potom nárok získať svoju obeť za manželku (o manželstve únosom sa zmieňuje aj Starý Zákon). Distribúcia tejto praktiky v tak rôznych regiónoch sveta ako Afrika, centrálna Ázia (Kirgizsko, Kazachstan, Uzbekistan), či Amerika by mohla poukazovať na jej starobylý pôvod, ba adaptívny význam. Sú dnešné „medové týždne“ len symbolickým, romantizovaným reliktom tejto formy násilia na ženách? Čo asi symbolizuje veľkonočná šibačka?

Prakticky len u dvoch druhov ľudoopov, orangutanov a ľudí, je prítomná iná, dobre známa forma sexuálneho donucovania – znásilnenie. U orangutanov tvorí jednu tretinu až jednu polovicu kopulácií. Ľudia nijako nezaostávajú. Aj napriek vágnosti v definíciách, v Južnej Afrike dochádza k približne pol miliónu znásilneniam ročne, k 400 000 v Demokratickej republike Kongo, 200 000 v Egypte. V Spojených štátoch je to okolo 80-90 000 zaznamenaných prípadov ročne. V Indii je znásilnenie štvrtou najčastejšou formou násilia na ženách, kde len za rok 2012 bolo zaznamenaných takmer 25 000 prípadov. Na Papui Novej Guinei bola za rok 1993 zaznamenaná až 55% miera znásilnení. Viac ako 90% znásilnení sa však neodohráva na ulici, ale v partnerskej posteli. V takej Indii, či Egypte sa znásilnenie manželom za trestný čin ani nepovažuje (mimochodom, v Nemecku znásilnenie partnerom objavili až v roku 1997). Väčšina incidentov tak do štatistík vôbec neprenikne, celosvetová miera bude ešte vyššia.

Či je znásilnenie alternatívnou reprodukčnou stratégiou alebo adaptáciou, nevieme, no viac ako dvakrát vyššia miera otehotnenia po znásilnení než pri konsenzuálnom sexe a absencia patologických korelátov u väčšiny páchateľov by mohla u znásilnenia naznačovať biologickú významnosť. Navyše, drvivá väčšina obetí znásilnenia a domáceho násilia sú ženy v reprodukčnom veku (do 35 rokov)! Rovnako ako pri distribúcii násilia u cicavcov, aj doslova pandemická frekvencia rôznych foriem sexuálneho násilia u ľudí môže poukazovať na jeho adaptívny charakter. Evolúcia totiž pri možnosti nereprodukovať sa alebo reprodukovať sa za použitia násilia, jednoznačne favorizuje druhú možnosť. V boji o vajíčka víťazí násilník nad ne-násilníkom. Opakujem, v otázke evolúcie násilia nás primárne zaujímajú páchatelia a to, akú výhodu im násilie poskytuje. Akokoľvek sexistické, mužské násilie je reprodukčná stratégia selektovaná v kontexte medzi- a vnútro-pohlavného konfliktu, ktorá mužom v ich vlastný prospech umožňuje kontrolovať sexualitu žien a zvyšovať tak vlastný reprodukčný úspech.

Paradox ženských preferencií

Ženy v príbehu o násilí doposiaľ vystupovali len ako pasívne figúrky, zboží v dŕžave démonických samcov. No ukazuje sa, že ženy (samice) sú v evolúcii násilia aktívne hráčky. Napríklad, až 40% žien (vzorka študentiek, USA), ktoré boli na základe definície znásilnené, samotný akt za znásilnenie nepovažujú a v prípade znásilnenia takpovediac po prvom rande sa s páchateľom naďalej stretávajú. Otázka je, kto si vlastne vyberá koho?

