Denník N

A Richter bude bačovať ďalej?

V kontexte okolností považujem za perfídne, že minister Richter po svojich kardinálnych prešľapoch zotrvá na svojom poste. Všetok svoj voľný čas venujem ľuďom a ich prípadom, ktoré pohnojilo ministerstvo práce a jeho zložky.

Bolo by užitočnejšie, ak by ministerstvo práce nerobilo nič. Rovnako ako komisárka pre deti Tomanová, ktorá namiesto svojej práce a ochrany detí podľa všetkého tuneluje úrad komisára. Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC) je zúfalým a deštruktívnym výhonkom ministerstva. Za ich pohŕdaním voči ľuďom zostávajú zničené osudy.

V poslednej dobe boli definitívne ukončené dva prípady maličkých detí, ktoré ste mohli cez moje články sledovať. Rodiny ma kontaktovali, keď bolo mlieko už rozliate, ale ešte stále sa dalo veriť a dúfať v spravodlivosť a v ľudskosť. Nič nebolo nezvratné. Ale dnes už je. Spravodlivosť a ľudskosť nemala úradné hodiny.

Karolínka

Malá Karolínka mala v roku 2015 tri roky. Žila od narodenia so svojimi dvoma súrodencami v profesionálnej rodine pani Moniky. Pani Monika však videla, že biologická matka navštevuje len dve staršie deti a keďže im Karolínka prirástla k srdcu, obávali sa, aby neskončila v detskom domove. Preto požiadali súd o zverenie Karolínky do svojej starostlivosti. Tým upozornili úrady na Karolínkinu existenciu. Vzápätí nastúpilo komando pod vedeným CIPC, ktoré dieťa bez výzvy a prípravy strčilo do detského domova za účelom prípravy na medzištátne osvojenie. Nikto nebral ohľad na to, že dieťa žilo od narodenia v rodine, že tam malo súrodencov, že pani Monike hovorí „mama“ a že na súde má o ňu jej rodina požiadané. Dieťa teda absolútne nespĺňalo kritériá pre medzištátne osvojenie. No niekto už bol zjavne patrične motivovaný.

Pred medializáciou ma riaditeľka CIPC Andrea Císarová vystríhala: „Nekazte nám to, budete ľutovať. Raz ešte budete hovoriť –  keby radšej tá Karolínka odletela na Maltu!“
Nevedela som si dostatočne plasticky predstaviť, čo by mohli tomu úbohému dieťaťu vyviesť horšie, ako odtrhnúť ho navždy od jeho rodiny a jeho súrodencov, tak som tieto „dobre mienené rady“ ignorovala. Po zverejnení tesne pred odletom sa na poslednom pojednávaní zázračne objavil posudok psychológa, ktorý si napokon spomenul na pevné súrodenecké väzby a preto neodporučil medzištátne osvojenie. Pod verejným tlakom.

Z hnevu a pomsty nad skazenou akciou dámy v úlohách štátnych ochrankýň detí vari spod zeme vykopali slobodného strýka detí, ktorý žil v tom istom mikroskopickom dome ako matka detí. Matke odmietli deti zveriť, lebo vraj nemá na ich výchovu podmienky. V tom istom dome žijúci slobodný a nezamestnaný strýko už podmienky na zverenie podľa nich mal. Tak mu zverili tri deti, ktoré dovtedy nikdy ani nenavštívil.

Naproti tomu, pani Monika, ktorá mala pre deti vytvorené vhodné podmienky, k deťom mala hlboký vzťah aj oni k nej, sa dočkala rozhodnutia až tri roky po tom. Za ten čas bola biologická rodina a deti s ňou, zmietaná krízou, konfliktami a násilnosťami, ktoré museli riešiť aj príslušné orgány. Nikomu to neprekážalo.

Žiadosť pani Moniky a jej rodiny z roku 2015 súd definitívne vybavil pred pár dňami.
Na tejto potupnej seanse sociálna pracovníčka dávala ostentatívne najavo, že ju prítomnosť na pojednávaní obťažuje. Zúčastnil sa aj pánko od komisárky Tomanovej, ktorý prišiel s informáciou, že manžel pani Moniky bol trestaný za príživníctvo (!), preto nemá rodina čistý morálny profil.

