Splynutie

Deň ako každý iný, pracovná klasika, pre niekoho možno, pre ňu určite nie. Od rána je v napätí, pripomína jej to študentské časy, to boli dni, keď sa jej triasli kolená, nie a nie sa upokojiť. Nervozita sa prenáša aj na žalúdok, nachystané raňajky zatiaľ zostanú bez povšimnutia, možno neskôr.

„Dobré ránko, miláčik,“ privinie ju k sebe Michal. Cíti teplo, je to také príjemné a upokojujúce, práve vyšiel z kúpeľa čerstvo oholený. Neodolá, jeho pery sú silným lákadlom, tvár už jemnejšia nemôže byť, nikde ani chĺpka. Presne takto jej to vyhovuje, privrie oči a citlivo sa dotýka jeho tváre. On jej jemne prejde rukami po prsníkoch, pocíti čosi zvláštne, asi vzrušenie, pomaličky to začína, aj jazyky sa už dostali k slovu. „Si len moja,“ šepká jej do vlasov, odhrnie ich nabok a perami sa dotýka pokožky na krku presne tak, ako to len on vie. Nikdy ju to neprestane baviť, práve naopak, každý dotyk ju viac a viac rozpaľuje. Jej dych sa zrýchľuje, srdce bije intenzívnejšie, odrazu sa ocitne v jeho náručí, cíti sa ľahká ako vánok, nechá sa unášať, je plná očakávania. Pod perinou je horúco, ani ona nezaháľa, šikovnými pohybmi ho škrabká vo vlasoch, presne vie, čo bude nasledovať, splynutie je blízko.

Spotená, ale šťastná oddychuje v jeho náručí, nič krajšie si nemohla želať, škoda, že sa už o chvíľku ich cesty musia na čas rozdeliť. Ležala by po jeho boku ešte dlho, vychutnávala by si jeho blízkosť, len keby ich čas tak nesúril. Svet a veci okolo sa nezmenia, čaká ju výberové konanie na nové pracovné miesto, snáď to vyjde.