Aj keď vedomá voľba žien je jasná – zoznamovacie portály sú plné inzerátov s požiadavkami na milých, empatických mužov so zmyslom pre rodinu, najlepšie nefajčiar, v psychológii žien je niečo, čo ich predisponuje k preferenciám dominantných samcov. Hádajte, čo vynáša lepšie ako pornografia: romantická fikcia –  dokonalý príklad vykrádania ženských podprahových preferencií, predstavy surového, bezohľadného chlapa bez schopnosti hlbších emócií a animálneho, chladnokrvného sexu. Skrátka, romantizácia znásilnenia (feministky pozor, autorkami sú exkluzívne ženy!). Že sérioví vrahovia ako Charles Manson, Ted Bundy alebo Jeffrey Dahmer sú pre mnohé ženy neodolateľní a od faniniek dostávajú stovky listov s ponukou na sobáš, je len extrémnou manifestáciou ženských erotických preferencií pre dominantných mužov. Ale teraz vážne, od austrálskych aborigéncov, či amazonských Yanomamö, u ktorých je vojna najobľúbenejšou zábavkou mužov, po krajiny západného sveta, pre ženy sú sexuálne atraktívni bojovníci a vojnoví hrdinovia. Vojna je totiž čestným hendikepom, arénou, kde sa selektujú tie najživotaschopnejšie mužské vlastnosti, agresivita nevynímajúc. Tak, ako v prípade mnohých druhov primátov, u ktorých samice benefitujú z kopulácie a prípadného zväzku s dominantným a agresívnym samcom, práve agresívny muž je ten, kto najlepšie ochráni svoju partnerku a spoločné potomstvo. Dnes sa nám to zdá smiešne, žijeme predsa v najmierumilovnejšej ére v histórií, no tak ako kapacita pre násilie a vraždu, tak aj evolúcia ženských preferencií sa odohrávala v prostredí, kde vojna a smrť násilím boli na dennom poriadku. Štyri generácie relatívneho mieru (približne od konca II. svetovej vojny) sú z evolučného hľadiska bezpredmetné. Pre ženy môže byť teda rovnako výhodné splodiť potomstvo s takýmto mužom, ktoré tak zdedí ockovu životaschopnosť a reprodukčný potenciál.

To ale vonkoncom neznamená, že ženy si dobrovoľne vyberajú byť obeťami mužského násilia a zneužívania. To iba znamená, že preferencie žien sú do určitej miery náchylné na výber dominantných samcov – balíčka vlastností, ktoré robia lámača ženských sŕdc, úspešného športovca, či politika aj potenciálneho páchateľa fyzického násilia, znásilnenia, či vraždy. Takto sa ale ženy svojimi preferenciami ocitajú v bludnom kruhu mužského násilia a priamo, či nepriamo sa na jeho evolúcii podieľajú. Klasická tragédia manželstva spočíva práve v ambivalencii ženských preferencií – krotký, starostlivý manžel na jednej strane a alfa samec na strane druhej. Každopádne, je to pohlavný výber, ktorý vie okrem naparfumovaných džentlmenov vyprodukovať aj veľkých, zlých a agresívnych samcov, čo sa samozrejme nevylučuje.

Dojímavý záver

Pochádzame zo skupiny primátov, u ktorých je násilie bežnou súčasťou behaviorálneho repertoáru, nie je preto dôvod čudovať sa, že obdobné formy násilia nachádzame aj u ľudí. Sklony k násiliu sme zdedili od predkov a jeho ubikvita nielen u ľudoopov, či cicavcov po milióny rokov, ale aj v každej ľudskej spoločnosti ukazuje, že aplikácia násilia bola za špecifických okolností pre jednotlivca alebo skupinu evolučne výhodná. To samozrejme neznamená, že ak je násilie prirodzené, jeho existencia ho ospravedlňuje; prirodzené neimplikuje dobré! Snaha o biologické vysvetlenie znásilnenia, či vraždy ich ako zločin nespochybňuje. Evolúcia nie je zodpovedná za morálne konsekvencie správania, tie vyvodzuje spoločnosť. Ale ako už býva zvykom, evolučný pohľad na ľudské správanie, najmä jeho negatívne aspekty, je skôr zdrojom neporozumenia, falošných obvinení a kriticizmu jeho morálnych implikácií; jav analogický obviňovaniu posla za zlé správy. Máme zakázať vedu, pretože prináša aj poznatky, ktoré sú spoločnosti nepríjemné a ktorým eventuálne hrozí zneužitie? Je logickou chybou derivovať normatívne (ako by to malo byť) z empirického (ako to je), zamieňať romantickú predstavu o dobre s pravdou.

Najdesivejšie na príbehu o ľudskom násilí je, že evolúcia absolútne nerieši šťastie, či nešťastie jednotlivca, ale bude produkovať iba také vlastnosti, ktoré génom umožňujú lepšie proliferovať, ak má občas ísť aj cez mŕtvoly, neváha.

Blog vznikol za podpory projektu KEGA: 001PU-4/2017.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

'in science you're wrong until you prove you might not be'; evolúcia ľudskej prirodzenosti a spoločnosti; písať o tom, prečo sme takí, akí sme...

Blogy

|