Zaspomínajme si, v čom spočíval trestný čin príživníctva podľa trestného zákona z roku 1961, na ktorom sa uznieslo Národné zhromaždenie Československej socialistickej republiky:
„§ 203 Príživníctvo:  Kto pokračuje v sústavnom vynechávaní pracovných smien bez závažného dôvodu alebo v predstieraní pracovnej neschopnosti, hoci bol už pre taký čin postihnutý miestnym ľudovým súdom alebo národným výborom, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo nápravným opatrením.“

Vyvstáva viacero otázok. Jedna z najdôležitejších je, akým spôsobom sa Úrad komisára pre deti dostal k odpisu registra trestov. Ten totiž vydáva len generálna prokuratúra a aj to len na presne určené účely, napr. ak chcete pracovať v spravodajských službách. Ako sa teda Tomanová dostala k odpisu z registra trestov jedného obyčajného slušného a poctivého človeka, ktorý sa ako sedemnásťročný previnil tým, že ušiel z domu. Nasledujúcich 35 rokov žil usporiadaným rodinným aj pracovným životom. Trestný čin podľa neplatného zákona a viac ako 30 rokov starý bol dávno zahladený a nikde sa nezobrazoval.

Eštébácke metódy a oháňanie sa zákonom, ktorý podpísal v čase normalizácie prezident Novotný, je signifikantné pre to, akým spôsobom funguje úrad na ochranu detí. Je signifikantný aj pre to, ako funguje naša spravodlivosť.

Karolínku si niekto vyhliadol. Vypiplané, múdre a milé dievčatko. Riaditeľka CIPC Císarová sa do toho osobne vložila a robila všetko pre to, aby Karolínka odletela na Maltu. Práve ona mi počas telefonického kontaktu v roku 2015 spomenula, že trestný register žiadateľov nie je v poriadku. Odkiaľ túto informáciu mala ona? Od generálnej prokuratúry?
Tvrdila, že jedného dňa budeme všetci ľutovať, že Karolínka neodletela na Maltu. Tým vypovedala najviac o svojej cynickosti. Pretože ani pani Monike, ani jej manželovi, ani ich deťom, ani mne nešlo o to, vyhrať nejaký hlúpy spor o to, kto je lepší rodič. Išlo o to, že Karolínka hovorila Monike „mama“. A hovorila jej tak celý život. Nikto iný ju nechcel, len pani Monika.
Teraz súd vyriekol rozsudok. Žiadosť navrhovateľov o zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti zamieta. Po troch rokoch.

Zničili život niekoľkým ľuďom a rodinám súčasne. Rodina pani Moniky a najmä ona sama sa snaží už tretím rokom vysporiadať s traumou. V hlave nosí sekvenciu Karolínkinho životného filmu. Keď ju plačúcu zapásala do sedačky auta a utešovala, nech sa nebojí a nech neplače. Že zajtra sa zas stretnú a všetko bude v poriadku. A ona kričala – Mama! Potom už nič nebolo v poriadku.

Druhá zničená rodina – biologická. Spory, ktoré prítomnosť nechcených detí narobila, eskalovali v otvorené konflikty medzi matkou a strýkom detí, ktorí s veľkou námahou a bez pomoci musia zvládať túto náročnú situáciu.
Najväčšou obeťou situácie je však Karolínka. Zmätená vo svete, v ktorom ju jej biologická matka odmieta. A tú, ktorej hovorila „mama“ nikde blízko nevidí. Koľko sĺz, smútku, hnevu a nezodpovedaných otázok bude toto dieťa nosiť po celý život v sebe?
Hovorím – vyhrali ste. Vyhrali ste nechutnú vojnu. Obeťami boli deti.

Jožko

Povedzme si o malom Jožkovi. Scenár a réžia rovnomenná. Dieťa od narodenia do šesť rokov v starostlivosti profesionálnej rodiny. Pani Katka sa starala o Jožka od perinky. Prvé mesiace a roky tušila, že by si ho mohol niekto adoptovať. No keď už mal Jožko päť rokov, bola si istá, že to silné puto, ktoré medzi nimi je, by nemal nikto trhať. Preto požiadala súd o zverenie Jožka do starostlivosti. Dala o tom vedieť všetkým. Detskému domovu, úradu aj CIPC.

Tým upozornila štátne orgány na jeho existenciu. V okamihu boli nakontaktovaní žiadatelia z Malty. O tom ešte pani Katka nevedela. Detský domov ju žiadal, aby si vyčerpala dovolenku. To podľa ich regulí znamenalo, nechať Jožka v inej profirodine. Keď sa Katka vrátila, zistila, že Jožko je už jednou nohou na Malte. Chlapček, ktorého vypiplala od perinky až do školskej lavice. Nikto ho na to nepripravil, nikto nechcel počuť ani jej názor, nikto nerešpektoval, že o Jožka má už dávno zažiadané na súde. Naposledy, keď ho videla, sľubovala mu, že pod stromček dostane transformera. Nemala šancu sa s ním ani rozlúčiť. Ani mu vysvetliť, že ho nezradila. Šesťročnému chlapcovi, ktorému sa zrútil svet a dôvera v dospelých. Nikto to od nej nechcel. Všetci tomu bránili.

