Vojna, ktorá slobodu nepriniesla

Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1 441 dávala Iraku poslednú príležitosť na splnenie vlastných záväzkov v oblasti odzbrojovania. Do Bagdadu sa vrátili inšpektori špeciálnej komisie OSN pre monitorovanie, overovanie a inšpekciu a Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Nenašli žiadny dôkaz oživenia vývoja a výroby jadrových a iných zbraní hromadného ničenia v Iraku a prázdne hlavice a laboratórne množstvá nepredstavovali nebezpečenstvo. Pravda, v správe inšpektori uviedli, že na úplné overenie súladu Iraku s rezolúciou 1 441 by potrebovali ešte niekoľko mesiacov. To, že sa chemické zbrane objavili v iracko-iránskej vojne, bolo všeobecne známe.

Začiatkom roka 2003 stúpal diplomatický tlak na Bagdad a hoci ani niektorí spojenci USA (napr. Francúzsko alebo Nemecko) nevideli vo vojenskej akcii východisko a dávali prednosť ďalšej diplomacii, americký prezident George W. Bush bol už pevne rozhodnutý pre vojenské riešenie. Nečakal na súhlas Bezpečnostnej rady OSN, ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou ani nedostal.

Útok na Irak sa začal v noci z 19. na 20. marca z amerických základní v Kuvajte na juh Iraku, ale silné výsadky boli nasadené aj na severe v okolí mesta Kirkúk, kde sa spojili s kurdskými povstalcami. Iracké ozbrojené sily boli síce početnejšie, ale výzbrojou nemohli útočníkom konkurovať.

V pomerne krátkom čase sa spojencom podarilo zlikvidovať iracký odpor, 7. apríla sa dostalo do obkľúčenia hlavné mesto Bagdad a o dva dni neskôr spojeneckí vojaci prenikli do jeho centra. 15. apríla sa dostalo do amerických rúk aj rodisko Saddáma Husajna – mesto Tikrít – a v prejave 1. mája mohol prezident Bush ohlásiť víťazstvo.

Podľa zverejnených údajov sa invázie zúčastnilo asi 180 000 vojakov, z nich asi 130 000 bolo zo USA, ku ktorým sa pridali vojaci viac ako 40 ďalších krajín, predovšetkým Veľkej Británie (46 000). Medzi nimi boli aj Slováci – celkom sa ich v Iraku vystriedalo 716 – ktorí mali za úlohu predovšetkým likvidovanie mín. Nepridali sa však viacerí dlhoroční americkí spojenci, ako Nemecko alebo Francúzsko, Turecko odmietlo poskytnúť svoje územie na sústredenie amerických síl (v súvislosti s tým, že americkými spojencami boli Kurdi na severe Iraku) a po celom svete sa zdvihla vlna protivojnových protestov. Demonštrácia v Ríme sa dostala do Guinessovej knihy rekordov, keďže sa jej údajne zúčastnili až tri milióny ľudí. Na celom svete sa uskutočnilo okolo 3 000 protestných zhromaždení, ktorých sa zúčastnilo asi 36 miliónov odporcov vojenského riešenia irackého problému.

Oficiálnym cieľom invázie okrem zničenia zbraní hromadného ničenia bolo zvrhnúť Husajna a jeho režim, ktorý údajne podporoval teroristov, a priniesť irackému ľudu slobodu, keďže jeho práva boli porušované. Boli však zbrane hromadného ničenia naozaj tým skutočným dôvodom útoku na Irak 20. marca 2003? Máme dôvod prinajmenšom o tom pochybovať, skôr môžeme uveriť tvrdeniam, že impulzom pre operáciu Iracká sloboda boli vymyslené správy britských špiónov. S výmyslami prišiel v septembri 2002 bulvárny The Sun, ktorý vyšiel s bombastickým titulkom „Briti sú 45 minút od skazy“. V roku 2011 sa v médiách objavilo priznanie irackého informátora zahraničných rozviedok Rafída Ahmeda Alwana al-Džanábího, žijúceho v nemeckej emigrácii, ktorý povedal, že išlo o účelové klamstvá, ktoré pomohli zničiť Husajna. „Mal som šancu vymyslieť si niečo, čím som zvrhol režim,“ povedal pre The Guardian.

Vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan v septembri 2004 pre BBC povedal, že z jeho pohľadu a z hľadiska Charty OSN bola táto vojna nezákonná.

Po vojenskom obsadení v duchu rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN sa spravovania Iraku ujala Dočasná koaličná správa, ktorá bola po roku, 28. júna 2004, rozpustená. Zároveň bola zriadená Iracká vládna rada ako dočasný parlament.

Dôležitú úlohu v okupovanom Iraku plnila tzv. Iraq Survey Group (ISG), ktorá mala k dispozícii okolo 1 400 ľudí. Práve ich úlohou bolo nájsť zbrane hromadného ničenia a tak zlegalizovať inváziu. Americkí vojaci síce Irak obsadili, podarilo sa im chytiť a popraviť Saddáma Husajna, ale ani po dvoch rokoch na žiadne jadrové, chemické alebo biologické zbrane nenatrafili. Podľa správy CIA z roku 2005 sa síce podarilo nájsť výzbroj z čias iracko-iránskej vojny z rokov 1980 – 88, ale išlo zväčša o poškodenú, nepoužiteľnú muníciu. Mimochodom, jej výrobcom boli USA. Ďalšie správy o dva roky neskôr hovoria o tom, že nebezpečné zbrane boli ukradnuté a premiestnené do susednej Sýrie. Ak je to pravda, ako je možné, že tomu spojenecké vojská a následne ISG nedokázali zabrániť? Nepreukázalo sa, že by mal bagdadský režim napojenie na Al-Kaídu, ktorá bola za tragickými útokmi na New York 11. septembra 2001. Husajn bol však sympatizantom Palestínčanov a údajne vyplácal 25 000 dolárov rodinám palestínskych samovražedných atentátnikov.

„Iracká sloboda“ stála len USA možno 450, možno až 800 miliárd dolárov. Na bilióny sú odhadované náklady na odstránenie vojnových škôd. Vojna si vyžiadala životy tisícok vojakov. Dostupné zdroje udávajú o ich počte rôzne čísla. Najsmutnejšie je, že pri bojových akciách alebo ich následkom zahynuli tisícky irackých civilistov. Aj údaje o ich počte sa rôznia. Z roku 2013 pochádza vedecká štúdia Amy Hagopianovej z Washingtonskej univerzity, ktorá hovorí, že počas invázie a v nepokojných rokoch po nej zahynulo až 461 000 civilistov. Nejde len o priame obete bojov, ale aj o civilistov, ktorí zomreli napríklad po pití kontaminovanej vody alebo z nedostatku lekárskej pomoci. Britská mimovládna organizácia Iraq Body Count uviedla, že v rokoch 2003 – 2011 bolo v Iraku zabitých 162 000 ľudí, z nich bolo 130 000 civilistov. V každom prípade je to určite vyšší počet, ako sa kladie za vinu Saddámovi Husajnovi. Na verejnosť sa dostali správy o týraní zajatcov, znásilňovaní, rabovaní.

Americkí vojaci opustili Irak v roku 2011. Priniesla však invázia „Iracká sloboda“ do Iraku naozaj slobodu? Žiaľ, nedá sa o nej hovoriť ani po rokoch. Americké jednotky sa stávali terčom útokov, pričom útočníci vlastnili tisícky ton zbraní a munície, ktorú sa mi v chaose počas bojových operácií i po „víťazstve“ podarilo ukradnúť. Rozmohli sa boje medzi rôznymi politickými a vojenskými skupinami, čoho najvýrečnejším výsledkom je vznik Islamského štátu, čím sa situácia v tomto kúte sveta ešte viac destabilizovala. Okrem vojenských skladov boli vyrabované aj najrôznejšie inštitúcie, banky, múzeá… Vojna neznamenala ani pokles teroristických útokov. Napokon nemôžeme obísť fakt, že milióny ľudí v strachu o život opustili svoje domovy a výrazne sa podieľajú na masovej imigračnej vlne do Európy.

Nech sa na to podívame z akejkoľvek strany, invázia do Iraku pred 15 rokmi nemala zmysel a bola a je hodná odsúdenia.

Foto: Spiegel, Wikipedia, ABC News, The Telegraph.