Denník N

Voda, čo nás drží pri živote

Som narodený v znamení rýb. Niežeby to niečo znamenalo. Nie, neverím v astrológiu, a teda nič z toho nevyplýva, iba to premosťuje k tomu, že ma od malička fascinovala voda. Nie však mysterióznym spôsobom, ale úplne prirodzene ako živel, ktorý je nositeľom života, pohybujúci sa a plynúci.

Narodil som sa a vyrastal som na nížine, kde voda nemá až takú dynamiku, pokiaľ človek nestojí na brehu rozvodneného Dunaja. Inak vo všeobecnosti na slovenskej rovine dominujú skôr stojaté vody, jazerá a štrkoviská, často umelé hlbočiny vybudované človekom.

Sú to síce živé svety, ale neevokujú tie hypnotické pocity ako horské bystriny a riavy. Vody, ktoré si režú cesty krajinou, ktoré sa strácajú v podzemí, aby sa neskôr vynorili na úplne inom mieste. Masy vody, ktoré sa spájajú do prítokov a riek.

Keď som sa začítal do knihy Erika Baláža: Stratená voda, jej autor mi pripomínal môj protipól. Nie názorový, ale  geografický antipól, pretože vyrástol v horskom tatranskom prostredí a veľkú časť života strávil pri rieke Belá. A hoci tvrdí, že s nížinnými riekami nemá až také bohaté skúsenosti, dnes vie o vode a jej kolobehu v prírode takmer všetko, čo nezostalo pred nami skryté.

Jeho kniha je preto fascinujúcim textom ako voda sama. Predstavuje nám jej počiatok od dažďovej kvapky, až po životom prekypujúcu rieku. Autor tvrdí, že každá molekula vody v rieke má vlastný príbeh, svoju vlastnú cestu. Jeho slová tečú plynulo ako horská bystrina, tvoria potoky viet a jednotlivé kapitoly sú ako úseky vodného toku v krajine.

Ako ekológ však upozorňuje aj na konkrétne kritické zásahy človeka do kolobehu vody v prostredí, respektíve do prirodzených samoregulačných mechanizmov prírody, ktoré udržiavajú vodu v krajine čo najdlhšie. „Signály o narušení vodného režimu krajiny sú dnes dobre viditeľné. Prejavujú sa extrémnymi prietokmi a povodňami v čase intenzívnych zrážok, no najmä vysušovaním krajiny a stratou úrodnosti pôd“.

 

Erik Baláž: Stratená voda, Kalligram 2018

Teraz najčítanejšie