Katka bola prosiť osobne riaditeľku CIPC Císarovú, aby zastavila konanie o medzištátnom osvojení. Že Jožko nespĺňa zákonné predpoklady, lebo oň majú zažiadané na súde. Tá súhlasne kývala hlavou. No div sa svete, táto návšteva bola katalyzátorom udalostí. Jožko bol v priebehu jedného mesiaca zverený cudzím ľuďom zo zahraničia do predosvojiteľskej starostlivosti a odletel na Maltu.

Čo si ten človiečik myslí a čo chce, to bolo všetkým jedno. Že sa bojí odísť, že chce zostať s mamkou, že má strach z novej krajiny, že nevie reč, že tu má kamarátov, že sa bojí opustiť rodinu, ktorú ľúbi.
Naostatok, všetkým bolo jedno, že nespĺňa zákonné predpoklady pre medzištátne osvojenie. To má byť akousi humanitárnou pomocou z vonku, ak nikto v domovskej krajine neprejaví o dieťa záujem. Tu o toto dieťa vehementný záujem prejavovala pani Katka a jej rodina.

Napriek tomu ho odlifrovali na Maltu a riaditeľka Císarová v medzičase v médiách okydávala žiadateľov v zmysle, že si dovolili za svoju prácu brať plat a že dieťa je len rómske, tak aký poplach. Žiadatelia z Malty mali svoje pojednávanie do mesiaca od prvého kontaktu.
V roku 2016 Katka s manželom žiadali o zverenie Jožka do svojej starostlivosti. Dodnes ešte stále nebolo uzavreté.
Teraz v marci roku 2018 súd rozhodol o nezrušiteľnom osvojení Jožka na Maltu. Napriek závažným nezrovnalostiam nikto voči rozsudku nenamietal. Katka a jej rodina neboli účastníkmi konania. Dozvedeli sa o tom sprostredkovane. Počas celého tohto konania nikto súd neinformoval o tom, že dávno pred Malťanmi, mala o Jožka požiadané slovenská rodina. Tá mala zo zákona prednosť. Ktokoľvek, kto toto zlo na dieťati napáchal, nesie morálnu ale aj trestnoprávnu zodpovednosť.

Vyšetrovateľ OR PZ odboru kriminálnej polície v Spišskej Novej Vsi začal trestné stíhanie pre zločin  zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a) – „Verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.“
A v odseku 2 písmeno b) – „Odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.“

Ak bude v tejto veci niekto súdený a odsúdený, bude to precedens, ktorý snáď vytvorí morálnu a zákonnú bariéru pre všetkých, ktorí sa pred súdom vydávajú za ochrancov detí. Sociálni pracovníci v úlohe kolízneho opatrovníka majú súd pravdivo informovať o všetkých závažných skutočnostiach. Ak je ich svedectvo v rozpore so skutočnosťou, ak ich na to ktokoľvek nabádal alebo ich v tom ovplyvňoval, mali by vedieť, že trestnoprávnu zodpovednosť za lživé výpovede budú niesť sami.

Pri Jožkovom pojednávaní do poslednej chvíle nikto nepriznal, že o dieťa má dlhú dobu zažiadané rodina na Slovensku. Sudkyňa o tom netušila. Ako o prípade informoval kolízny opatrovník? Pri poslednom pojednávaní dokonca ani sudkyňa nemohla netušiť, pretože súd bombardovali otázkami novinári. Nemohla nevedieť, že šesť rokov Jožkovho života a teraz veľká diera v jeho srdci patrí mamke Katke. Napriek tomu je vydané rozhodnutie o nezrušiteľnom osvojení.

Právo a spravodlivosť mali dovolenku, ktorú im dali dôležití ľudia riadení ministerstvom práce. Nie, nespadol svet. Boli len navždy bolestne poznačené životy ľudí. Malých detí a tých, ktorí ich milovali a priali im všetko dobré.

Izabela

Osoby a obsadenie totožné. Ministerstvo práce, jeho úrady práce, jeho CIPC.
Peter a Mariella sa zoznámili v USA. Vzali sa a splodili spolu dieťa – Izabelu. Manželstvo nedopadlo dobre a po šiestich rokoch skončilo v troskách. Ekvádorský súd potvrdil, že Izabela zostáva u Marielly v Ekvádore a tiež stanovil návštevné obdobia otcovi. Pred rokom v apríly však otec zosnoval plán únosu dieťaťa. Keď s ním matka priletela na prázdniny, aby si Izabela užila otca, ten jej smskou oznámil, že jej ju už nevráti. Pre tento plán bola pripravená džamahíria Jakubov, kde je jeho otec starostom obce a zriaďovateľom základnej školy a tiež vplyvným podnikateľom, ktorý má možnosť cez vysoko postavených politických nominantov možnosť ovplyvňovať dianie.

Okamžite dcéru prihlásil do základnej školy, napriek rozsudkom slovenských súdov dieťa matke nedával ani s ňou nijak nespolupracoval, lekárkou dieťaťa je jeho babka – manželka starostu. Zdravé kontakty so SMERom udržiava prostredníctvom úradu komisára pre deti.

Matka, ktorá sa o dieťa celý jeho život nepretržite starala, kojila ho, učila ho chodiť, rozprávať, viedla ho prvý raz do škôlky a do školy, ho už rok nemohla zovrieť v náručí. Matka je na Slovensku bez práce, bez prostriedkov, bez podpory svojich blízkych. Je tu už rok. A bude tu aj sto rokov, pokým svoju dcérku nebude môcť konečne objať. Je ochotná podstúpiť akúkoľvek obetu. Je to predsa matka. Slovenský súd hovorí, že otec je únosca. No slovenské orgány nedokážu zabezpečiť, aby bolo právo naplnené.

Okresná prokuratúra v Malackách dala podnet na stíhanie otca pre marenie úradného rozhodnutia. Podľa mojich informácií by ma byť stíhaný aj jeho otec  -starosta pre výtržníctvo, nakoľko pri úniku pred policajnou hliadkou vrazil mne a kolegyni do nôh autom.
Dodnes sa zúfalá matka nedostala k dieťaťu. CIPC, ktorý má riešiť medzinárodné problémy im ponúkol stretnutia, na ktoré otec nechodí. Rokovania na medzinárodnej úrovni zrejme prenechávajú na súdny dvor v Haagu, aby bola hanba kolosálnejšia.

Richter

Najlepší minister, akého táto krajina nosila. Teda podľa jeho straníckeho šéfa Fica. Má najvyššiu zamestnanosť, o ktorú sa ničím nezaslúžil. Tá je tu napriek nemu, nie kvôli nemu. Pretože je to celoeurópsky trend.
No nemal problém dva roky riskovať život a zdravie detí zverených štátu v zariadení Čistý deň. Do svojich radov povolal aj poradcu pre všetko – Kočnera, ktorý pripravoval krízovú komunikáciu a manažment v situácii, kedy by každý normálny človek, nieto minister, hádzal pochybné persóny cez palubu. Išlo o zneužívanie a týranie detí. Dodnes sa im nikto neospravedlnil.
Tento človek nechal zakrnieť všetko, čomu sa hovorí ľudskoprávna agenda. Do výboru pre ľudské práva poslal podguráženého Glváča.  S plným vedomím o situácii nechal trpieť deti.
Sociálne služby hynú v posledných kŕčoch. Samozrejme, mimo tých privilegovaných. Ľudia s postihnutím majú len malý svetlý odlesk svojich práv v komisárke Stavrovskej, ktorá sa naozaj zo všetkých síl snaží suplovať prácu mnohých kontrolných orgánov. Rodičia s postihnutými deťmi živoria na okraji biedy.
Zákony, ktoré nastolil generujú chaos a až teraz sa prichádza na to, že ich so žiadnymi odborníkmi nekonzultoval a ich názory a návrhy nebral do úvahy.  Budú tým trpieť celé rodiny, ľudia slabí, starí, s postihnutím a deti.

Europrojekty za desiatky miliónov, ktoré spotrebovalo ministerstvo práce sú neduživé a zbytočné. Zamestnanci, ktorí v nich mali robiť, nie sú, priestory, ktoré mali byť vytvorené nemajú, počítače, ktoré mali byť nakúpené neexistujú. Školenia, ktoré mali byť vykonané, nikdy neboli.
Premrhané peniaze stratené v simulácii činnosti sú však oveľa menšou bolesťou, než nekompetentné zásahy štátu do ľudských životov. Do životov rodičov, ich detí, do života ich starých rodičov.

Rozvrátená sociálna politika strany SMER – sociálna demokracia. Nič sociálne na ich politike nevidím. Zostáva po nich smútok, zlosť a hanba. A desiatky zničených životov.
Richter  – najlepší minister? Z koho si robíte srandu?

Teraz najčítanejšie

Natália Blahová

"Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten kdo do pout jímá otroky, sám je otrok." (Ján Kollár - Slávy dcera)